Do najvyšších sfér politiky vyniesol Mečiara pád komunistického režimu v roku 1989. Niekdajší podnikový právnik najprv zasadol do čela ministerstva vnútra, odkiaľ sa po prvých slobodných voľbách v júni 1990 presťahoval do úradu predsedu vlády.
Šéfom kabinetu bol Mečiar necelý rok, načo musel kvôli sporom vo vládnom hnutí Verejnosť proti násiliu odstúpiť. Aby si do budúcna zaistil stabilnejšiu mocenskú základňu, založil si Mečiar vlastnú stranu – Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).
Po voľbách v júni 1992, v ktorých HZDS triumfovala so ziskom viac ako 37 percent hlasov, sa jej predseda stal premiérom po druhýkrát. Z tejto pozície viedol za slovenskú stranu rozhovory, ktorých výsledkom bol pokojný rozpad federácie.
Z čela vlády Mečiara zosadili až na jar 1994, keď mu parlament vyslovil nedôveru. V nasledujúcich voľbách však jeho strana s prehľadom zvíťazila, a Mečiar sa vďaka tomu stal po deväťmesačnom intermezze premiérom tretíkrát.
Počas svojej vlády sa Mečiar opakovane uchyľoval ku krokom na hranici ústavnosti. Oponenti mu vytýkali neštandardné postupy v parlamente a v súperení s vtedajšou hlavou štátu Michalom Kováčom. Najmä v súvislosti s únosom prezidentovho syna v roku 1995 do cudziny sa objavilo podozrenie, že Mečiar na svoje politické ciele zneužíva tajné služby.
Prokuratúra v roku 2000 podala v kauze s únosom obžalobu na 13 osôb vrátane bývalého šéfa SIS Ivana Lexu. Súd trestné stíhanie zastavil kvôli amnestiám, ktoré Mečiar vydal v roku 1998, keď vtedy vykonával aj niektoré prezidentské právomoci, lebo Slovensko prechodne nemalo hlavu štátu.
Tento rok na jar parlament amnestie zrušil a trestné stíhanie v prípade únosu by malo byť obnovené. Otázniky sa v minulosti vznášali aj nad Mečiarovou úlohou pri nepriehľadnej privatizácii štátnych podnikov.
Mečiarov autoritatívny štýl vládnutia sa dočkal kritiky aj od množstva zahraničných organizácií. V polovici 90. rokov bol obraz Slovenska v zahraničí natoľko zlý, že sa krajina dostala mimo hlavný prúd európskych aj transatlantických integračných procesov.
Neodvratný pád
Zlom v Mečiarovej politickej kariére nastal v roku 1998. Vtedy sa proti problematickému premiérovi zjednotili hlavné opozičné strany s cieľom ukončiť jeho vládu. Aj cez spoločný postup politických konkurentov HZDS voľby presvedčivo vyhrala, kvôli svojmu malému koaličnému potenciálu však musela odísť do opozície.
Prakticky rovnaký scenár sa opakoval o štyri roky neskôr. Mečiarovi navyše medzi tým na politickej scéne vyrástol vážny konkurent, populárny ľavicový politik Robert Fico.
Práve Ficova strana Smer zrejme prebrala HZDS časť sympatizantov, takže Mečiarova partaj voľby v júni 2006 prvýkrát vo svojej histórii nevyhrala, a dokonca skončila až na piatej priečke. Napriek nízkej podpore sa HZDS dostala do vlády, i keď len ako jeden z dvoch menších koaličných partnerov. Samotný Mečiar sa však členom kabinetu nestal, a dokonca ani nekandidoval na hlavu štátu, hoci v predchádzajúcich dvoch zápoleniach sa o prezidentskú funkciu usiloval.
Mečiarovo stiahnutie do ústrania, ktorého príčinou možno bolo jeho zhoršené zdravie, sa podpísalo na ďalšom prepade podpory HZDS u občanov. Strana, ktorá v prvej polovici 90. rokov vyhrávala voľby so ziskom viac ako 30 percent hlasov, sa v júni 2010 nezmohla už ani na prekročenie päťpercentnej hranice pre vstup do parlamentu a v predčasných voľbách v roku 2012 nezískala ani percento hlasov. V septembri 2013 potom Mečiar prestal byť predsedom HZDS a v decembri toho istého roku zo strany vystúpil. Strana potom začiatkom roku 2014 zanikla.
Vladimír Mečiar sa narodil vo Zvolene. Začiatkom 70. rokov diaľkovo vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Predtým sa angažoval v Československom zväze mládeže a bol členom KSČ, stranu však musel v roku 1970 kvôli kritickým postojom opustiť. Pred revolúciou pracoval ako referent a podnikový právnik.
Mečiar je druhýkrát ženatý. Z prvého manželstva má dcéru, z druhého zväzku s lekárkou Margitou dvoch synov a dcéru.