Ivan Gašparovič: Stretnutie na Bôriku bol posledný moment

Pred 25 rokmi, 1. septembra 1992 prijala Slovenská národná rada Ústavu Slovenskej republiky. Stalo sa tak po tom, čo 26. augusta 1992 premiéri Česka a Slovenska Václav Klaus a Vladimír Mečiar podpísali zmluvu o rozdelení federálnej republiky.

01.09.2017 07:00
Ivan Gašparovič Foto: , ,
Bývalý prezident SR Ivan Gašparovič.
debata

Dva samostatné štáty vznikli 1. januára 1993. Podľa exprezidenta Ivana Gašparoviča posledný moment, ktorý rozhodol o rozdelení, bolo stretnutie HZDS s českou stranou na Bôriku v Bratislave 20. júna 1992. „Václav Klaus vtedy vyhlásil, že buď unitárny štát, alebo dva samostatné štáty,“ uviedol v rozhovore pre Pravdu bývalý prezident Ivan Gašparovič. Čo sa týka ústavy, hovorí, že Slovensko prijalo moderný dokument, ktorý pozitívne hodnotili aj zahraniční odborníci. Česko si prijatie ústavy nechalo na poslednú chvíľu, schválilo ju v decembri 1992.

Počas uplynulých rokov sa ústava viackrát menila, za jednu z najdôležitejších zmien považuje exprezident tú poslednú, ktorá umožnila zrušiť amnestie udelené Vladimírom Mečiarom. „Zrušiť amnestie nie je možné a tvrdím to aj dnes. Ani sám prezident nemá právo autoremedúry, nemôže amnestie zrušiť,“ povedal Ivan Gašparovič. Vyjadril sa tiež ku kríze, ktorá v uplynulých týždňoch otriasala vládnym zoskupením.

Ako ste vnímali krízovú situáciu v koalícii? Myslíte si, že vláda má šancu dokončiť celé funkčné obdobie?

Tak ako každý občan, krokmi koalície som bol v uplynulých týždňoch veľmi prekvapený, najmä po sústavnom deklarovaní, že je stabilná. Koalícia dosiaľ riešila otázky Slovenska a jeho občanov pozitívne. Vyvrcholili problémy, o ktorých vedeli len koaliční partneri medzi sebou. Denne sa hovorí, že vládne zoskupenie nemá alternatívu. Opozícia nás presviedča, že alternatív je veľa. Z môjho pohľadu však ani jedna nie je dobrá. Súčasná koalícia by mala vydržať až do riadnych volieb. V tom je aj istota Slovenska vo vzťahu k medzinárodnej politike, a najmä k budúcnosti Slovenska v rámci EÚ. Koalícia musí pracovať na prijateľnom kompromise prospešnom pre Slovensko. Nemala by sa nikdy uchýliť k politike oko za oko, zub za zub.

Počas koaličnej krízy premiér Robert Fico argumentoval potrebou politickej stability v súvislosti so snahou Slovenska byť súčasťou jadra EÚ. Súhlasíte s tým? Nevyzerá to tak, ako by pre Slovensko už zoskupenie krajín V4 nebolo prioritou?

Dnešný svet sa nachádza vo veľkých problémoch, ktoré sa týkajú samotnej EÚ. Je to otázka odchodu Veľkej Británie z únie, budovanie nových vzťahov medzi Francúzskom a Nemeckom, a to má dopad na ostatné štáty únie. To, čo dnes prioritne zaznieva, aby sa v EÚ vytvorilo jadro, sa ukazuje ako nutnosť. Neznamená to však koniec vzťahov s ostatnými štátmi v EÚ. Pokiaľ ide o V4, tá od začiatku zohráva pozitívnu úlohu pri vzťahoch Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska, ale aj vo vzťahu k EÚ a k svetu. Áno, Slovensko je v pozícii, keď má z V4 pevnejší základ na prijatie do jadra únie. Tu by som však trochu polemizoval s premiérom, ktorého možno verejnosť zle pochopila, keď hovoril, že najskôr jadro a potom ostatné. Ktorý premiér by z hľadiska záujmov krajiny nechcel byť v jadre EÚ? V tom ho chápem, ale na druhej strane nie je možné zabúdať na V4, ktorá je dobre fungujúcim strojom spolupráce. V4 musí byť zachovaná a musíme si v nej udržiavať členstvo. Pre V4 môže byť výhodou, že jeden z jej členov bude v jadre EÚ a ostatných členov bude informovať aj o veciach, o ktorých by sa možno inak nedozvedeli. Zároveň sa môžeme oprieť o V4, keď jej pomoc budeme potrebovať.

Keď však bolo jasné, že Československá republika sa neudrží a vzniknú dva samostatné štáty, naším zámerom bolo ukázať, na akých základoch chceme budovať samostatnú republiku.

Faktom však je, že v rámci V4 má len Slovensko euro a aj záujmy Maďarska a Poľska sú odlišné. Má teda ešte V4 svoje opodstatnenie?

