Foto: archív T. Valáška
Prečo Slovensko potrebuje novú bezpečnostnú, obrannú a prípadne aj vojenskú stratégiu?
Lebo za viac ako desať rokov, čo uplynulo od vytvorenia súčasných, sa veľa zmenilo. Ukrajinu, ktorá je susedom Slovenska, napadli. Po prvýkrát od balkánskych vojen v 90. rokoch boli hranice európskeho štátu zmenené vojenskou silou. Pred desiatimi rokmi boli teroristické útoky v Európe zriedkavým javom a zväčša dielom politických radikálov. Dnes sú oveľa častejšie. A mnohokrát teroristov vycvičia či vyzbroja ďaleko za hranicami Európy. Týmto útokom nezabránime zmluvou alebo politickým vyhlásením. Pred desiatimi rokmi nemali extrémisti a otvorení fašisti zďaleka taký silný a zhubný vplyv, ako je to dnes. Kybernetické útoky boli zväčša dielom samotárov niekde v pivnici rodičovského domu a mali teda obmedzené následky. Momentálne ich pripravujú vládne agentúry celé mesiace či roky, niektoré stoja milióny eur a majú aj oveľa ničivejšie účinky. Za poslednú dekádu sme sa stali oveľa závislejšími od internetu. Znamená to aj, že sme zraniteľnejší. Inými slovami: žijeme v zásadne inom svete, ako keď sa vytvárala posledná stratégia. Vývoj a svetové udalosti ju prekonali.
Upozornili ste na zmenu hraníc Ukrajiny. Do istej miery sa diskutuje o tom, ako a či vôbec by malo byť v dokumentoch spomenuté špecificky Rusko. Malo by tam byť, a ak áno, akým spôsobom?
Ťažko si predstaviť, že by sme ho nespomenuli. Práve agresia Ruska proti Ukrajine predstavuje asi najväčšiu zmenu v bezpečnosti európskeho priestoru. Neznamená to však, že by sme mali z Moskvy urobiť nejakého strašiaka. Rusko je komplikovaný štát, ktorý funguje podľa vlastných pravidiel. Nemá veľký záujem o integráciu podľa vzoru zvyšku Európy, susedov vníma ako podriadených. V krajine strašenie Severoatlantickou alianciou a Amerikou stále prináša Kremľu politické body. Z týchto príčin treba byť ostražitými a dať jasne najavo, že svojich si Európa a NATO ubránia.
Keď sa pozrieme na doterajšie strategické dokumenty, boli skutočne istým manuálom rozhodnutí štátu? Nehrozí, že Slovensko si síce vypracuje nové stratégie, ale ich uplatňovanie pri reálnych rozhodnutiach bude obmedzene?
Áno aj nie. Celé to nefunguje tak, že stratégia, keď je raz napísaná, sa niekde vyvesí na nástenku a pri každej zahraničnopolitickej diskusii sa podrobne študuje. V podstate od momentu, keď je pripravená a skončí sa diskusia o jej prijatí, jej význam začína klesať. Práve fáza jej vytvorenia je najdôležitejšia. Ak sa k nej správne pristúpi, tak sa o stratégii rozprúdi diskusia medzi ministerstvami, politickými stranami, odborníkmi a širšou verejnosťou. A hoci v debate sa vždy vynoria rôzne predstavy, pointou prípravy stratégie je nájsť niečo ako celospoločenskú dohodu o tom, čo je pre nás dôležité, ako to chceme chrániť a s kým.
Je si Slovensko vôbec isté tým, aké sú jeho strategické záujmy v bezpečnostnej a zahraničnej politike a kam chce patriť? EÚ je na Slovensku pomerne populárna, o niečo horšie je to už s NATO.
NATO je vo väčšine členských krajín menej populárne ako EÚ, a tak to má byť. Je normálne, že vojenské organizácie nelámu rekordy obľúbenosti. Veď nežijeme v antickej Sparte. To neznamená, že nie sú dôležité. U nás to cítime menej ako povedzme v Poľsku či v krajinách Pobaltia, lebo tie majú hranicu s Ruskom a čelia bezprostrednejším hrozbám ako Slovensko. Ale práve vďaka členstvu v aliancii netrápi investorov, že sme v skutočnosti menšou krajinou na periférii EÚ s relatívne malými ozbrojenými silami. Asi by sme nepritiahli toľko kapitálu ani nevytvorili toľko pracovných príležitostí, keby mali zahraničné spoločnosti riešiť, či o investície neprídu tak, ako sa to mnohým stalo na Kryme, v Donbase či predtým na Balkáne. Prosperita si vyžaduje dlhodobú stabilitu. Tá nerastie na stromoch, vyžaduje si kultivovať spojencov a investovať do obrany.