Horský: Bola to revolúcia odvahy a sŕdc bez zloby

, 17.11.2017 07:00

Od pádu totality je to 17. novembra už 28 rokov. Zmena režimu vo vtedajšom Československu sa uskutočnila nenásilnou cestou. V roku 1990 tak mohli občania rozhodovať v prvých slobodných voľbách. Zastupiteľská demokracia je nepochybne ten najnáročnejší model spravovania spoločnosti a k úspechu potrebuje zrelého občana, hovorí politológ Michal Horský.

Politológ Michal Horský.
Politológ Michal Horský.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ivan Majerský, Pravda

Ako si spomínate na nežnú revolúciu v roku 1989, čo ste vtedy robili?

Príchod nežnej revolúcie bolo cítiť v ovzduší, v letných, čiastočne slobodných voľbách v Poľsku, v opustených trabantoch občanov NDR, ktorí sa začali ukrývať na nemeckom veľvyslanectve v Prahe, v rozpadajúcom sa Berlínskom múre. U nás stála otázka skôr tak, kedy sa začne pád totality. Na zahraničných rozhlasových staniciach čítali petíciu Niekoľko viet, aktivizovali sa ochranári, sociológovia a ďalšie skupiny nespokojných s režimom. Ja som mal to šťastie, že priateľ má pozval na prvé verejné vystúpenie mladých ľudí, ochranárov, ktoré sa uskutočnilo 16. novembra na Mierovom námestí v Bratislave. S priateľom sme stáli na chodníku a na opačnej strane na rohu Banskobystrickej boli dvaja esenbáci a medzi nami vari stovka mladých odhodlaných ľudí, ktorí žiadali slobodu pre seba a krajinu.

Verili ste už od prvých novembrových udalostí, že porážka totalitnej moci je neodvratná?

S ohľadom na revolučný priebeh pádu totalitných režimov v stredovýchodnej Európe, kde Československo a Rumunsko boli až na ich konci, nebolo ťažké uveriť, že porážka totality je neodvratná. Išlo skôr o to, akým spôsobom – či krvavým, alebo nežným – sa bývalí vládcovia rozídu s mocou. Naviac išlo o to, že každý občan krajiny musel sám v sebe vybojovať odvahu k prejaveniu občianskych postojov. Bola to revolúcia odvahy a sŕdc bez zloby a nenávisti, na ktorej sa podieľali státisíce občanov.

V roku 1968 boli tiež snahy o demokratizáciu spoločnosti, smerovalo v tom čase Československo k pluralitnej demokracii?

Myslím, že vtedajšie vedenie krajiny, obrodená KSČ cítila svoje limity v tzv. akčnom programe KSČ a v nastolení atmosféry socializmu s ľudskou tvárou, v rámci ktorej predovšetkým amnestovali státisíce ľudí, ktorých režim neprávom držal desaťročia vo väzniciach. Bol to veľký čas rehabilitácií nevinných ľudí, ale o perspektíve zavedenia pluralitnej demokracie s trhovou ekonomikou snívalo iba zopár nenapraviteľných optimistov.

Prvé mesiace po nežnej revolúcii bola spoločnosť nasýtená pozitívnou energiou, prečo sa idea Novembra začala vytrácať?

Ten rozpad pozitívnej energie po páde totality svojho času politológovia zaregistrovali nielen v našej krajine, ale je to jav celosvetový. Tento úkaz sa ako prvý zistil v Latinskej Amerike v 70. rokoch, kde sa po páde vojenských diktátorov a marxistických revolucionárov občania tešili a tancovali v omamnom pocite slobody a demokracie. Po roku však zistili, že v obchodoch chýbajú základné potravinové články a obvinili z toho hašterivých poslancov v novovzniknutých parlamentoch. Iba málokto si uvedomoval, že vďaka haštereniu rôznych politických zoskupení majú občania možnosť a právo nie iba tancovať, ale vziať do vlastných rúk osud svoj, svojej rodiny a vlastnej krajiny. Zastupiteľská demokracia je nepochybne ten najnáročnejší model spravovania spoločnosti a k úspechu potrebuje zrelého občana.

Ak porovnáte politiku zo začiatku 90. rokov a teraz, v čom sa zmenila?

