Pamätník stavby Bajkalsko-amurskej magistrály: Vstávali sme na pokrik 'pajďom'

16.08.2017 15:00
študenti, budovatelia, železnice
Skupina študentov z univerzity v Žiline v sibírskom meste Tajšet, František Daniel sedí na lavičke uprostred. Autor:

Dnes už sedemdesiatnik František Daniel z Nových Zámkov sa ako študent zúčastnil na stavbe jednej z najdlhších železníc na svete Bajkalsko-amurskej magistrály. Od jeho pobytu v sibírskom meste Tajšet, kde sa trať napája na Transsibírsku magistrálu, uplynulo 50 rokov.

Ako ste sa dostali na túto stavbu?

Medzi Moskovským inštitútom inžinierov transportu a univerzitami v Drážďanoch a Žiline existovala družba. Ruskí vysokoškoláci nás upozornili, že ich inštitút organizuje medzinárodný tábor a má záujem o študentov so železničným zameraním. Oslovili nás, či by sme neboli ochotní sa zúčastniť tejto brigády. Nakoniec sa nás našlo 15 chlapcov. Z Moskvy nám potom poslali pozvánku. Tak sme sa dostali do medzinárodného staviteľského tábora v mestečku Tajšet. Nejde o veľké mesto, má asi 50-tisíc obyvateľov, ale je to mimoriadne dôležitý železničný uzol. Musím však povedať, že keď bola u nás ruská strana dohadovať podmienky, ako sa tam pôjde atď., tak nám povedali, aby sme zobrali rifle. Každý mal dvoje, predal ich v Moskve za dobré peniaze. Kúpil som za ne zlaté hodinky pre ženu, holiaci strojček Braun a rádio Sokol.

Slovenský brigádnik pre polstoročím.
Slovenský brigádnik pre polstoročím. Autor: ARCHÍV FRANTIŠKA DANIELA

Aký bol deň na stavbe a v tábore?

Boli sme tam tri týždne. Spali sme v stanoch a spacákoch. Cez deň síce teplota v auguste vystúpila niekedy aj na 25 stupňov, ale v noci bolo len tesne nad nulou. Každé ráno sme vstávali na pokriky „pajďom, pajďom“, na ktoré sa nám vstávať nechcelo. Denne sme odrobili približne osem hodín čistého času. Najprv sme boli samostatní ako československá brigáda, ale neskôr nás zatriedili do ruských študentských skupín. Ja som sa napríklad podieľal na stavbe zriaďovacej stanice, čo bola východzia stanica Bajkalsko-amurskej magistrály. Práve v Tajšete, kde sme robili túto stanicu, sa rozvetvuje Transsibírska magistrála a Bajkalsko-amurská. Po večeri sme často chodili na premietanie. Lepšie povedané premietanie chodilo za nami. Prišlo nákladné auto, na strom sa zavesila plachta a z auta nám premietali filmy. Väčšinou budovateľské. S kolegami sme si robili srandu, že po filme nás bolia ruky ešte viac, ako keď sme prišli z roboty. Hrávali sme aj futbal s miestnymi vysokoškolákmi. Vždy sme s nimi prehrali, bolo to preto, lebo oni si vyberali mužstvo z viac ako sto hráčov a nás bolo 15, z toho niektorí v živote nehrali futbal. Alkohol bol zakázaný, ale napriek tomu sa nám niekedy podarilo niečo prepašovať od miestnych obyvateľov, s ktorými sme prichádzali do styku. Bývala to takzvaná samogonka pálená zo zemiakov, ktorá mala príšerný zápach.

Slovenský brigádnik dnes.
Slovenský brigádnik dnes. Autor: ARCHÍV FRANTIŠKA DANIELA

Prekvapilo vás niečo u miestnych obyvateľoch?

