Išlo o novozriadený 54. pomocný technický prápor, ktorý vznikol len mesiac predtým, ako sa tam ocitol Václavek. Spolu s ďalšími politicky nespoľahlivými synmi živnostníkov, roľníkov, kulakov a gazdov alebo so študentmi či s inými ideovými odporcami, ktorí odmietali kolektivizáciu.
Aj Václavek, ktorý pracoval vo Východoslovenských strojárňach, mal krátko pred nástupom do trestného tábora konflikt s režimom. Súvisel s podujatím, ktorým sa mocipáni chceli zbaviť nepohodlných kňazov.
„Mala to byť katolícka akcia, no napokon sa z toho vykľula komunistická agitácia, tak som im to nepodpísal,“ spomína dnes už 89-ročný pán. Jeho otec navyše patril ako maloobchodník k takzvaným triednym nepriateľom.
„Spočiatku to bolo hrozivé,“ odpovie na otázku, čo bolo hlavnou náplňou ich práce. „Po poradovom výcviku sme dostali dlhé drevené tyče s bodcom na konci. S ním sme pichali každých desať centimetrov do zeme,“ naznačuje Václavek.
Palicami hľadali míny
Skrátka a dobre, na východnom Slovensku hľadali míny. „Potom zrejme niekto uvážil, že by sme si ich mohli aj kdesi odkladať a celý socializmus vyhodiť do vzduchu. Tak z toho, našťastie, zišlo,“ rozpráva.
Následne ich rozdelili na rozličné ťažké pozemné roboty na stavbách ciest, no najhoršie to podľa Václavka bolo v uhoľných baniach. Mladí muži tam muklovali bez akéhokoľvek výcviku a zaistenia, mnohí umierali či sa ťažko zranili pri častých závaloch. Makať museli päť týždňov v kuse, až potom mali nárok na voľný víkend.
„Vždy, keď prišlo večer pri nástupe auto so značkou Moravská Ostrava, všetkým nám začalo byť veľmi úzko. Znamenalo to totiž ďalší výber do baní, kde potrebovali pre smrteľné alebo ťažké poranenia stále ďalších,“ dodá.
Václavek počas služby u pétepákov ochorel na veľmi ťažkú žltačku. „Takmer som zomrel, bol som v takom polokomatóznom stave a dosiaľ si nesiem následky,“ hovorí. V takom zlom stave nebol schopný pracovať a na rok a pol skončil v domácom liečení.
Do pomocného technického práporu sa napokon predsa len vrátil a pobudol v ňom až do marca 1954. Neskôr sa mu vďaka lekárom z civilu podarilo získať modrú knižku. Tú odovzdal na kádrovom oddelení, keď sa hlásil na vysokú školu – namiesto tej vojenskej, kde ho označili za politicky nespoľahlivého klasifikácie E. „S tým by ma určite nezobrali,“ tvrdí.
Prijali ho na lekársku fakultu v Košiciach, no rozhodol sa radšej presunúť do Brna, aby za sebou zahladil stopy. Tam aj v roku 1960 promoval a ako lekár pracoval v Žiline, kde žije dodnes.
Nezabudli
Každý rok sa Václavek spolu s ďalšími mužmi s podobným osudom stretáva na pietnej spomienke pri centrálnom pamätníku príslušníkov pomocných technických práporov v žilinskom Sade na Studničkách.
„Obsahuje zoznam všetkých táborov z celého Československa,“ povedal Peter Sandtner, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorá prevzala štafetu po Slovenskom zväze PTP, ktorý vlani zanikol. „Chceme, aby sa na všetkých, ktorí trpeli, v žiadnom prípade nezabudlo,“ zdôraznil.
Pietna spomienka sa konala začiatkom septembra už po ôsmy raz. Dvanásť bývalých príslušníkov pomocných technických práporov si odnieslo domov pamätnú medailu ministra obrany.
V táboroch skončilo dovedna vyše 60-tisíc ľudí. „Dôvody? Mnohí ich ešte stále nepoznajú. Vždy si však niečo našli. Často to bolo udanie, inokedy negatívny posudok z MNV. Starí aj mladí, hocikto. Niekedy sa tam stretli aj synovia s vlastnými otcami,“ uzavrel Sandtner.
Pomocné technické prápory vznikli v rozpore nielen s medzinárodným, ale aj s vtedajším československým právom a po roku 1954 ich komunistický režim na nátlak zahraničia zmenil spôsobom, že ich pretransformoval.