Myslím si, že V4 má ďalej fungovať. Ak by Slovensko z V4 odišlo a potom by odstúpilo z tohto zoskupenia aj Česko, zostala by dvojica Poľsko a Maďarsko. Tieto dve krajiny sa navzájom podporujú, ale sú určité body, kde sa totálne rozchádzajú. A to je otázka spolupráce s Ruskom.

Zajtra uplynie 25 rokov od prijatia slovenskej ústavy. Splnila očakávania a dá sa povedať, že je to moderný ústavný dokument?

Som presvedčený, že áno. Pri vypracovaní ústavy sme vychádzali z Listiny základných práv a slobôd občanov a hľadali sme aj určitý odraz ústavy prvej Československej republiky. Jednoznačne sme povedali, že ústava musí byť moderným dokumentom, od ktorého sa budú odvíjať zákony našej republiky vo vzťahu k ekonomike, zahraničnej politike a ku kultúre. O kultúre hovorím najmä preto, že Slovensko je štát, kde žije niekoľko národnostných menšín. Vyjadrili sme aj v Deklarácii o zvrchovanosti, že Slovensko je viacnárodnostným štátom a chceme vychádzať z jednotného zákona, ktorý bude pre všetkých rovnaký.

V júli 1992 najskôr Slovenská národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Tá už predznačila budúcu ústavu?

Prijatím Deklarácie o zvrchovanosti 17. júla sme povedali, z čoho Ústava Slovenskej republiky bude vychádzať. Že pôjde o demokratický štát, rešpektovanie ľudských práv, slobodu slova a o dobrú spoluprácu so zahraničím. Vtedy sa hovorilo, čo je deklarácia za dokument, keď nemá ani právnu záväznosť. Keď však bolo jasné, že Československá republika sa neudrží a vzniknú dva samostatné štáty, naším zámerom bolo ukázať, na akých základoch chceme budovať samostatnú republiku.

Kedy sa teda začalo pracovať na prijatí slovenskej ústavy?

Na slovenskej ústave sa pracovalo už od 8. februára 1990, keď Slovenská národná rada vytvorila komisiu. V júli sa táto komisia zrušila a vytvorila sa nová. Potom v roku 1992 po parlamentných voľbách, ktoré HZDS vyhralo, sme vytvorili komisiu pod vedením profesora Milana Čiča, a tá vypracovala budúcu ústavu. Vtedy vznikla otázka, čo to Slovensko urobilo, keďže fungoval spoločný federálny štát a Slovensko už má ústavu.

Znamená to, že okamžite po júnových voľbách v roku 1992 HZDS počítalo s tým, že dôjde k rozdeleniu spoločného štátu s Čechmi?

Bolo to po stretnutí HZDS s českou stranou na Bôriku v Bratislave 20. júna 1992. Václav Klaus vtedy vyhlásil, že buď unitárny štát, alebo dva samostatné štáty. To bol posledný moment.

Prečo sa do ústavy nepresadil historický názov Slovenská národná rada, ale zaviedol sa pojem Národná rada Slovenskej republiky?

Bola o tom veľmi tvrdá diskusia, pretože my sme boli za to, a ja osobne som tiež veľmi presadzoval, aby zostal historický názov Slovenská národná rada. Vychádzal som z toho, že sme národný štát a ostatné národnosti majú všetky občianske práva ako Slováci. Tvrdohlavo sa k tomu postavila SDĽ. Museli sme urobiť kompromis, lebo by nebola súhlasila s niektorými inými vecami v ústave, ktoré sme chceli presadiť. Došlo teda k dohode, že SDĽ sa k niektorým častiam textu ústavy prikloní a my k názoru, že sa ustanoví Národná rada Slovenskej republiky. Dodnes má mrzí, že nezostal pôvodný historický názov.

Osobitou súčasťou ústavy je jej preambula, tá sa ani raz nezmenila. O čom to svedčí?

Zodpovedá to realite, ktorú na Slovensku máme. Žijeme v spoločnom štáte s rovnakými právami a povinnosťami spolu s príslušníkmi národnostných menšín.

Nemala by sa však preambula začínať slovami – my, občania Slovenskej republiky?

Nie, tak ako sa preambula začína, je správne. Nevylučujeme ostatných, len hovoríme, že Slovensko je národný štát, aj keď u nás žijú iné menšiny, ktoré akceptujeme. Máme jednu ústavu, ktorá platí pre všetkých rovnako.

Zrušiť amnestie nie je možné a tvrdím to aj dnes. Ani sám prezident nemá právo autoremedúry, nemôže amnestie zrušiť.

Ústava bola viackrát novelizovaná, ako vnímate jej časté zmeny?