Jeden z najväčších zážitkov bola návšteva tradičnej sibírskej dediny. Na ruské pomery bola pomerne blízko, len 37 kilometrov od nášho tábora. Cesta však trvala jeden a pol hodiny, kvôli poľným cestám, ktoré neboli v dobrom stave. V tejto dedine sme našli jedného pána, ktorý bol veteránom druhej svetovej vojny. Počas vojny bol aj v Nových Zámkoch, odkiaľ pochádzam. Ukázal nám svoju vojnovú korisť. Bola to nemecká motorka BMW 750 Boxer, počas vojny ju volali Sahara, keďže ju používali Nemci pri vojenskom ťažení v severnej Afrike. Boli to motorky s prívesným vozíkom a širokými gumami, ktoré sa nezabárali do piesku, a mali aj spiatočku. Na tejto motorke prišiel späť po vojne z Európy až domov a ešte stále ju mal v dobrom stave. Dedina nebola nijako upravená, aby na nás zapôsobila, napríklad po námestí behali svine a chodníky boli zásadne drevené. Ľudia boli naozaj úprimní a neskazení, volali nás z domu do domu. Všimol som si, že niektoré domy nemali komíny. Miestni to vysvetľovali tým, že dym, ktorý sa dostal na povalu, vytváral akúsi izoláciu voči zime. K tomu všetkému na povalách zvykli údiť slaninu či klobásu. Pán s motorkou mi doniesol ochutnať svoju slaninu. Na nej boli asi 3–4 milimetre sadzí a dechtu a ktoviečoho zo spáleného dreva. On to však nožom jedným rezom odrezal a mohla sa jesť. Prekvapivo som odvtedy takú dobrú slaninu nejedol. Fajčili sme miestny tabak, machorku, a pili sme samogonku. Keď som odchádzal, tak som mu podaroval vreckový nôž, ktorý som mal pri sebe. Plakal, objímal ma a neskutočne sa tešil.

Preukaz mladého budovateľa.
Preukaz mladého budovateľa. Autor: ARCHÍV FRANTIŠKA DANIELA

Vrátili ste sa niekedy na tieto miesta?

Áno, o 20 rokov som sa tam vrátil ako turista. To bolo v roku 1987. Za to obdobie sa všetko veľmi zmenilo. Jedno však v Irkutsku zostalo rovnaké. Boli to verejné záchody na železničnej stanici, ktoré boli až také verejné, že ste videli ostatným ľuďom do tváre.

Udržiavate kontakt s ľuďmi, ktorých ste stretli počas stavby?

S mojimi spolužiakmi z vysokej školy sa stretávame každý rok. S ruskou stranou žiaľ neudržiavam kontakty. Mal som množstvo adries, ale prišiel rok 1968. V tom roku sme tak zanevreli na Rusov, že som všetky kontakty jednoducho zlikvidoval. Dnes by som možno s niektorými starými známymi kontakt obnovil, nemám ako.

Práca na výstavbe trate bola fyzicky mimoriadne...
Práca na výstavbe trate bola fyzicky mimoriadne náročná. Autor: ARCHÍV FRANTIŠKA DANIELA

V čom bol najväčší rozdiel medzi vami a sovietskymi študentmi?

Keď hovoríme o tom, že slovenské ručičky sú pracovité, tak musím povedať, že ruské ručičky sú ďaleko-ďaleko pracovitejšie. Naše výkony tam dosahovali asi 80 percent ich výkonov. Väčšinu vecí sme tam robili ručne. Nešlo ani tak o pracovnú morálku, ako o nasadenie, my sme pracovali oveľa pokojnejšie ako oni.

(O spomienkach na brigádu v bývalom Sovietskom zväze bude František Daniel v spolupráci s knižnicou Antona Bernoláka v Nových Zámkoch rozprávať na besede vo štvrtok 17. augusta.)

Bajkalsko-amurská magistrála

Bajkalsko-amurská magistrála (Tajšet – Sovietskaja Gavaň) skrátene BAM, je sústava železničných tratí v Rusku na východnej Sibíri a Ďalekom východe. Má dĺžku približne 4¤200 km. Hlavná trať BAM-u prebieha viac-menej súbežne s Transsibírskou magistrálou, ale o 150 km až 700 km severnejšie. Na Transsibírsku magistrálu sa napája v meste Tajšet, ďalej pokračuje cez Bratsk k jazeru Bajkal, ktoré obchádza zo severu pri meste Severobajkalsk. Ďalej na dlhom úseku prechádza takmer ľudoprázdnou krajinou, až dosiahne mesto Tynda, hlavný uzol celej trate. Potom mieri do Komsomolska na Amure a následne končí na pobreží Ticheho oceánu v prístave Sovietskaja Gavaň. Hlavný úsek z Tajšetu do Sovietskej Gavane meria dokopy zhruba 4 200 km.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#železnica #Sibír #Sovietsky zväz #Bajkalsko-amurská magistrála
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku