Dedičstvo, ktoré si nezaslúži umrieť

A utešene pribúdajú do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Najnovšie sa doň zapísalo drotárstvo, fujara trombita, modranská majolika, drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní a chov koní plemena lipican v Topoľčiankach.

Národný zoznam sa od pondelka rozšíril o päť nových prírastkov. V súčasnosti je ich tak spolu už osemnásť. „Zapísaním do zoznamu sa im dostáva vysokého spoločenského ocenenia. Upriami sa tým pozornosť na to, že takýto fenomén tu máme a že je dôležité, aby sme ho poznali, aby sme sa oň starali a zachovávali ho tak vo svojej živej podobe aj pre ďalšie generácie,“ hovorí Eva Záhumenská, poverená vedením Centra tradičnej ľudovej kultúry.

Návrhy na nové zápisy prichádzajú zdola, teda od ľudí, priebežne. „V tomto roku sme mali rekordný počet prvkov, ktoré sme zapisovali do zoznamu. Znamená to, že ľudia čoraz viac vnímajú jeho existenciu a majú záujem predkladať prvky či aktivity na zápis,“ dodala Záhumenská.

Veselé detvianske kríže

Detvianske kríže sú rozšírené najmä v Detve, Hriňovej a v okolitých lokalitách. Celkovo ich je zaznamenaných 150, a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Pozornosť priťahujú najmä pre svoj monumentálny vzhľad a neobyčajné rezbárske zdobenie. „Okrem pôvodnej funkcie náhrobníkov sa najmä v podobe vysokých krížov postavených na významných miestach v krajine považujú za symbol, ktorý zvýrazňuje príslušnosť k lokalite a širšiemu regiónu,“ uvádza etnologička Oľga Danglová.

Ich osobitý regionálny dekoratívny štýl im vpečatili najmä rezbári z Podpoľania. „K jeho rázovitosti prispela v priebehu 20. storočia výrazná farebnosť, kvôli ktorej dostali detvianske kríže prívlastok veselé,“ dodáva Danglová. Obdivuhodná je podľa nej vitalita rezbárskej tradície výroby a obnovy krížov, ktorá v súčasnosti pokračuje odovzdávaním zručností z generácie a generáciu.

Foto: Pravda, Štefan Rimaj

06-Detvianske krize Stevo Rimaj Detvianske kríže možno nájsť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Vstane majolika z popola?

Modranská majolika je typická keramika z dvakrát vypaľovanej hliny, s glazúrou a s ručne maľovanými vzormi v štyroch farbách. Modru preslávila za hranicami Slovenska. Jej rozvoj je spätý so vznikom prvých cechov v 17. storočí. V moderných dejinách sa dlhé desaťročia vyrábala v miestnej Slovenskej ľudovej majolike. Od januára 2016 však pece zostali chladné.

Družstvo malo problémy s viacerými exekúciami, jeho činnosť položilo odpojenie od elektriny. Zdá sa však, že všetko je na dobrej ceste. „Dlhy postupne vyplácame a v blízkej budúcnosti by sme mali začať opäť vyrábať. Postupne naberáme ľudí,“ hovorí Miriam Fuňová, pre ktorú je záchrana modranskej tradície srdcovou záležitosťou, i keď profesijne pôsobí v úplne odlišnej oblasti.

Zaradenie modranskej majoliky do zoznamu je podľa nej signál zvonka, že záchrana a zachovanie jej hodnoty má zmysel nielen pre región, ale pre celé Slovensko. „Je to obrovská motivácia pre mojich kolegov, ale aj pre bývalých zamestnancov. Mnohí sa v Slovenskej ľudovej majolike vyučili a ostali tam pracovať dlhé roky. Aj keď ide o pracovnú časť života, je veľmi ťažké zažívať postupné umieranie majoliky. Pre nich je to preto veľkým povzbudením,“ dodáva Fuňová.

Monumentálna trombita

Miesto na zozname si vybojovala aj fujara trombita. Ide o pastiersky hudobný nástroj, ktorý slúžil najmä na komunikáciu zvukovými signálmi v horských oblastiach. „Prostredníctvom špecifických hudobných motívov sa využíval ako dorozumievací prostriedok na veľké vzdialenosti. Čiastočne bol včlenený aj do foriem viachlasného spevu a v novodobej histórii i ansámblovej hry,“ podotýka etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová.

Trombita je charakteristickým symbolom Púchovskej doliny, kde na nej dodnes hrajú, dokonca ju aj vyrábajú. „Osobité postavenie v slovenskom ľudovom inštrumentári má aj pre svoju monumentálnosť. Jej dĺžka nezriedka dosahuje až päť metrov,“ spresňuje Lukáčová.

Od úžitku k umeniu

Celoslovenského uznania sa dočkalo aj drotárstvo, ktoré malo spočiatku úžitkovú funkciu. „Vzniklo ako vandrovné doplnkové zamestnanie zamerané na podomové opravovanie kuchynského riadu, výrobu a predaj rôznych výrobkov z drôtu a neskôr i plechu,“ vysvetľuje etnologička Dáša Ferklová. Až neskôr ho ľudská tvorivosť posunula k umeleckému spracovaniu. Význam drotárstva spočíva v tom, že je dodnes významným sprostredkovateľom medzietnických kontaktov a tovarovej výmeny v medzinárodnom meradle.

Učenlivé lipicany

Na zoznam sa dostal aj chov plemena koní lipican, ktorý má dlhoročnú históriu v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Podľa jeho riaditeľa Michala Horného sa dedí z pokolenia na pokolenie. „Na území Slovenska sa lipicanské kone chovali už počas rakúsko-uhorskej monarchie,“ dodáva. Pre ich vzhľad a biologické vlastnosti ich obľubovala najmä šľachta.

V roku 1921 bolo do Topoľčianok dovezených 32 originálnych lipicanských kobyliek, ktoré počas vojny evakuovali z Lipice do Kladrúb nad Labem. Odtiaľ s nimi prišiel aj hnedý žrebec Neapolitan. „V topoľčianskom chove sa osvedčili a prispeli k vybudovaniu dnešného stáda, ktoré predstavuje slovenský genofond lipicana. Za 97 rokov získalo tunajšie stádo určité špecifiká,“ približuje Horný.

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Topolcianky, zrebcin, sestnast zaprah, lipicany, kone, Prvé kone plemena lipican sa dostali do Národného žrebčína v Topoľčiankach v roku 1921

Základné stádo pozostáva zo 45 chovných kobýl a ôsmich plemenných žrebcov, ktoré sú umiestnené v chovnom objekte Hostie. „Tu sú odchovávané aj mladé lipicanské kobylky do troch až štyroch rokov veku. Mladé žrebčeky sa odchovávajú v chovnom objekte Breziny.“ Mladých koní je spolu 140.

„Existuje len málo plemien, ktoré sa lipicanovi vyrovnajú harmonickou stavbou, držaním tela, pohybom a biologickými vlastnosťami. Lipican je jedno z najučenlivejších plemien na svete,“ dodáva Horný.