Začiatkom 90. rokov sa občania našej krajiny príkladne zbavili 50 rokov fungujúceho totalitného režimu. Spôsob, akým to urobili, ocenil celý demokratický svet. Rovnako ani rozpad federácie a vytvorenie dvoch samostatných štátov kultivovaným spôsobom nemá paralelu vo vtedajšej Európe plnej drobných nacionalistických vojen. Tieto hlboké sociálno-spoločenské a politické zmeny nepochybne vyniesli na povrch aj tzv. postrevolučnú penu plnú špiny. Mám na mysli prerastanie vládnej moci mafiánskymi gangmi, klbčenie sa o majetky a nespravodlivú privatizáciu. Pozitívom je, že krajina sa po roku 1998 dokázala rozísť s takýmito mafiánskymi praktikami. Súčasná politická klíma je neporovnateľná s turbulentnými 90. rokmi. Bez zveličovania môžeme povedať, že prelom storočí patrí k vrcholu slovenského politického a hospodárskeho rozvoja v našich dejinách. Bez rozdielu, či vládla pravica, alebo ľavica, Slovensko sa prvýkrát v histórii začalo zviditeľňovať vo svete a stále viac dávať možnosti aj svojim občanom. Aj keď, prirodzene, tak ako v iných demokratických krajinách vo svete, silné osobnosti z hospodárskeho života sa pletú do demokratickej politiky, ktorá je však doménou občana a ním volených zástupcov.

Mnohí ľudia sa odvracajú od tradičných strán a hovorí sa o kríze dôvery k politikom. Kde vidíte príčinu toho, že ľudia sa neraz utiekajú k populistickým a extrémistickým hnutiam?

Nepochybne strany a hnutia aj u nás urobili viac dobra ako zla, ale to zlo sa stále pripomína. Kríza dôvery k politikom má však oveľa hlbšie korene, ako pokrikujú politici niektorých ministrán. Predovšetkým sú to tri vážne dôvody. Proces globalizácie posledných desaťročí je do takej miery zložitý, že občan iba ťažko môže rozlíšiť, za čo sú zodpovední ním podporovaní politici vo vláde a za čo celoeurópske, svetové hospodárske trendy. Šarvátky opozície s koalíciou, kto má svoj podiel na hospodárskom rozvoji, klesajúcej nezamestnanosti pripomínajú detské prekáračky, a občan má iba minimálnu možnosť overiť si pravdivosť tvrdenia jednej i druhej strany. No a napokon je tu aj tretí novodobý fenomén, a to vplyv migrácie na zavedený život v európskej spoločnosti. Podľa odhadov iba v tomto momente je v pohybe 50 až 60 miliónov ľudí, ktorí si zachraňujú holé životy pred vojenskými konfliktmi, náboženskými trenicami a ekologickými katastrofami. V takejto klíme sa mimoriadne začína dariť tzv. antipolitike, prípadne nepolitickej politike, kde klesá význam politických strán, ktoré od nepamäti tvoria kostru zastupiteľskej demokracie. To je sprevádzané poklesom dôveryhodnosti a vplyvu médií, ktoré predovšetkým u mladej generácie vytláčajú sociálne siete.

Pre mladú generáciu je november 1989 už len história a mnohí ani nevedia, čo sa vtedy vlastne stalo. Je to chyba škôl alebo rodiny?

Je to aj – aj. Ľavicové politické myslenie viac akcentuje vplyv školy a prostredia, zatiaľ čo pravicovo konzervatívne myslenie akcentuje význam vplyvu rodiny. V našich podmienkach má však svoj vplyv aj prežívanie a odpor k dvojtvárnemu životu, ktorý sme my a naši predchodcovia zažívali v bývalom režime. Konkrétne, ktorý otec, mama či starí rodičia si radi sadnú k rodinnému krbu a priznávajú svojim deťom, že len preto, že sa báli, že oni nebudú môcť chodiť do škôl, sa pretvarovali a zúčastňovali sa prvomájových sprievodov alebo chodili k volebným urnám.

Hodnota slobody sa pritom dnes vníma ako samozrejmosť.

Sloboda sa právom vníma ako samozrejmosť, je to vlastne vzduch nášho spoločenského života. Tak ako strata ovzdušia zabíja všetko živé na planéte, tak aj strata slobody, o ktorú môžeme prísť takmer nebadane, zabíja bohatosť nášho duchovného života. Prichádzame o ňu vtedy, keď transparentné spoločenské procesy sú nahrádzané zákulisnými dohodami a vydieraním, pričom slobodná vôľa občana je potláčaná.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Michal Horský #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku