Osudným sa mladíkovi stal výlet na bicykli k vode. Nevedno, či sa mu medzi koľajami zasekla noha, alebo len neodhadol vzdialenosť prichádzajúceho rušňa. Jeho kamarát zostal po hrozivej nehode v šoku a v opatere záchranárov.
K fatálnej zrážke malo dôjsť krátko pred pravým poludním. „Rušňovodič jej aj napriek trúbeniu a použitiu rýchločinného brzdenia už zabrániť nedokázal,“ potvrdila nešťastnú udalosť hovorkyňa Železníc Slovenskej republiky Martina Pavlíková.
Kamaráti sa išli podľa informácií denníka Pravda kúpať na Vodné dielo Žilina. Miesto, kadiaľ prechádzali, je obyvateľom dôverne známe ako Žilinské mosty. To, prečo sa vybrali cez trať práve tam, si ľudia vysvetliť nevedia.
„Nechápem to. O nejakých tristo metrov ďalej je normálne legálne železničné priecestie, kadiaľ chodia autá, cyklisti aj chodci. Chalani si asi chceli skrátiť cestu. Je to obrovský šok,“ smútil Žilinčan Ján.
Podľa Pavlíkovej sa s tým, že deti prechádzajú alebo sa hrajú na miestach, kde sa to nesmie, stretávajú každoročne najmä počas letných prázdnin.
„Opätovne vyzývame rodičov, aby špeciálne v tomto období dbali na to, kde sa ich deti nachádzajú, čo vo voľnom čase robia, ale hlavne, či neohrozujú životy – svoje vlastné aj iných. Aj táto tragédia je dôkazom, že stačí pár sekúnd a jedno nesprávne rozhodnutie prechádzať cez trať na mieste, kde je to zakázané, aby bolo všetko stratené,“ zdôraznila.
Mladým treba podľa Pavlíkovej vysvetliť, že železnica v žiadnom prípade nie je miestom na hranie, ako aj to, že prechádzať cez trať je povolené len na vyhradených miestach, priechodoch alebo priecestiach. „Zrážka s mnohotonovým kolosom, ktorého brzdná dráha môže byť podľa dĺžky vlaku a jeho hmotnosti až niekoľko sto metrov, býva fatálna,“ uzavrela.
Podľa psychológa Františka Skokana sú týmto nešťastím postihnuté hneď tri skupiny ľudí. Prvou sú, samozrejme, rodičia a príbuzní chlapca, ktorý nešťastne prišiel o život. Potom je tu jeho kamarát a tretím je rušňovodič, ktorý nemohol smutnému koncu v žiadnom prípade zabrániť. „Všetci zažívajú veľmi traumatický zážitok, obzvlášť, ak sa to udeje takto nečakane,“ tvrdí.
Podľa Skokana môžu deti v ošiali ľahko podceniť nebezpečenstvo. „V tomto veku býva ich pozornosť zameraná na rôzne strany. Hecujú sa, tešia sa, trošku blbnú, pretekajú sa, kto tam bude skôr – a vtedy podcenia možné hrozby, lebo ešte nemajú dostatok skúseností. Zo ich strany je to skôr nedomyslenie akcie, opatrnosť si totiž ešte iba budujú,“ dopĺňa.
U trinásťročných úraduje podľa neho navyše už aj puberta. „Deti sa rozhodujú samy a nepočúvajú výstrahy rodičov. Niekedy aj tí dávajú len príkazy a zákazy, čo potom nepadne na úrodnú pôdu. Keď sa totiž stále len prikazuje a zakazuje, nemá to potom ten účinok, aký by to malo mať,“ myslí si Skokan.
Odborník vraví, že trauma bude pretrvávať ešte poriadne dlho. U rodičov, ktorí prišli o milovaného syna, u jeho kamaráta, ale aj u rušňovodiča. „,On tomu, bohužiaľ, nevie zabrániť, pretože nevedie ani bicykel, ani motorku, ani auto. On nemôže zastaviť, ale vidí to, má to prakticky celé pred očami,“ hovorí psychológ.
Skokan by podobným osudom zasiahnutým ľuďom radil, aby si prešli psychoterapiou s cieľom vyrovnať sa s tým všetkým. „Ak sa to potlačí, objaví sa to v neskoršom veku a v iných situáciách,“ dodáva.