Ivan Šimko, bývalý minister, politik KDH
Slovensko za štvrťstoročie svojej samostatnej existencie preukázalo pozoruhodnú životaschopnosť a dnes je azda najlepšie fungujúcou demokraciou zo všetkých postkomunistických štátov. Dokázalo odolať nebezpečenstvu autoritatívneho režimu. Uskutočnilo reformy, vďaka ktorým prekonalo dôsledky svetovej hospodárskej krízy po roku 2008 relatívne dobre, a je zdravou trhovou ekonomikou. Je však rozorvané klanovou straníckou mentalitou, nespôsobilou sa zjednotiť na tom, čo je dobré pre všetkých. Táto mentalita je príčinou pocitu nespravodlivosti v spoločnosti, spoločenskej korupcie a bezohľadnosti. To nám bráni, aby sme sa cítili spokojní a ohrozuje i našu slobodu. Prekonať túto mentalitu by pomohla taká zmena volebného systému, ktorá nám umožní voliť si svojich zástupcov v parlamente priamo.
Oszkár Világi, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Slovnaftu
Slovensko je úspešná krajina a môžeme byť hrdí na to, čo sme dosiahli. Zároveň je dobré si klásť aj otázku, čo by sme mohli ešte viac dosiahnuť, ak by politici lepšie riadili túto krajinu. Top pozitívom je ekonomika, ktorá sa neuveriteľne posunula. Zažili sme aj temné obdobie na začiatku, ale tandem Dzurinda, Mikloš urobil zásadné ekonomické reformy. Tie vyústili až do nášho vstupu do eurozóny. Všetky tieto kroky by sa nemohli udiať bez odhodlania ľudí a politikov, ktorí preukázali naozajstnú službu verejnosti. Negatívom posledných rokov je, že sme stratili ako krajina dynamiku. Voľakedy v čom sme boli prví, teraz strácame. Politika sa vzdialila od biznisu, a tak sa vytratila snaha byť atraktívnym miestom na podnikanie. Prehlbuje sa apatia ľudí, ktorí sú čoraz viac rezistentní voči politike ako aj voči veciam verejným. Od čias reforiem chýbajú veľké odborné diskusie.
Iveta Škripková, dramatička, režisérka, riaditeľka banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí
Narodila som sa v Československu a jeho rozdelenie bolo pre mňa nepochopiteľné. Bolo mi z toho smutno. Rovnako z mocensko-politickej hry, akou to prebehlo. Faktom ostáva, že sme sa osamostatnili. A tých 25 rokov bolo pre nás kľúčových. Naučili nás zodpovednosti, ukázali naše slabosti a silné stránky. V divadle sme vymysleli mnohé úžasné veci, objavili sa nové súťaže, divadlá, školy, talenty… Súčasne sme však oživili vlastných démonov nacionalizmu, rasizmu, extrémizmu a necitlivosti na ľudské práva. Cením si, že sme prestali byť satelitom Česka, cením si, že naša citová a kultúrna blízkosť sa vyvíja na inej úrovni. Na druhej strane, javí sa mi, že stále nechápeme, aký sme malý štát a prečo je dôležité ovládať jazyky a nájsť správnu mieru hrdosti a multikulturalizmu.
Martin Huba, herec a režisér
Rozdelenia republiky som sa dosť obával, predovšetkým toho, že spohodlnieme, keď nebudeme musieť Čechov permanentne dobiehať, a že naše očarenie sebou samými, na ktoré často trpíme, bude pre nás skazonosné. Našťastie fázu pocitu veľkosti, prameniacu z nedostatočného sebavedomia, sme prekonali, dokonca bez toho, aby sme museli navštíviť s tankami Budapešť. Dnes sa zodpovedáme sami sebe a darí sa nám to väčšinou bez ohrozenia štátnej existencie, čo je v rámci nášho vývoja veľmi pozitívne.
To, že sme dokázali prekonať nebezpečenstvo Mečiarovho temna, je veľká zásluha osvietených slovenských voličov. Bál som sa tiež, že ako umelci stratíme českých divákov, našťastie sa tak nestalo. Rozdelenie umelcov nerozdelilo, žijeme spolu naďalej. Máme rovnako intenzívne vzťahy ako predtým, ba možno ešte o čosi viac. Je mi ľúto za Česko-Slovenskom, za Prahou, Kafkom, Hradčanmi, no oni tu aj naďalej sú. Boli sme vystavení studenej sprche a prežili sme ju bez zápalu pľúc.
Ľubo Dobrovoda, spisovateľ
25 rokov zásadných, skvelých, úžasných, prosto našich! Namiesto českých nedoukov máme úžasných politikov plných múdrosti a empatie. Kultúra, školstvo a zdravotníctvo – skutočne neskutočné. Konečne máme poriadne slovenské televízne seriály, žiaden Zeman alebo Nemocnica na kraji města. A tie zábavné relácie, čo v nich furt niečo hádajú, do popuku! Hurá, české rozprávky sú už po našom, konečne dostali tie Bohdalky, Polívkovia a Trojanovia poriadne hlasy. No a euro, naša pýcha, ukázalo, ako sme dali Čechom na prdel. Sme šesťkrát ekonomicky silnejší ako oni. Na Orlíku som platil za záchod 5 českých korún a u nás 1 euro, teda 30.
