Ústavou zakotvené právo udeliť amnestiu respektíve milosť je tradičnou prerogatívou (výlučným právom) hlavy štátu. Ako uviedol historik práva z Právnickej fakulty UK Miroslav Lysý, výčitka, podľa ktorej ide o monarchistický prežitok, nie je celkom správna, pretože medzi postavením prezidenta republiky a panovníka konštitučnej monarchie nemusí existovať významný rozdiel v právomociach.
„Funkcia amnestie, prípadne milosti by sa dala chápať v tom zmysle, že ide o krajný prostriedok na nápravu nespravodlivých, neprimerane prísnych, či chybných rozhodnutí súdnej moci a napriek istým pochybnostiam by mala mať hlava štátu túto právomoc,“ uviedol Lysý.
Keďže na Slovensku došlo k očividnému zneužitiu právomoci udeliť amnestiu v podobe tzv. samoamnestie z roku 1998 udelenej predsedom vlády a zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom, národná rada vyriešila podľa Lysého neskôr tento problém inštitútom kontrasignácie. Amnestia je teda platná len za podmienky spolupodpísania tohto rozhodnutia členom vlády.
„Vďaka priamej voľbe prezidenta dnes ani nemôžeme predpokladať, že by parlament nezvolil prezidenta a jeho právomoci by dočasne vykonávala vláda,“ dodal Lysý v súvislosti so situáciou v roku 1998.
Ústavu Slovenskej republiky, najvyšší zákon suverénneho nezávislého štátu, prijali 1. septembra 1992 na 5. schôdzi Slovenskej národnej rady (SNR). Tretieho septembra 1992 ju na Bratislavskom hrade podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády Vladimír Mečiar. Slovensko si teda pripomína 25. výročie prijatia ústavy, základného zákona štátu.
Ústavu tvorí súhrn základných právnych noriem o spoločenskom zriadení, politickej organizácii a postavení občanov, ktorý zaväzuje všetky orgány a občanov štátu. Väčšia časť ústavy vstúpila do platnosti 1. januára 1993, teda v deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Samostatný štát vznikol po rozdelení česko-slovenskej federácie.