Legiovlak je vernou replikou takzvaného ešalónu, legionárskeho spoja z rokov 1918 až 1920. V súčasnosti sa v ňom nachádza unikátna výstava dochovaných dokumentov a artefaktov pripomínajúcich minulosť. Má trinásť zrekonštruovaných vozňov a na svojej ceste sa zastaví v deviatich slovenských mestách. Návštevníkov ním prevedie posádka oblečená v dobových uniformách.
„Hlavnou myšlienkou projektu je prinavrátiť do povedomia verejnosti odkaz zakladateľov moderného štátu, ako aj prínos Milana Rastislava Štefánika k vzniku a budovaniu československých légií,“ tvrdí hovorkyňa Železníc Slovenskej republiky Martina Pavlíková.
Na vozni nájdete aj stopy po guľkách
Vo vlaku sa v rokoch 1918 až 1920 prepravili desaťtisíce československých legionárov, ktorí tu trávili celé mesiace a podarilo sa im zdolať osemtisíc kilometrov Transsibírskej magistrály. Pre priblíženie života našich predkov boli nanovo vybrané najčastejšie používané vagóny – vozeň poľnej pošty, takzvaná tepluška, teda zateplený, ďalej ubytovací, dielenský či krajčírsky.
Exteriér dielenského vozňa navyše predstavuje vernú rekonštrukciu toho historického, vyrobeného ešte v roku 1906. Nachádzajú sa v ňom aj stopy po guľkách, ktoré zostávajú nemými svedkami smutných udalostí prvej svetovej vojny.
Vozeň poľnej pošty československých vojsk bol používaný na transport listov a zásielok po magistrále. „Tie sa po moriach a oceánoch plavili do Talianska a do sveta,“ hovorí sprievodca Martin Skácelík.
Legionári sa podľa neho poriadne načakali, kým im prišla vytúžená pošta od manželiek. „Trvalo to mesiace. Štyri, kým odkaz dostali, dva až tri, kým ho poslali z Ruska oni,“ pridáva.
Zdravotný vozeň slúžil na ošetrovanie zranených, ale aj ako pojazdná nemocnica. „Legionári mali z podobných vagónov zostavených celých 42 vlakov. Naša výstava je prierezom rôznych typov, ktoré používali. Celkovo mali 259 vlakov a takmer 11-tisíc vagónov. Dokázali si hravo poradiť s nedostatkom čohokoľvek a často operovali doslova v amatérskych podmienkach,“ opisuje ďalší sprievodca Zdeněk Votava.
Zaujímavý bol aj vozeň so stravou, akú kedysi legionári jedli. „Najviac si pochutnávali na pohánkovej kaši,“ spomína tretí zo sprievodcovskej partie Zdeněk Kudec. Na jedenie si podľa neho mohli dať aj rybičky v konzerve, tie im však príliš nešmakovali.
V tomto rušni je ďalším zaujímavým prekvapením databáza 137-tisíc legionárov. „Každý kto príde, si tu môže vyhľadať svojho predka,“ dopĺňa Kudec.
Dôležitá súčasť dejín
Na legiovlak je hrdý aj predseda Československej obce legionárskej Pavol Budinský. Česi a Slováci podľa neho bez toho, aby medzi sebou robili akékoľvek rozdiely, bojovali spoločne za vytýčený cieľ, pričom úspech ich snaženia bol už od začiatku neistý – a závisel od konečného výsledku prvej svetovej vojny.
„Človek, ktorý zásadnou mierou prispel k medzinárodnému uznaniu našich légií, bol Slovák Milan Rastislav Štefánik. V novodobej ére naša organizácia zápasí so zabúdaním na tých, ktorým sme toľko dlžní. Na hrdinov, ktorí obetovali svoje zdravie aj životy, aby budúcim generáciám priniesli budúcnosť v demokracii a slobode,“ zdôrazňuje.
Pojazdné múzeum v trinástich vozňoch
Legiovlak už prilákal stovky tisícok návštevníkov, a to aj z radov mladých. Riaditeľ Železníc Slovenskej republiky Martin Erdössy je rád, že môže byť pri tejto výstave nápomocný. „Vlak sa pre legionárov stal útočiskom, domovom, nemocnicou i pracoviskom. Dnes si už ťažko vieme predstaviť, čo všetko museli zvládnuť a dokázať, v akých podmienkach a s čím všetkým si museli poradiť. Pre naše deti a vnukov je živou hodinou dejepisu. Stačí si pozorne prejsť týchto trinásť vozňov a počúvať živý výklad. Dýchne na vás časť československej histórie,“ uzatvára Erdössy.
Myšlienka vytvoriť pojazdné múzeum vznikla v roku 2008. Československá obec legionárska postupne nakúpila a zrekonštruovala jedenásť vyradených historických vozňov. Od mája 2015 jazdil Legiovlak po Česku, ale v novembri 2015 mal krátku zastávku aj v Bratislave. Do konca vlaňajška si ho prišlo pozrieť až 300-tisíc ľudí.
Československí legionári stáli v máji 1918 pred ťažkou úlohou ubrániť sa boľševickým vojakom, ktorí sa ich snažili premôcť a zároveň ovládnuť dôležitú železnicu – Transsibírsku magistrálu. Náš zbor bol vo chvíli, keď ich prepadli, rozmiestnený do šiestich skupín po celej trase. Vojaci disponovali 531 osobnými a 10 287 nákladnými vozňami, ktoré boli usporiadané v 259 vlakoch. Statočne vzdorovali a so svojimi transportmi sa prebili vpred.
Zastávky legiovlaku
- – 6. 8. – Žilina
- – 9. 8. – Dolný Kubín
- – 13. 8. – Poprad
- – 16. 8. – Medzilaborce
- – 20. 8. – Humenné
- 8. – 3. 9. – Košice
- – 10. 9. – Zvolen
- – 17. 9. – Nitra
- – 28. 9. – Bratislava