Ako povedal Fico pri oslavách 25. výročia deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti SR, od vzniku SR bol na politickej scéne široký konsenzus v národnoštátnych otázkach, ktorý sa však dnes vytráca.
„Sú politici, ktorí kritizujú účasť Slovenska na diskusii o budúcnosti EÚ,“ konštatoval. Preto chce dať novú ponuku na konsenzus, ku ktorému pozýva všetky demokratické strany. Súčasné výzvy označil za podobné tej, ktorá stála v 9. storočí pred kniežaťom Rastislavom, ktorý pozval na Slovensko svätých Cyrila a Metoda, aby uchránil samostatnosť a existenciu svojej ríše.
Fico pripomenul, že pri prijímaní deklarácie bol dosiahnutý široký konsenzus, keď za deklaráciu hlasovalo 113 zo 150 poslancov. „Nikto vtedy SR neveril. SR začínala bez vybudovaných štátnych a ústavných štruktúr, ale zvládli sme to,“ zdôraznil s tým, že deklarácia bola prvým významným krokom, ktorý následne viedol k prijatiu ústavy a neskôr k vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Na úvod slávnosti v sále J. M. Hurbana v priestoroch Národnej rady SR prečítali text deklarácie, ktorého originál uložili k štátnym symbolom SR. Predseda NR SR Andrej Danko označil 17. júl 1992 za veľký deň. Slovenský národ podľa neho deklaráciou vyhlásil záujem o samostatnú existenciu v rodine národov.
Zdôraznil, že SR je síce mladý štát, ale Slováci sú starý národ. Podľa neho dejiny sa nemôžu donekonečna kriviť. Svedkami slovenských dejín sú podľa Danka aj múry neďalekého Bratislavského hradu. Zdôraznil, že zvrchovanosť je právom na slobodný život, ale aj povinnosť brániť samostatnosť a suverenitu štátu. „Slovensko musí mať vlastný pohľad na dianie v EÚ,“ dodal.
Politológ Michal Horský hovorí, že koalícia a predovšetkým Smer nastolili novú vážnu agendu príslušnosti k jadru EÚ. „Je to iba metafyzická túžba, ktorá je oprávnená, zatiaľ však nikto nevie povedať, aké kritériá bude musieť krajina splniť, aby do jadra únie patrila,“ povedal Horský.
Podľa politológa Horského sa reflexia vojnového slovenského štátu s ostychom v minulosti obchádzala alebo sa interpretovala iba z hľadiska marxisticko-leninskej doktríny. „Preto je pravda, že Slovensko dodnes nie je vysporiadané s touto minulosťou a dodnes ju využívajú obskúrne extrémistické skupiny a politické strany. Po 25 rokoch sa dostávame do obdobia dospelosti, preto je dôležité sa vysporiadať s často iracionálne zamlčanou, ale jestvujúcou realitou bývalého fašistického slovenského štátu,“ dodal politológ.
Slovenská národná rada schválila 17. júla 1992 Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Za prijatie hlasovali poslanci HZDS, SNS a SDĽ (113 za, 10 sa zdržalo a 24 poslancov, prevažne z KDH a maďarských strán, hlasovalo proti). Deklarácia bola súčasťou procesu, ktorého vyvrcholením bol rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ČSFR) a vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Dokument podpísali predseda Slovenskej národnej rady (SNR) Ivan Gašparovič a premiér Vladimír Mečiar. Československý prezident Václav Havel reagoval na prijatie deklarácie abdikáciou. Výkon funkcie prezidenta prešiel na federálnu vládu.