Ale neobišla sa ani téma konkurzu miestneho priemyselného podniku Cestné a stavebné mechanizmy po zavedení ekonomického embarga voči Ruskej federácii. Táto akciová spoločnosť doteraz zamestnávala vyše pol tisícky ľudí a aj vďaka nej mal Tisovec oproti priľahlým oblastiam Gemera pomerne nízku nezamestnanosť.
Kto to vyrieši? A komu „neriešenie“ naženie vodu na mlyn? Škoda, že medzi turistami nebolo viac študentov z evanjelického gymnázia, kde napriek protifašistickým tradíciám Tisovca viacerí fandia kotlebovcom.
Po nočnom lejaku a daždivom ráne sa ľuďom vstávalo ťažko, no kto sa rozhodol pre túru, určite neoľutoval. Už pri výstupe na prvý vŕšok Kučalachu sa mrákavy roztvorili, slnečné lúče zaliali úbočia a na juh sa ponúkal výhľad až na masív vzdialenej Matry v Maďarsku.
Primátor Peter Mináč: Nedajte sa oklamať populizmom
Skalní účastníci podujatia trocha zosmutneli, keď prechádzali okolo opusteného gazdovstva Adámkovcov, kde ich pri tejto príležitosti kedysi vždy vítali s čerstvým koláčom, ovčím syrom a žinčicou.
Zato na chate o niečo vyššie ich čakali Dobiášovci s horúcim čajom. Odtiaľ pokračoval pochod na sedlo Burda, kde im tentoraz navarili výborný guláš spoluorganizátori tejto tradičnej akcie zo Závadky nad Hronom. Po kamarátskom štamperlíku na chate Vraniakovcov pokračovala cesta údolím Rimavy až do mesta.
Foto: Martin Krno, Pravda
Tam už účastníkov pochodu vítal primátor Peter Mináč. Ako zdôraznil vo svojom príhovore po položení vencov k pomníku Clementisa, ľudia by nemali v novembrových regionálnych voľbách podľahnúť klamstvám doterajšieho predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja, ktorý zo svojich populistických sľubov nič nesplnil.
„Nesmieme dopustiť, aby sa ďalších päť rokov v župnom dome pozdravovalo Na stráž!“ vyhlásil. Tej hanby v srdci Slovenského národného povstania už bolo naozaj viac než dosť. V tomto duchu si Tisovec uplynulý predĺžený víkend pripomenul 115. výročie narodenia jedného zo svojich slávnych rodákov – Vladimíra Clementisa. Je priam neuveriteľné, koľko významných osobností od konca 18. storočia až po súčasnosť tu po prvý raz uvidelo svetlo sveta alebo tu roky pôsobili.
Skromné pripomienky významných miest
Mestečko pod majestátnym vrchom Hradová má sotva 4 500 obyvateľov, no spájajú sa s ním životné osudy ľudí, na ktorých sa dnes neprávom zabúda. Napríklad na evanjelického biskupa Pavla Jozeffyho, ktorý svojimi ľudovovýchovnými aktivitami, ale aj Prestolným prosbopisom viedenskému panovníkovi proti zavedeniu povinnej maďarčiny v školách a kostoloch, ušliapaval chodník štúrovskej generácii.
Ďalšími národovcami boli August Horislav Škultéty, Daniel Lichard, Jonatan Dobroslav Čipka, básnici Gustáv Lojko-Hostivít Tisovský, Bohuslav Nosák Nezabudov a Daniel Záboj Lauček, pedagóg a zberateľ ľudových piesní Ľudovít Vansa.
Alebo takmer slepý kolportér slovenských kníh Matej Hrebenda, spisovateľka Terézia Vansová či Samuel Daxner, zakladateľ ochotníckeho divadla a spevokolu, hasičského i ľudového rybárskeho spolku, od roku 1918 gemersko-malohontský župan.
O jeho strýkovi, kapitánovi dobrovoľníckeho zboru hurbanovcov a autorovi Memoranda národa slovenského Štefanovi Markovi Daxnerovi, sa hádam ani netreba zoširoka vyjadrovať. Obaja majú na centrálnom námestí bustu, ku ktorej tento rok pribudla aj socha náčelníka štábu povstaleckej armády v roku 1944 generála Júliusa Noska.
Žiaľ, socialistickej prestavbe mesta padlo za obeť hneď niekoľko architektonicky síce slabých, ale historicky cenných budov. Viaceré tieto miesta však pripomínajú pamätné tabule, ktorými je centrum Tisovca ovenčené.
Až má niekedy návštevník pocit, akoby kráčal po sieňach národopisného múzea. Bez pyšných palácov a honosných meštianskych domov, ale predovšetkým takto skromne vyzeral slovenský vidiek v minulých storočiach.
Rodisko Šifríka aj Clementisa
Na budove radnice pozornosť okoloidúcich zaujme mramorová tabuľa venovaná tisovskému rodákovi Pavlovi Šifríkovi. Na Štedrý deň roku 1936 padol 27-ročný hrdinskou smrťou za demokratické Španielsko ako jeden z prvých interbrigadistov v meste Villa del Rio, neďaleko Córdoby.
Bojoval so zbraňou v ruke proti fašizmu v čase, keď si ešte predstavitelia západných mocností podávali ruky s Hitlerom a podpisovali s ním zmluvy. Napríklad o pričlenení Sudet, Petržalky a Devína k nacistickému Nemecku.
A bol to Clementis, kto vtedy bil na poplach a v roku 1938 sprevádzal bojovníka za nezávislosť Indie Džaváharlála Néhrúa a jeho dcéru Indiru na mítingoch solidarity s ohrozeným Československom.
Nepomohlo to. Vinou ľahostajnosti a skepsy veľkej časti európskej verejnosti proti zaužívaným politickým praktikám a naivným, no nebezpečným názorom, že nastolenie „nového poriadku“ vyrieši všetky krízy.