To sú chudáci, čo? Na Slovensku za 12 euro kúpite taký obed, ako v Česku za deväťdesiat korún. Keď zaplatíte stokorunáčkou, čašník sa zlomí v páse, šak ste mu dali deset kaček dýgo, vidíte na ňom, že si myslí: jó Slováci, to jsou grófi. No a keď dáte desať euro diškréciu u nás, zamrmle: „tuším ste neboli spokojní“ a nasrato odíde bez poďakovania. Ešte 25 rokov a bude zlatá Bratislava, a tú ich stovežatú chudobnú matičku vezme čert.
Šarlota Pufflerová, výkonná riaditeľka združenia Občan, demokracia a zodpovednosť
Patrím medzi ľudí, ktorí stále považujú rozpad Československa za stratu, aj napriek tomu, že sme samostatnosťou mnohé získali. Na Slovensku asi najviac boduje ekonomický rast. Sami sme sa však obrali o to najvzácnejšie: historický odkaz demokratickej prvej československej republiky.
Nejde len o to, že deň jej založenia nie je u nás štátnym sviatkom, ale najmä o to, že hodnoty demokracie nie sú pre nás prvoradé – a to sloboda, rovnosť, spravodlivosť a ľudská dôstojnosť. Keby boli, nechýbali by všade tam, kde je to pre našu budúcnosť podstatné – vo vzdelávaní, vo verejných politikách, v sociálnej sfére i v oblasti zdravia, najmä však vo výkone verejnej moci.
Som presvedčená, že všetky zdroje a energiu venované rozdeľovaniu sme mali radsej vložiť do oživenia demokratických tradícií a posilnenia našej pozície v spoločnom štáte. Rozhodne sme nemali dať príležitosť na zneužitie týchto zdrojov na upevňovanie politickej moci bez investovania do rozvoja demokracie – a to plati rovnako o Česku i Slovensku – žiaľ stále viac…
Dominika Cibulková, tenistka
Posledných 25 rokov môžem pokojne označiť za môj doterajší život. Nerada by som ho celoplošne bilancovala, verím, že na to budem mať dostatok času o niekoľko rokov. V každom prípade ma teší, že som zdravá, môžem stále hrať tenis. Som šťastná – aj v súkromí. Mám krásnu rodinu a priateľov, milujem svoju krajinu. Preto všetkým ľuďom na Slovensku želám len to najlepšie.
Ľubomír Feldek, spisovateľ, básnik, prekladateľ
Aj keď sú stredoeurópske národy geneticky pomiešané, vždy boli aj budú „jazykové“. Aj naša cesta k samostatnosti viedla cez jazyk a zohral na nej svoju úlohu rad generácií. Už tá Šafárikova zbavila slovenčinu podozrenia, že je iba nárečím češtiny a zrovnoprávnila ju so západoslovanskými jazykmi.
Rovnako geniálna je však aj úvaha na Kráľovskej univerzite vo švédskom Lunde pôsobiaceho profesora Ľubomíra Ďuroviča, ktorý vo svojej štúdii Typology of Swearing in Slavonic and Some Adjacent Languages (Les presses de l'Université de Montreal, 1992), na základe analýzy swearingu (nadávania) zistil, že „Slovak in principle belonging to the quasi-copulative area, differs in several respects from the other languages of this type. The cultural convivium with the Czechs has caused an interference with the Czech excremental / anal swearing.“
Nadávame skrátka inak ako Česi (ktorým napríklad uniká pôvab akuzatívnej nadávky). Nuž, aj keď sa za tie roky spolužitia naše jazyky navzájom obohacovali, v princípe je slovenčina bližšia tým južnoslovanským. Skrátka, samostatný slovenský štát raz vzniknúť musel. Je to malý zázrak. Hoci si ho už dvadsaťpäť rokov úspešne rozkrádame, ešte vždy je z čoho kradnúť. Z jeho úspešnej dvadsaťpäťročnej existencie mám – .....tidušu! – radosť.
Jozef Tkáč, prezident finančnej skupiny J&T
Ak mám uvažovať o ostatných 25 rokoch, nemožno uvažovať inak, ako o najlepšom období v histórii Slovenska. Žijeme v mieri, žijeme v slobode, v demokracii a napriek nedávnej kríze, aj v období relatívneho blahobytu. Popri často negatívnej nálade v spoločnosti a neraz až nepochopiteľne negatívnemu nastaveniu médií si treba si uvedomiť, že také niečo sa na našom území na také dlhé obdobie doteraz nestalo.
Slovensko za uplynulé obdobie prešlo výraznou transformáciou, a treba povedať, že pomerne pokojne. Podarilo sa zaviesť mnohé nové štandardy, úpravy v právnom systéme, podarilo sa integrovať do všetkých podstatných štruktúr civilizovaného sveta. To sú naozaj obrovské úspechy.
Napriek týmto úspechom, kedy by sme zdanlivo mali mať dôvody na pozitívne naladenie, sme najmä v posledných rokoch svedkami polarizácie spoločnosti, ústupu niektorých základných hodnôt nárastu populizmu, so sklonmi ku kritizovaniu každého a všetkého za každú cenu. To sa bohužiaľ neraz stáva bariérou aj pre pozitívne kroky. Preto by som si do budúcnosti želal, aby v slovenskej spoločnosti opäť prevládli snahy hľadať to, čo je najlepšie pre krajinu a každý z nás mal náladu sa na tom svojím dielom podieľať.
František Mikloško, bývalý predseda parlamentu a exposlanec za KDH
Uplynulých 25 rokov sa nieslo v znamení zápasu, čo nehovorím v negatívnom slova zmysle. V zápase sa rodia myšlienky, zoceľuje sa charakter, takže tých 25 rokov zápasu, ktorý bude zrejme pokračovať, znamená pre Slovensko v novodobých dejinách veľmi veľa. Slovensko prvýkrát žije slobodne, vidíme sa takí, akí sme. V tomto zápase musí krajina hľadať svoju lepšiu tvár. Negatívum vidím v tom, že Slovenská republika bola od začiatku postavená na obraze nepriateľa. Teda na tých, ktorí nechceli republiku a tých, ktorí ju chceli. Takto sa nemôžu budovať dejiny štátu. Takže sa s tým budeme musieť v budúcnosti vysporiadať. Ako povedal Masaryk, štáty sa rozvíjajú na základe ideí, na ktorých vznikli, ale potom ten obraz nepriateľa, na základe ktorého začala kráčať Slovenská republika, bude potrebné korigovať, ak sa chceme ďalej rozvíjať. Pozitívne je, že sa tu stále rodí nová a nová generácia, ktorá zápasí o lepšiu tvár tejto krajiny.
Pavel Branko, filmový teoretik, publicista, prekladateľ
Sloboda pohybu ľudí otvorila dvere mladým, dynamickým, asertívnym, ale aj kriminalite. Sloboda pohybu kapitálu nás čoraz viac zapletá do sietí. Sloboda prejavu slúži na dobré aj zlé. Sloboda ekonomiky otvorila dvere konzumizmu, kde menšina si užíva, kým väčšine obmedzuje slobodu konzumu hĺbka mešca. Získali sme okolo 1.300.000 ľudí s exekútorom na krku – tých sme predtým nemali. Získali sme bezdomovcov a žobrákov – ani tých sme nemali. Takže ostáva len vekmi overená múdrosť – komu dobre, komu zle. Tak ako odjakživa. Nepochybný prínos vidím v osamostatnení Slovenska, proti ktorému som sa staval, a dnes viem, že je to najpozitívnejší výsledok tých 25 rokov.
Béla Bugár, predseda Mostu-Híd
V tých časoch išlo naozaj o veľa, v hre bola medzinárodná izolácia alebo integrácia do európskych, euroatlantických štruktúr. Taktiež ma teší, že po dlhých rokoch čakania a úsilia, v tomto roku sa nám podarilo zjednotiť koalíciu a opozíciu pre podporu zrušenia Mečiarových amnestií. Bola to historická chvíľa, ktorá symbolicky uzatvára tú éru samostatného Slovenska, na ktorú nemôžeme byť hrdí. Na čo však môžeme byť pyšní, je, že sme dokázali prekonať národnostné trenice deväťdesiatych rokov. Do budúcna by som si želal, aby sme sa, Slováci, Maďari a ďalšie národnosti, navzájom rešpektovali. Aby sme nehľadali to, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája, aby sme sa spoločne tešili z dosiahnutých výsledkov SR.
Karol Kučera, bývalý tenista
Uplynulých 25 rokov hodnotím pozitívne. Po osobnej, spoločenskej, nie však po politickej stránke. Vyrástlo nám tu nespočetné množstvo vrcholových športovcov, získali sme viacero olympijských medailí. Slovensko žalo úspechy nielen vo futbale, hokeji či v tenise, preslávili ho aj plavkyňa Moravcová, strelkyňa Barteková, cyklista Sagan, chodec Tóth či lyžiarky Velez-Zuzulová s Vlhovou.
Postavili sme niekoľko športových stánkov, šport u nás vnímam ako niečo posvätné a transparentné. Je mi ľúto, že to nemôžem povedať aj o politike. Neustále nás zaťažujú rôzne kauzy, vládnu nám kadejakí oligarchovia. Chcel by som veriť, že slovenská spoločnosť je už tak ďaleko, že tieto nešváry raz a navždy vyhubí.
Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry SNM
Štvrťstoročie nezávislej republiky vnímam aj ako obdobie plné závažných udalostí dôležitých pre židovskú komunitu i všetkých humanisticky zmýšľajúcich občanov. Založenie MŽK zabezpečuje dôstojnú spomienku na takmer vyhubenú komunitu, ktorá bola súčasťou občianskej spoločnosti na tomto území.
Slovenskí Židia, ktorí prežili holokaust, sa od roku 1993 môžu hrdo a bez obáv prejsť so svojimi potomkami našou stálou expozíciou. Dôstojným pamätníkom pre tých, čo nacistické vraždenie neprežili, je Múzeum holokaustu v Seredi. Netrpezlivo očakávam deň, keď tam budeme môcť sprístupniť kompletné múzeum.
Igor Slobodník, veľvyslanec Slovenska vo Francúzsku
Slovensko je po prvý raz v dejinách SUBJEKTOM, nie objektom medzinárodných vzťahov. Na konci 19. storočia skončilo v poli porazených. Na konci 20. storočia uhralo čestnú remízu. Na začiatku 21. storočia zažíva pod vlastným, neskráteným menom medzinárodný coming out. Za posledné štvrťstoročie na úrovni občana a štátu nadviazalo viac vzájomne obohacujúcich sa „dotykov a spojení“ s vonkajším svetom ako za všetky doterajšie stáročia. Po prvý raz v dejinách hovorí o vlastných záujmoch so všetkými dôležitými štátnymi aj neštátnymi aktérmi formujúcimi svet, náš kontinent, stredoeurópsky región priamo. Po prvý raz v dejinách spolurozhoduje o podobe európskeho a euroatlantického „okolia“, od ktorého bude čoraz väčšmi závisieť jeho úspech – alebo zlyhanie.
Martin Macko, riaditeľ Iniciatívy Inakosť
Vznik samostatného štátu bol roky cieľom slovenských nacionalistov a populistov. Menej pozornosti venovali tomu, aký má byť a čo má ponúknuť svojim občanom. Keď prestalo platiť „lebo Praha“, hľadali sa iné výhovorky pre vlastné neúspechy.
A nepopulárne menšiny boli poruke. Našťastie, zápas o podobu štátu vyhrali proeurópske sily a porážka mečiarizmu je stále príkladom vnútornej sily slovenskej demokracie. Výzva, aby štát slúžil pre všetkých, je dnes naliehavejšia ako kedykoľvek predtým. Najmä v čase keď sa historickým oblúkom vraciame k starému a jemne aktualizovanému „lebo Brusel“.
Nikola Novotová, spoluzakladateľka súkromnej materskej školy, Dolná Krupá
V dnešnej dobe je veľa možností pre mladých ľudí. Existuje mnoho startupov, cez ktoré môžeme prezentovať svoj nápad. Myslím, že sme aj dosť podporovaní. Mne sa takto podarilo založiť v Trnave súkromnú škôlku. Už na vysokej škole som snívala, že sa budem venovať detičkám. Cez startup nám pomáhali známi slovenskí mentori z veľkých firiem a vedeli nás tak nabudiť k tomu, aby sa náš projekt uskutočnil. Takže som veľmi šťastná.
Oľga Pietruchová, riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na ministerstve práce
V čase, keď sa rozpadalo Československo, som žila v zahraničí a bola som z toho dosť nešťastná. Prahu som vnímala ako moje hlavné mesto a Kde domov můj ako našu hymnu. Najmä ten spôsob, že sa to udialo bez referenda, na základe (ne)dohody dvoch politikov, považujem dodnes za neštandardný spôsob, akým sa štát nemá rozdeľovať.
S odstupom času som si, samozrejme, na samostatné Slovensko zvykla, aj keď dodnes v zahraničí mimo Európy ľudia skôr poznajú Czechoslovakiu ako Slovakiu. Keďže nemáme paralelnú realitu, je ťažko predvídať, čo by bolo v spoločnej krajine inak. V každom prípade by sme boli silnejšia krajina s väčšou váhou pri rozhodovaní v EÚ.
Na druhej strane, český euroskepticizmus a pozostatky Klausovej mentality vo verejnom živote nie je niečo, čo by mi nevyhnutne chýbalo. Tým, že sme spoločne s Čechmi v Európskej únii, dopadlo to v podstate ako s manželmi, ktorí sa po rozvode zase nasťahovali do spoločného bytu a žijú spokojne spolu, lebo chcú a nie preto, že musia.
Robert Roth, herec
Narodil som sa v Československu a myslel som, že môj život v tomto spoločnom štáte potrvá dlhšie. To, že sme sa rozdelili a ako občanov sa nás na názor nikto nespýtal, ma poriadne vytočilo. A tento stav vytočenia trvá.
Daniel Pastirčák, teológ, duchovný Cirkvi bratskej
Vznik modernej Slovenskej republiky neviem oddeliť od pádu komunizmu. To prvé vnímam ako zásadné, to druhé ako podružný, možno nevyhnutný dôsledok prvého. Aké to boli roky. Najprv tu bola kukla, v ktorej sme 40 rokov zahnívali. Pod dotykom novembra kukla praskla. Vyletel z nej krásny motýľ. Boli sme uchvátení. Hovorili sme o slobode.
Mysleli sme, že teraz budeme lietať. No čerta starého – plazíme sa! Motýľ sa rýchlo zmenil na húsenicu. Vznik novodobého slovenského štátu vnímam ako súčasť tej neblahej premeny. Tvár našej prvej húsenice a tvár zakladateľa je predsa tá istá – milá i hrozivá tvár Vladimíra. Vydržali sme to plazenie, už sme si naň zvykli. Sme zbožný národ, máme svätú trpezlivosť (najmä s autokratmi). Tretia adventná svieca je svieca trpezlivosti.
No trpezlivosť neznamená iba vydržať, znamená nevzdať sa – vytrvalo začínať odznova. „Kresťanstvo umrelo už mnohokrát, ale povstalo znova, má totiž Boha, ktorý pozná cestu z hrobu von,“ napísal G. K. Chesterton. Ak je Kristus obrazom pravého človeka, tak to, čo povedal o kresťanstve, možno povedať i o pravej ľudskosti. Toto Slovensku prajem zo všetkého najviac: tvrdohlavú trpezlivosť na ceste k pravej ľudskosti.
Anton Siekel, prezident Slovenského olympijského výboru
Dvadsaťpäťročná história samostatného Slovenska potvrdila, že sa hrdo môže zaradiť do rodiny európskych krajín. Prekonali sme ťažké obdobie mečiarizmu, keď sa rozhodovalo o našej budúcnosti. Máme fungujúce demokratické inštitúty, sme plnoprávnymi členmi všetkých rozhodujúcich medzinárodných inštitúcií.
V neposlednom rade – aj v zahraničí nás považujú za seriózneho partnera. Je nespochybniteľné, že nikdy v histórii sme predtým nedosiahli takú vysokú ekonomickú úroveň, o čom svedčí mnoho veľkých domácich a zahraničných investorov rozvíjajúcich svoje podnikanie.
Stále otvorenou však ostáva otázka znižovania sociálnych rozdielov a obnovenie záujmu občanov o správu vecí verejných na základe konštruktívneho dialógu a hľadania celospoločenského konsenzu. Práve zvýšenie dôvery občanov v štátne inštitúcie, udržanie ekonomickej úrovne a zlepšenie spoločenskej situácie je možno najväčšia výzva pre našu krajinu v nadchádzajúcom období.
Peter Mihók, predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory
Slovensko dokázalo, že nebolo tou časťou bývalej federálnej republiky, na ktorú sa doplácalo. Jeho výsledky a vyššia dynamika v porovnaní s Českou republikou sú dôkazom sily a potenciálu našej ekonomiky, ako aj schopnosti našich ľudí tak vo výrobnom, ako aj riadiacom procese. Slovensko nie je dnes neznámou krajinou, za 25 rokov svojej existencie sa dokázalo tak politicky, ako aj ekonomicky presadiť nielen v rámci Európy, ale aj v globálnom meradle. Slováci sa stali hrdými a smelými občanmi schopnými presadiť sa aj v takých oblastiach, ako je veda a výskum, kultúra či šport.
Samostatnosť otvorila tiež široký priestor pre mladú generáciu v oblasti nadobúdania skúsenosti v zahraničí, ktoré, verím, bude mať možnosť širšie uplatniť doma a vrátiť tak investície do jej vzdelávania. Slovensko je dnes určite inou a najmä lepšou krajinou, ako bolo pred 25 rokmi, a preto je potrebné dosiahnuté úspechy a vcelku pozitívny imidž krajiny pretaviť do udržateľného rozvoja a lepšej kvality života našich občanov.
Peter Hámor, horolezec, ktorý stál na všetkých osemtisícovkách
Zažil som dvadsaťpäť rokov v horách a kopcoch. Boli to pekné roky cestovania a lezenia. Všetko sa obrátilo dobrým smerom, mohli sme začať cestovať, čo bol dovtedy problém. A väčšina horolezcov to aj využila. Človeku nevyjde úplne všetko, čo si naplánuje, ale ja som absolútne spokojný. Aj keby mi už v ďalšom období nič nevyšlo, som vďačný za to, čo sa mi podarilo vyliezť a prežiť s mojimi kamarátmi za uplynulých dvadsaťpäť rokov.
Dorota Sadovská, výtvarníčka
Pamätám si na „pomlčkovú“ vojnu, ktorá rozdelenie spoločnej republiky tesne predchádzala. Bol to spor, či sme Československá federatívna republika alebo Česko-Slovenská. Uvedomujem si doteraz, aký je jazyk dôležitý na uchopenie a pomenovanie sveta naokolo. Nakoniec aj pomlčka spolu s federatívnosťou vypadla, ale súrodenecký vzťah ostal.
Ján Kubiš, bývalý minister zahraničných vecí, špeciálny vyslanec OSN pre Irak
Dvadsaťpäť rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky vnímam s veľkým zadosťučinením, ale aj s určitým sklamaním. Naša republika je úspešným príbehom pre nás, ako jej občanov, ale aj pre štát, ktorý sa pevne etabloval ako súčasť jadra Európskej únie, ako vyrovnaný člen NATO, ako zodpovedný člen medzinárodného spoločenstva.
A to aj prácou našej diplomacie a ďalších rezortov. Na prácu našich diplomatov som hrdý, sme v nej vysoko nad priemerom. Požívame primeranú prestíž, a to je tiež úspechom, najmä ak si uvedomíme, s akou výlučne protislovenskou propagandou sme sa stretávali pri vzniku dvoch samostatných štátov. Ale aj potom sme videli obrovský skepticizmus k schopnosti Slovenska etablovať sa, aj vzhľadom na naše horšie východiskové politické, ekonomické, sociálne a inštitucionálne podmienky. Sklamaním je pôsobenie našich politikov, politických síl.
Z jednej strany, aj pod tlakom verejnosti, sme sa vyhrabali z rôznych čiernych dier. Z druhej strany sme od počiatku svedkami nehoráznych machinácií a manipulácií s verejným majetkom, s riadením vecí verejných. Pod ich tlakom periodicky implodujú aj „stálice“ našej politickej scény po tom, čo si premrhali svoju dôveryhodnosť škandálmi. A politici len farizejsky vyjadrujú znepokojenie, že rastie znechutenie, zdvíhajú varovný prst, že im – a politike – ľudia prestávajú veriť, že podliehajú demagógom. A potom odchádzajú do zabezpečeného politického dôchodku. Nuž, čo už. Aj to je Slovensko.
Jozef Golonka, hokejová legenda
Dvadsaťpäť rokov samostatného Slovenska vnímam v športe nie úplne pozitívne. Stratila sa dobrá a systematická práca s mládežou, začali sme kopírovať západný systém, na ktorý náš šport nedozrel. Rozhodujúcu úlohu v ňom zohráva ekonomika, čo spôsobilo úpadok niektorých odvetví. Dlhodobo sa držia vo svetovej špičke len vodní slalomári a rýchlostní kanoisti, čo je srdcová záležitosť ľudí, ktorí v týchto športoch pôsobia. Vo svetovo populárnych sme nedosiahli nijaké veľké výsledky.
Výnimkou je cyklista Peter Sagan, čo je do istej miery ekonomická záležitosť. Cyklistika je dnes veľký biznis. Sagan je úžasný, svetový, obdivujem, ako svoje umenie vie preniesť do svojho biznisu. Moji rovesníci si pamätajú, že podobného cyklistu sme mali – Vlastu Ružičku. Máme aj dve svetové zjazdárky – Veroniku Velez-Zuzulovú a Petru Vlhovú. Sú však produktom osobnej ctižiadosti ich rodín, nie systému.
Milan Kňažko, tribún nežnej revolúcie, exminister kultúry
Slovensko prejavilo výnimočnú odolnosť. Vyskúšalo ju 12 vlád a 7 premiérov. Napriek slobodným voľbám mnohí nechcú pochopiť, že demokraciu nestačí predstierať, ale treba ňou skutočne žiť. Slobodu, ktorú si tisíce ľudí vybojovalo na námestiach v novembri 1989 bolo treba oprieť o osobnú zodpovednosť za uplatňovanú moc, získanú vo voľbách. Žiaľ, po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa niektorí politickí lídri bez toho, aby sa volieb zúčastnili, babrácky a intrigánsky pohrávali s mocou. Pred zodpovednosťou utekali. Niektorí až do zahraničia.
Ďalšiu deformáciu sme zažili po voľbách v roku 1994. Bol to teror väčšiny pod heslom, „je po voľbách, zvyknite si“! Klony týchto politických mŕtvol dodnes otravujú verejný život. Ak nepodľahneme pokrytectvu a strachu, Slovensko bude dobrým domovom pre všetkých!
Karin Cíleková-Habšudová, bývalá tenistka
Rozdelením federácie sa slovenským športovcom naskytla podstatne väčšia šanca, akú by mali v prípade udržania spoločného štátu. Zároveň dostali možnosť stať sa v dnešnej pretechnizovanej spoločnosti vzormi pre deti. Týchto 25 rokov nám prinieslo mnoho olympijských medailistov, majstrov sveta. To znamená, že mnoho slovenských športovcov sa šance chopilo veľmi dobre. Z hľadiska spoločnosti sme sa posunuli do demokratickejšej doby, súčasná generácia má vďaka tomu úplne iné možnosti. Mala som ich aj ja. Vďaka tomu som bola desiatou najlepšou tenistkou sveta, dlhoročne najlepšou na Slovensku, dosiahla som mnoho úspechov. Za najväčší úspech však považujem moje tri deti.
Ivan Bella, bývalý stíhací pilot, prvý slovenský kozmonaut
Nadobudnutím samostatnosti sa Slovensku otvorili dosiaľ nepoznané dimenzie. Začal sa náročný štátotvorný proces, formovanie novej spoločnosti. Museli sa tomu prispôsobiť všetky sféry života, mnohé sa budovalo od nuly. Napriek počiatočným komplikáciám, ktoré spomalili proces demokratizácie a integrácie do európskych a euratlantických štruktúr, sa štát skonsolidoval a nastúpil proces začleňovania do skupiny štandardných vyspelých demokracií.
Za 25 rokov existencie Slovenská republika neraz dokázala, že aj malé a mladé krajiny môžu dosiahnuť významné úspechy, na európskej aj svetovej úrovni. Na poli vedy, techniky, kultúry, športu, politiky. Pravdaže, stále nie je všetko ideálne. No treba si uvedomiť, že západné krajiny mali na to, kde sú dnes, neporovnateľne dlhší čas a iné východiskové podmienky. Slovensko má však veľký potenciál, treba ho len maximálne efektívne využiť. Nie je to iba úloha pre politikov, všetci občania musia k tomu vedenie krajiny prinútiť.
Ján Figeľ, prvý slovenský eurokomisár, osobitný vyslanec EÚ pre náboženské slobody vo svete
Dvadsaťpäť rokov bolo dôležitých pre položenie základov a pre formovanie charakteru štátu. To prvé sa nám podarilo vďaka úspešnému zápasu s mečiarizmom. K osamostatneniu Slovenskej republiky došlo bez rozhodovania verejnosti, ale jej postoje boli testované pri ohrození demokracie, ústavnosti a európskej perspektívy Slovenska.
Zvládli sme to. Slovensko je dnes demokratická a ústavne stabilná krajina, začlenená do EÚ a NATO. Cena za neintegráciu by v našom prípade bola veľmi vysoká. Čo sa nám zatiaľ nepodarilo a stojí ako výzva pred nami, je spravodlivé a silné Slovensko.
Úpadok školstva, choré zdravotníctvo, predražené tendre a rozsiahla korupcia, prehlbovanie regionálnych rozdielov, slabá vymožiteľnosť práva a nízka politická kultúra znamenajú oslabovanie celej spoločnosti a hmlistú budúcnosť hlavne pre mladú generáciu.
Slovensko však môže byť spravodlivým a dobrým domovom, ak väčšine spoločnosti na tom bude viac záležať. Veľmi to našej vlasti prajem!
Ladislav Asványi, viceprezident Slovenského atletického zväzu
Dvadsaťpäť rokov samostatnosti Slovenskej republiky je obdobím mnohých zmien i mnohých chýb, ale aj veľmi pozitívnych rozhodnutí. Zo začiatku som sa na samostatnú Slovenskú republiku díval veľmi pesimisticky a nevedel som si predstaviť fungovanie tohto nového štátu.
Všetky obavy sa za určitý čas rozplynuli a dnes som skutočne rád, že Slovenská republika je schopným a fungujúcim demokratickým štátom, platným členom Európskej únie. Z hľadiska národnej hrdosti pociťujem veľmi veľký vplyv slovenských športovcov na vrcholných svetových podujatiach, ktorí skutočne na poli reprezentácie Slovenska robia oveľa lepšie meno Slovensku ako mnohí politici. Slovensko má veľa schopných ľudí, a preto môžeme byť na Slovenskú republiku hrdí.
Darina Hnidková, manažérka kultúry Kysucké múzeum, Čadca
Ľudia boli v minulosti iní. V čom? Boli k sebe milší, úprimnejší, ústretovejší, vedeli si vážiť prácu a jeden druhého. V poslednom období sa ženieme niekam, a stále neviem kam. Prevláda honba za mamonou, závisť až nenávisť, ktoré sa niekedy končia tragicky. Je pravda, že sa otvorili hranice, je voľnosť, ľudia môžu cestovať, študenti v zahraničí študovať aj pracovať, porovnávať život.
Ale stráca sa láska, dobrosrdečnosť, úprimnosť, pokoj a pohoda. Ľudia opäť odchádzajú za prácou do zahraničia, aby uživili svoje rodiny, a je smutné, že už aj matky. Pýtam sa: Prečo? Rodina je základ, ktorá má držať pokope a nie sa deliť na niekoľko častí, niektorí to šťastie nemajú. Čo uplynulé obdobie prinieslo mne osobne? Bolesť do môjho srdca, nakoľko mi vzalo syna, ktorý tragicky zahynul pri práci v zahraničí. A vznik Slovenskej republiky? Môj laický názor je, že republika sa nemala rozdeliť.
Pavol Barabáš, filmár a cestovateľ
Dvadsaťpäť rokov od rozdelenia československej republiky je už naozaj dlhá doba. Hádam sa nájde skúsený filmár, ktorý by dokázal svojím dokumentom odkryť zákulisie rozhodovania o vzniku dvoch samostatných republík. Aj teraz mám rovnaký vzťah k Slovensku ako pred rozdelením O tom hranice nerozhodujú, rozhodujú o tom len hranice, ktoré máme v našich hlavách.
Rudolf Sikora, výtvarník
Po roku 1989 sa aj pre mňa otvoril svet – mohol som vystavovať tam, kde ma 20 rokov pozývali… a kam ma komunistický režim nepustil. Mal som rád Československo – nepočítal som s jeho rozpadom.
Mečiarizmus som prežil; mečiarizmus sme prežili! Neskôr sa Slovenská a Česká republika stretli v Európskej únii, spolu sme sa stali súčasťou Európy! Slovensko mám rád, poznám jeho kultúru lepšie, ako mnoho politikov, ktorí „lásku“ k nemu len predstierajú. Žijeme v strede Európy, ale nezabúdajme: sme súčasťou väčších celkov – tvoríme civilizáciu, ktorú často riadia stranícki populisti.
Ľudstvo čakajú ťažké roky… ekologická ignorancia, xenofóbia, náboženská neznášanlivosť atď. nás všetkých ohrozujú. Ľudstvo musia riadiť múdri ľudia! Ak prežije, sotva ho budú riadiť nejaké strany.
Štefan Rosina, prezident MATADOR Group
V prvom rade by som rád ocenil, že Československo bolo rozdelené pokojnou cestou. Aj dnes majú k sebe oba štáty veľmi blízko a zachovali sa medzi nami nadštandardne dobré vzťahy. Pred 25 rokmi sa začala nová etapa samostatného Slovenska. Naša krajina sa úspešne integrovala do euroatlantických štruktúr, stala sa pevnou súčasťou NATO a Európskej únie. Štvrťstoročie slovenskej štátnosti nám v roku 2009 prinieslo spoločnú európsku menu. Pre našu spoločnosť to znamenalo zjednodušenie finančného hedgingu. Dnes nakupujeme a predávame v eurách. Z pohľadu automobilového priemyslu bol dôležitý príchod Volkswagenu, ktorý priniesol masívny rozmach automotive segmentu. Slovensko je svetovou automobilovou veľmocou, vyrábame najviac vozidiel v prepočte na jedného obyvateľa. Aj vďaka priemyslu je dnes Slovenská republika lídrom v raste ekonomiky spomedzi krajín V4.
Ladislav Jurkemik, majster Európy 1976 vo futbale
V uplynulých 25 rokoch som pôsobil ako futbalový tréner, čo bolo pre mňa ťažšie obdobie, ako keď som hrával futbal. Hráčske časy boli krásne, ale z nich sa žiť nedá, občas si už na ne len zaspomínam, keď je nejaké jubileum. Práca trénera bola komplikovaná a nevyspytateľná a vyžaduje si širšiu podporu, ak má priniesť výsledky. Ja som ju často nemal, ale napriek tomu to bolo pekné a zaujímavé obdobie. Cením si, že hráči išli napokon vždy za mnou. Aj takí, s ktorými som sa možno vždy ako kouč úplne nezhodol, ale som rád, že sa ku mne hlásia. Som šťastný človek, lebo som zdravý a chvalabohu to platí aj o mojej rodine. To je najdôležitejšie.
Vladimír Mrva, vinár, spoločnosť Víno Mrva&Stanko
Za štvrťstoročie sa slovenské víno stalo rešpektovaným doma aj vo svete. S vínom ako špičkovým produktom sa dnes identifikuje veľa Slovákov. To som si v čase vzniku Slovenskej republiky nevedel predstaviť. Práve som skončil školu, začal zbierať skúsenosti v Rakúsku. Otvoril sa nám doslova celý svet a možnosť učiť sa od najlepších sme využili. Vzniklo celé pokolenie vinárov, čo začínali od piky a vybudovali vinárstva, ktoré dnes pozná celá krajina. S kolegom Petrom Stankom sme štartovali v malej pivnici, dnes naše vinárstvo zamestnáva 25 ľudí, produkujeme 400-tisíc fliaš kvalitného vína, ktoré nepijú len Slováci, ale aj ľudia v ďalších ôsmich krajinách. Ak ma niečo mrzí, tak to, že Slovensko nevyužíva svoj vinohradnícky potenciál. Prudko sa znížila výmera vinohradov, mnohé z nich padli za obeť výstavby. Krajina, ktorá prv bola sebestačná vo víne, zbytočne veľa vína dováža. Za výzvu do nasledujúcich 25 rokov považujem oživenie domácej výroby. Máme jedinečný teroir, len ho musíme využiť.
Pavol Šajgalík, predseda Slovenskej akadémie vied
Rozdelenie Československa som vnímal negatívne, bol som proti, ale rozumel som emancipačným náladám, ktoré sa objavili hneď po Novembri 1989 a vyústili v rozdelenie ČSFR a vznik Slovenskej republiky.
Vo svetle krvavých emancipačných procesov aj v Európe 90. rokov dvadsiateho storočia oceňujem mierumilovnosť rozdelenia a považujem to za výbornú vizitku našich národov. Pozitívom je, že Slovensko prosperuje a je demokratické. Ako súčasť Európskej únie prosperujeme aj preto, že Európa prosperuje a je demokratická. Za hlavné negatívum považujem paradox, že ľudia sa k vlastnej krajine, ktorej tak túžili, nesprávajú ako múdry hospodár, ale ako ku koristi.
Zopár príkladov – za 25 rokov nemáme súvislú diaľnicu, politické reprezentácie stratili rešpekt, výsledky PISA testov detí sú alarmujúce, v riešení rómskeho problému sme veľmi málo pokročili, nedôvera k súdom a korupcia je temer všadeprítomná. A vzdelanie a veda? Tie sú stále marginalizované.
Václav Macek, teoretik a historik filmu a fotografie, riaditeľ festivalu Mesiac fotografie
Dvadsaťpäť rokov je pre mňa sínusovkou, ktorej dno sme dosiahli v polovici 90. rokov a len vďaka Pro Helvetii, KulturKontaktu, Open Society, Francúzskemu inštitútu, British Councilu, atď. sme dokázali prežiť „zupácke“ obdobie nezávislosti.
Postupne sa situácia zlepšila, samostatnosť získala zmysel, ktorý mala mať od počiatku – otvoriť dvere do sveta pre kvalitných autorov zo Slovenska. V nultých rokoch sa to v princípe podarilo, aj vo filme, aj vo fotografii, dostali sme sa na vrchol sínusovky.
Dnes máme v kultúre osobnosti, ktoré možno, keby museli prechádzať vnútrorepublikovým sitom, by neboli také slávne ako dnes, keď sa môžu priamo presadzovať v európskych či svetových centrách filmu a fotografie. Z odstupu vnímam dvadsaťpäť rokov ako veľmi úspešné obdobie.
Imrich Béreš, predseda predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne
25 rokov samostatnej Slovenskej republiky hodnotím ako cestu, ktorá priniesla pozitíva i negatíva. Niektorí nám neverili a nepriali, aby sme fungovali ako samostatný štátny útvar. Jednoznačne kladným je preto fakt, že sme im ukázali, že „to dáme“. Samostatné Slovensko má za sebou niekoľko úspechov.
Nedajú sa vymenovať všetky, treba však upozorniť na vstup do Európskej únie, otvorenie schengenských hraníc či viacero prospešných investícií pre našu ekonomiku. Teší ma tiež, že vývoj bankového sektora na Slovensku bol stabilný a pozitívny. Banky pôsobiace u nás sú zdravé, čo prináša benefity pre celú ekonomiku. No boli aj negatíva.
Z historického hľadiska to, že stále hľadáme sami seba, najmä po hospodárskej stránke. Meníme stratégie, meníme ciele. A žiaľ nemáme vízie. Ale je to ako v živote. Keď mladý človek nastúpi na samostatnú cestu, nemá skúsenosti, musí sa veľa učiť, musí sa aj veľakrát popáliť, aby nakoniec našiel sám seba.
(Tretiu časť ankety denníka Pravda si môžete prečítať vo štvrtok 4.1.2018.)