Hovorí sa, že ústavný zákon by sa mal meniť čo najmenej. Táto ústava bola pripravovaná v čase, keď musela reagovať na zahraničnopolitické postavenie Slovenska, ale aj na ekonomiku, sociálne otázky, kultúru, a to všetko v ústave je. Zahraniční odborníci ju označili za moderný dokument, z ktorého by si ostatní mohli brať príklad. Ak dochádza k zmenám v ústave, tak je to prejavom zmien v zahraničnej politike, ale aj vnútri štátu. Ak narazíme na niečo, čo sa prekonalo, tak ju musíme zmeniť.

Ako hodnotíte poslednú zmenu ústavy, ktorá umožnila zrušenie Mečiarových amnestií?

Považujem to za jednu z najdôležitejších zmien. Zrušiť amnestie nie je možné a tvrdím to aj dnes. Ani sám prezident nemá právo autoremedúry, nemôže amnestie zrušiť. V minulosti mohol dať prezident milosť aj vo veci, ktorá sa vyšetrovala a nebola skončená. Dnes prezident amnestiu môže dať, ale len po právoplatnom skončení, čiže keď je človek odsúdený a rozsudok je právoplatný. Pri individuálnych milostiach je potrebná aj parafa vlády. Nikdy sa už teda nemôže opakovať, čo sa stalo pri Mečiarových amnestiách.

Pomerne veľa sa diskutovalo o zmene ústavy, s ktorou prišiel Smer po páde vlády Ivety Radičovej v roku 2011. V tom čase ste boli v pozícii prezidenta, ktorý dostal právomoc poveriť vládu vykonávaním funkcie až do vymenovania novej s tým, že hlava štátu má veľký dosah na fungovanie vlády. Nedostal vtedy prezident až príliš silné právomoci, keď dokonca rozhodoval aj tom, či má ísť minister alebo štátny tajomník na zahraničnú cestu?

Nie, spomeniem prípad, keď som dostal list, kde bola zmluva o dohode medzi maďarským ministrom pôdohospodárstva a naším ministrom pôdohospodárstva Simonom. Náš minister sa dohodol, že niekoľko sto hektárov slovenského Tokaja odpíše. Za to bol prísľub maďarského ministra, že nepodá na Slovensko žalobu. Informoval som o tom premiérku Ivetu Radičovú, ktorá to nevedela. Zakázal som preto, aby minister Simon zastupoval Slovenskú republiku na rokovaniach v Bruseli. Pripomeniem, že po páde vlády sme po dohode s politickými stranami prijali rozhodnutie, že nezostavím úradnícku vládu. Považujem za správne, že v tom období som viedol vládu a prijímala len rozhodnutia nevyhnutné pre fungovanie republiky. Všetky sporné zákony, kde nebola zhoda koalície a opozície, sa odložili. Som rád, že nakoniec nedošlo k žiadnej kríze.

Vláda sa má zodpovedať parlamentu, v prechodnom období, keď nemá nedôveru väčšiny poslancov, však bola závislá od prezidenta.

Treba to postaviť do polohy, že som bol zastupujúci premiér. Vláda sa aj tak zodpovedala parlamentu a ten právo kontroly nestratil.

Keď ste boli v úrade prezidenta, vyslovili ste za to, aby aj hlava štátu mala možnosť predkladať návrhy zákonov do parlamentu. Stále si myslíte, že prezident by mal mať aj takéto oprávnenie?

Vyjadril som sa v čase, keď bolo niektoré veci potrebné prijať, ale nebola dobrá vôľa ani v koalícii a ani v opozícii. Prezident predstavuje akoby druhú komoru parlamentu, preskúma zákon, ak nesúhlasí, vráti ho, ale rozhodovacie právo zostáva naďalej poslancom. Toto by platilo aj ďalej. Stále som presvedčený, že prezident by mohol mať právo predložiť návrh svojich zákonov do parlamentu, ak si myslí, že sú pre spoločnosť prospešné a je aj pozitívny ohlas vo verejnosti. Nešlo by teda o nejaký prielom do právomocí prezidenta, že by rozhodoval inak ako doteraz.

Čo si myslíte o názoroch, ktoré sa zvyknú objavovať, že Slovensko by malo prijať úplne novú ústavu?

Nie je dôvod, prečo by sme túto ústavu menili. V niektorých veciach musí byť flexibilná, keď sa menia ekonomické, politické či štátoprávne pomery. Vtedy stačí zmeniť príslušný článok ústavy. Zoberme si americkú ústavu, tá má viac ako dve storočia a nikto ju nemení. Naša ústava je moderná, prijala všetky medzinárodné dokumenty a hovorí o širokej demokracii na Slovensku.

Pri diskusiách, ktorý štátny sviatok zrušiť, lebo ich máme veľa, sa objavuje práve Deň Ústavy SR. Boli by ste za jeho zrušenie?

Už je to zaužívané. Nechcem kategorizovať, ktorý štátny sviatok je potrebný a ktorý nie. Politické strany a poslanci sa musia dohodnúť. Je to vyslovene na politickú debatu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Ivan Gašparovič #Ústava SR