Friedmann: Na Hildino svedectvo nesmieme zabudnúť

, 10.11.2017 08:00

Medzi najsilnejšie filmy, ktoré ponúka prebiehajúci Festival slobody organizovaný Ústavom pamäti národa, bezpochyby možno zaradiť snímku Posledná z prvého transportu.

Mapuje životné osudy Hildy Hraboveckej, jednej z tisícky mladých žien židovského pôvodu, ktoré 25. marca 1942 odišli zo Slovenska do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Pravda, ktorá je mediálnym partnerom podujatia, sa rozprávala s autorom a režisérom filmu Danielom Friedmannom.

Film a následne aj besedu o ňom s vami veľmi ocenili diváci v bratislavskom kine Lumière. Aký je jeho odkaz?

Je to naozaj poučný príbeh, najmä pre tých, ktorí hrôzy vojny na vlastnej koži neprecítili. Film o žene, ktorá je, teda vlastne bola, keďže 20. decembra 2015 – len krátko po svojich 91. narodeninách – zomrela, poslednou preživšou pasažierkou prvého vlaku, ktorý dorazil k novootvorenému ženskému táboru v Auschwitzi na území Poľska.

Veď aj dnes ľudia bez rozmýšľania ľahko uveria rôznym falošným správam, konšpiračným teóriám, spochybňujú udalosti z 11. septembra 2001 a podobne. Rovnako ako niektorí popierajú holokaust.

Hilda bola jednou z mála tých, ktorým sa podarilo prežiť celé obdobie fungovania koncentračného tábora – toho neslávneho symbolu holokaustu. V mojom dokumente sa k týmto peripetiám svojho života po rokoch vrátila, aby tak pre dnešnú generáciu zanechala správu o svojej krutej skúsenosti.

Čo vás inšpirovalo k nakrúteniu filmu?

Hildu som dobre poznal osobne, bol som jej mladší bratranec, ona bola dcérou staršieho brata môjho otca a za slobodna sa volala Friedmannová. Prvý raz som sa s ňou stretol v Bratislave, kde žila, krátko po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Vedel som, že ju za vojny deportovali a prežila vyhladzovací tábor.

Spočiatku sme však tieto epizódy jej života príliš nerozoberali, priznám sa, vtedy by som im ešte ani veľmi nerozumel. Skôr sme sa rozprávali o situácii po potlačení Pražskej jari, ktorá ju veľmi znepokojovala. Postupne, najmä však po zmene politického režimu v roku 1989, mi po kúskoch porozprávala všetko pekne od začiatku.

Francúzsky sociológ a filmár Daniel Friedmann.
Francúzsky sociológ a filmár Daniel Friedmann. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Jej priame výpovede sme videli na filmovom plátne.

Áno, bolo desivé počúvať, ako ju otec jediný raz v živote pohladkal, keď sa začalo hovoriť, že židovské dievčatá pôjdu do pracovného tábora. Ako vraj ešte mala šancu vyhnúť sa naloženiu do vagóna, ale naivne sa tešila, že sa prvýkrát v živote povezie vlakom. Ako si radšej v baraku hľadala miesto na najvrchnejšej prični, lebo ženám v noci zakazovali ísť na toaletu a preto to neraz „robili pod seba“. A keď im potom predsa len dali vedro, cez deň z toho istého pili čaj…

O svojej deportácii Hilda v Československu vydala aj knihu, bola preložená do nemčiny aj angličtiny. Som šťastný, že som ako filmár dostal príležitosť zvečniť jej príbeh. Veľa mi povedala, poskytla množstvo materiálu. Bola to výnimočná žena, ktorá hlboko premýšľala o tom, čo sa jej stalo. Vo filme do hĺbky analyzuje, čo sa v Auschwitzi stalo, aké boli vzťahy medzi deportovanými navzájom či s príslušníkmi SS. A tiež aký bol režim prezidenta Tisa a jeho dosah na Židov.

Myslíte si, že aj dnes, vyše 72 rokov po vojne má zmysel pripomínať si hrôzy holokaustu?

Určite má. Na Hildino svedectvo nesmieme zabudnúť. Aj keď už žijeme v novom storočí, stále sme úzko spätí s históriou z toho predchádzajúceho. Stále ju musíme nosiť so sebou, vnímať, čo bol nacizmus, ale aj neskôr komunizmus. Preto majú nesmierny význam aj takéto festivaly. Mladej generácii treba vštepiť, aké dôležité je nezabudnúť. Naučiť ju chápať, kam by nás podobné procesy aj v súčasnosti, ak ich včas nezastavíme, mohli doviesť.

Veď aj dnes ľudia bez rozmýšľania ľahko uveria rôznym falošným správam, konšpiračným teóriám, spochybňujú udalosti z 11. septembra 2001 a podobne. Rovnako ako niektorí popierajú holokaust. A existenciu „akýchsi“ plynových komôr. Napriek všetkému, čo o nich už vieme… Mnoho ľudí sa snaží zabudnúť a poprieť následky fatálnych dejinných chýb. Preto je veľmi dôležité hovoriť o nich pravdu. Nezakrývať a nepopierať ich. Pochopenie histórie je dôležité pri prevencii ďalších tragédií.

Ako sa vám páči Slovensko a ľudia, ktorí žijú v tejto krajine? Viete, že minulú sobotu sa u nás konali župné voľby, dôležité aj v kontexte s vašou misiou?

Tentoraz sa síce v Bratislave plánujem zdržať iba dva dni, no inak Slovensko navštevujem často a poznám ho pomerne dobre. Po slovensky síce nehovorím, ale stále tu žije časť mojej rodiny. Áno, počul som aj o voľbách. Myslím si, hodnotiac ich výsledky, že v nich zohral podstatnú rolu aj prístup k vašej histórii. Mnohí Slováci sa ju doteraz usilujú zahaliť akousi záclonou. Nie je to však nutné, veď minulosť každej krajiny má svoje temné stránky. Tvrdím, že nezvolenie tých, ktorí naďalej vidia v Tisovi obetného baránka, je nielen pre Slovensko, ale aj pre celú Európu pozitívny odkaz.

Daniel Friedmann (72)

  • Francúzsky sociológ a filmár.
  • Jeho otec koncom 20. rokov minulého storočia odišiel z ČSR a usadil sa vo Francúzsku.
  • Daniel Friedmann napísal viacero kníh, na mapovanie života však používa najmä „filmový jazyk“.
  • Na parížskej vysokej škole spoločenských vied (L' École des Hautes Études en Sciences Sociales) vyučuje „filmovanie sociálneho prostredia“, teda možnosti a spôsoby využívania filmu ako prostriedku na výskum a pochopenie sociálnych fenoménov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#židia #vyvražďovanie #transport #filmový festival #Festival slobody #deportácie Židov #2. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
49,99
Kvetinové menu Macaroons pink

Kvetinové menu Macaroons pink

13,99
Buxus

Buxus

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk