Michal Martikán, vodný slalomár
Počas tohto obdobia som skoro denne trénoval, pripravoval sa na preteky, snažil sa byť lepší, efektívnejší a rýchlejší. Začiatky samostatného Slovenska boli náročné, najmä keď sa štátny majetok prevádzal v mnohých prípadoch do súkromného vlastníctva. Mám pocit, že nie vždy bola naplnená dobrá myšlienka. Tam asi pramenia aj veľké ekonomické rozdiely, ktoré sú dnes vo veľkom nepomere v porovnaní s časmi pred 25 rokmi. Veľké pozitívum týchto 25 rokov sú však sloboda, možnosť sebarealizácie a cestovania po svete bez väčších komplikácií. Som hrdý, že som sa narodil na Slovensku a môžem tu žiť. V jednej z najkrajších krajín na svete. Viem to porovnať, precestoval som so športom kus sveta.
Ivan Kamenec, historik
Treba priznať, že som patril k občanom, ktorí neboli prívržencami rozdelenia ČSFR. Dôvod môjho postoja: Po rozdelení štátu volali predovšetkým tie politické sily a jednotlivci, ktorí sa hlásili k ideovému odkazu vojnovej SR, glorifikovali alebo prinajmenšom relativizovali totalitný charakter jej režimu resp. jeho vedúcich predstaviteľov. Politický a štátoprávny vývoj však už išiel svojou nezadržateľnou cestou a smeroval k rozdeleniu, hoci na začiatku tohto procesu nebola ani v Česku, ani na Slovensku relevantná politická sila, ktorá by mala tento cieľ vo svojom programe. Za najväčší prínos samostatného slovenského štátu považujem, fakt, že sa Slovensko dostáva viac do povedomia európskej verejnosti a najmä to, že sa podstatne zlepšili vzťahy medzi oboma novými republikami. Tým sa otupili primitívne nacionalistické prejavy na oboch stranách.
Anton Hrnko, podpredseda SNS
V každom prípade treba povedať, že tých 25 rokov ukázalo, že Slováci sú si schopní všetky veci sami organizovať, riešiť a aj sami pokaziť. V tomto zmysle si myslím, že tým, že sa nemáme na koho vyhovárať, je to prospešná skúsenosť aj pre budúce generácie. Žiaľbohu, tá naša demokracia pokrivkáva. Nie je to však len otázka Slovenska, ale je to kríza tých západných demokracií, ktoré nie sú dostatočne príťažlivým vzorom, aby sa j u nás demokracia dôsledne presadila. Celkovo však treba hodnotiť vývoj pozitívne, aj preto, že sme sa priblížili k Českej republike a v niektorých otázkach sme omnoho lepší, ako by sme boli, keby sme zostali v spoločnom štáte. Robil som všetko pre to, aby vznikla Slovenská republika. Som rád, že som sa pri tom nemýlil a dali sme slovenskému národu perspektívu v zjednotenej Európe. Len by sme mali príležitosť chytiť za hrivu a nie za chvost.
Petra Polnišová, herečka
Keď sa Česko-Slovensko rozdelilo, mala som štrnásť rokov. V každom prípade zmenu vnímam pozitívne. Ako mladý štát stále robíme chyby. Až deti našich detí možno budú zbierať ovocie toho, čo sa udialo. Mám pocit, že občania našej republiky myslia stále otvorenejšie, no stále sú viac uzavretí v minulej dobe. Chce to čas, ako všetko. Prišlo mnoho pozitívnych zmien, ale prekonali sme aj veľa negatívnych udalostí. Sme veľmi mladá demokratická republika, stále sa toho musíme na vlastných chybách veľa naučiť, aby sme pochopili, ako by sa to dalo robiť lepšie. Dúfam, že pokiaľ sa na tejto planéte nezadusíme, deti našich detí to už budú brať celé inak.
Rudolf Chmel, literárny vedec a expolitik
Pre mňa, ktorý som to štvrťstoročie prežil zvnútra aj zvonku, v pozícii intelektuála, občianskeho aktivistu aj politika, bolo na začiatku, a je dodnes, základnou otázkou, či samostatný štát, ktorý vznikol z neschopnosti a neochoty víťazov volieb roku 1992 rokovať a dohodnúť sa, bude právny, teda aj pre väčšinu aj pre menšiny, demokratický, otvorený, smerujúci do zjednotenej Európy, alebo zatvorený, izolovaný, pestujúci nebodaj nejakú osobitnú slovenskú cestu. Po svojom vzniku takmer šesť rokov smeroval k zatvorenosti, demokratúre, čiernej diere. Autoritársko-nacionálny populizmus spojený s privatizačnou rabovačkou preto nemohol vyvolávať pocit nadšenia zo samostatnosti. Po zmene roku 1998, dodnes nedocenenej, sme sa akoby zázrakom z tej diery vyhrabali. Vstup do EÚ a NATO a následne do eurozóny celý ten ošiaľ zo zvrchovanosti úplne zrelativizoval. Považujem ho za najväčší, vskutku historický úspech štvrťstoročia. Mal by naďalej byť najdôležitejším pilierom pri upevňovaní právneho, prosperujúceho štátu aj v ďalšom období jeho jestvovania. Zápas o demokraciu sa totiž nekončí.
Pavol Demeš, bývalý minister medzinárodných vzťahov SR a poradca prezidenta SR
Slovensko prešlo za štvrťstoročie neľahkú, ale impresívnu cestu. Z krajiny, ktorá musela budovať hardvér i softvér nového štátu, sa po sérii zložitých momentov stal rešpektovaný člen rozvinutých západných štruktúr. Slovensko dnes má možnosť sedieť za stolom s kľúčovými aktérmi Západu a spolurozhodovať o svojom i medzinárodnom vývoji. Táto skutočnosť vytvára pre Slovensko priaznivú situáciu, no tá sa môže zmeniť. To, či sa v privilegovanej spoločnosti SR udrží, bude závisieť nielen od medzinárodného kontextu, ale aj od schopnosti domácich elít dosahovať konsenzus v kľúčových prioritách štátu a ich kapacite riešiť spoločensko-politické a ekonomické problémy.
Jozef Moravčík, bývalý premiér
Slovenská republika sa stala moderným európskym štátom. Za krátky čas sa nám podarilo vytvoriť základ pre fungujúce inštitúcie občianskej spoločnosti. Na druhej strane udržiavame stále ešte zastaraný volebný systém, ktorý vytvára partokraciu, podporuje klientelizmus a dáva priestor pre korupciu. Stále sa trápime s nefunkčným systémom súdnictva, vymáhateľnosť práva je iluzórna. Byrokracia bujnie a strpčuje občanom život. Darí sa udržiavať hospodársky rast na dobrej úrovni. Rastový potenciál je vo väčšom priestore pre tvorivosť našich ľudí. Treba sa zamyslieť tiež nad nepružnou imigračnou politikou. Dokázali sme sa vysporiadať s tendenciami, ktoré nás vzďaľovali od našich kultúrno-historických väzieb a stali sme sa rešpektovaným štátom s aktívnou proeurópskou politikou.
Ondrej Prostredník, evanjelický teológ, vedecký pracovník Bohosloveckej fakulty UK v Bratislave
Výročie vzniku Slovenskej republiky nesie so sebou jeden tieň. Je pripomienkou zlyhania politikov a občianskej spoločnosti. Oslobodenie sa od totality v roku 1989 sme nevyužili na definovanie férových podmienok spolužitia v štátnom celku Československa, ktorý podľa mňa mal perspektívu. Zbytočne veľa energie sme po roku 1993 stratili na vybudovanie hospodárskych, politických a občianskych štruktúr, aby sme vôbec mohli byť dôveryhodným partnerom pre EÚ a NATO. Následky divokej privatizácie nás mátajú dodnes. Máme tiež nedostatky vo viacerých ľudskoprávnych otázkach. Na druhej strane však môžeme byť hrdí na to, že sme tento zápas zvládli ako-tak so cťou. Mám nádej, že občania Slovenskej republiky druhé štvrťstoročie svojich dejín využijú na upevnenie liberálnej demokracie a právneho štátu, ktorý bude sociálne spravodlivý ku všetkým a veľkorysý k svojim menšinám. Práve o to totiž teraz ide.
Zuzana Kumanová, etnografka
Po zrode republiky som pracovala v jednej z najväčších nadácií, ktorá regrantovala zdroje z EÚ. Videla som, ako pomohli pri budovaním neziskového sektora. Vznikli mnohé mimovládne organizácie, ktoré dodnes ovplyvňujú charakter Slovenska. Venujem sa téme národnostných menšín, najmä Rómom. Po novembri 1989 sa začali prehlbovať spoločenské rozdiely a časť z nich sa ocitla v segregácii. Hľadáme cestu, ako zastaviť spoločenský prepad ľudí z marginalizovaných komunít. Môžem ukázať na veľa pozitívnych príkladov, keď sa podarila zmena v podmienkach ich života, ale hlavne v myslení. Tých 25 rokov bolo vzrušujúcich, tvorivých, občas aj pochmúrnych. Ako sám život.
Martin Muránsky, filozof
Politika na Slovensku má dnes zásadnú výhodu oproti jej predchodcom – nemusí sa zaoberať leitmotívom domácej politiky v 20. storočí – slovenskou otázkou. Krajina a jej civilizačné sebavedomie išli celkovo dopredu – aj vďaka Európskej únii, čo neznamená, že by táto historická etapa nemala svojich početných porazených na účet sprivatizovaného sveta. Paradoxne, vďaka slobode na akademickej pôde vznikli nové formy neistoty a strachu. Ak urobíte na jednej chodbe doktorát, docentúru a profesúru, ľahko uveríte ilúzii, že k akademickému svetu nič iné ako jednu chodbu netreba. No kvôli tej istej chodbe môžete tiež len tak prísť o prácu. Zrušiť miesto? No problem. Nezabúdajme, vďaka politickej slobode sme sa dokázali vrátiť k odkazu velikána domácej a európskej politiky, Alexandra Dubčeka a uvidieť našu politiku v Európe s aktuálnou výzvou bližšie k ľuďom. V mene tej istej slobody myslenia bolo možné sine ira et studio vrátiť rešpekt k výkladu životopisu Gustáva Husáka a jeho geopolitických možností. Opakom našej slobody je dnes v mojich očiach autoritatívne moralizovanie a deparlamentarizácia politických konfliktov.
Richard Sulík, predseda SaS
Boli to strastiplné roky. Slovensko mohlo napredovať rýchlejšie. Detské choroby mladej republiky boli výrazné. Išlo o divokú privatizáciu a rozmach mafie. Týchto chorôb sa podarilo ako-tak striasť nástupom premiéra Mikuláša Dzurindu. Výrazné pozitívum bolo, že sme sa po ére mečiarizmu dokázali prikloniť k západnému svetu, uskutočnili sme rozsiahle reformy, ktoré spravili zo Slovenska východoeurópskeho tigra. Za negatívum považujem posledné desaťročie, kedy prešľapujeme na mieste. Mohli sme pokročiť oveľa ďalej. Zmietame sa v korupcii, čo rozkladá celú spoločnosť.
Viliam J. Gruska, scénograf, pedagóg, scenárista a režisér
Nikdy nám dejiny nedopriali toľko žiť bez blízkosti hrozieb vojnového virvaru, aj ľudského zblúdenia jedného celého národa, a v najprirodzenejšom ľudskom strachu z toho, že aj nás môže naostro zasiahnuť rinčanie zbraní. Moje polročné vnímanie spoločenského a politického diania zblízka (v 1. polroku 1990 v čele MS) ma vtedy doviedlo k dvom záverom, ktoré moje blízke okolie vtedy nevládalo prijať: 1. Československo sa rozpadne a 2. začal sa tichý proces, ktorého ciele sú blízke tým, o aké by usilovala (fiktívna) tretia svetová vojna. Len prostriedky budú iné.
V čele môjho snaženia – za podpory desiatok skutočných osobností Slovenska – boli vtedy v Matici dve fundamentálne témy: A. Hĺbkový prieskum stavu slovenského a maďarského školstva na južnom Slovensku. Myšlienka, ktorá vyvolala hromobitie. Dodnes sa nerealizovala. B. Dôsledný dozor MS nad tým, aby sa vypracoval na dve-tri desaťročia rozvrhnutý koncept kultúrnej a sociálnej integrity rómskej populácie, ktorý bude riadený samostatným centrom, nepodliehajúcim volebným cyklom ani komunálnych, ani parlamentných volieb.
Dokopy sedemdesiatročný zápas o naplnenie prísľubov aj túžob autonómie sme si v roku 1993 nevybojovali sami. Bol to program aj iných a aj širších súvislostí. Stalo sa, vďaka Bohu, lebo to aj oni chceli. Prečo? To sa práve dozvedáme. Že to mnohým v dobrých pozíciách vtedy nepadlo po chuti? Prečo! Veď skoro všetci si udržujú dobré pozície stále. Aj tí, ktorí prejavili svoj nesúhlas odchodom do Prahy, sú späť a držia liace médií.
Marek Ormandík, maliar
Zásadnejšou spoločenskou zmenou bola pre mňa nežná revolúcia v osemdesiatom deviatom. Po nej sa zmenil svet okolo mňa. A vlastne aj ja. Rané divoké 90. roky mám spojené predovšetkým s pocitom neistoty, mafiánmi, novými papalášmi a na druhej strane s veľkou slobodou, cestovaním, novými možnosťami. V osobnom živote mi predovšetkým pribudla rodina, ktorá je doteraz mojím zázemím. V roku 1993 som tiež ukončil VŠVU a začal sa môj profesionálny život. Takže už dvadsaťpäť rokov naplno a rád pracujem a môžem oslavovať spolu so SR. Nazdravie!
László Szigeti, vydavateľ
Sebaklamy prežívajúce v slovenskej spoločnosti sú symptomatické – ani po štvrťstoročí existencie samostatného štátu obyvatelia nechápu štruktúrovanosť vlastnej minulosti a prítomnosti. Spoločnosť prežíva svoje miesto v geopolitickom priestore, ale nevie, čo je Slovák a kam patrí. Na Západ, na Východ alebo je nebodaj nejakou treťou konštrukciou? Komplexné myslenie, diferencovanosť, vecnosť, najdôležitejšie atribúty modernizácie väčšinou iba simuluje.
Je za tým totiž také vnímanie ľudskej existencie, ktoré princíp humanity využíva iba ako masku a za základ uplatnenia sa človeka považuje animálnosť. To je najzávažnejší, len veľmi ťažko zmeniteľný prvok stredoeurópskej mentálnej tradície, ktorú využívajú mnohí súčasní politici tohto priestoru, hrajúci sa na demokratov. Demokraciu však môže presadzovať iba principiálny demokrat. Nacionalizmus a populizmus odporujú ľudským právam, mýtizujú národný princíp, a mýtizátor aj preto zbytočne o sebe tvrdí, že je demokrat.
Keď slovenská spoločnosť dosiahla alebo skôr dostala suverenitu, práve preto si s ňou nevedela dať rady. Vzápätí sa ukázala duchovná prázdnota a neúprosná animalita apologétov národa. Mečiarizmus sa, našťastie, neudržal pri moci dlho, hoci ničivá sila ducha antidemokracie pôsobí v spoločnosti dodnes. V roku 1998 so zmenou vlády, pri ktorej, ako predtým v nežnej revolúcii, boli aktívne prítomní aj Maďari, sa otvorila cesta ku komplexnejšiemu mysleniu, diferencovanosti a vecnosti, začali pribúdať skutočné i zdanlivé úspechy.
V tomto procese sa však ukázalo, že právny štát západného typu sme len kooptovali a že spomínaná tradícia a praktiky, ktoré odporujú zásadám nezávislosti inštitúcií, princípu neutrality štátu, ľudskej cnosti a čestnosti, nám budú ešte dlho brániť v skutočnej integrácii. S týmto videním sa nechcem vydeliť, ako ústavný patriot mám radosť z dosiahnutých úspechov, ale ako zástanca právneho štátu a občan maďarskej národnosti sa netajím tým, že po štvrťstoročí už nastal čas pozrieť sa na deficity našej ústavy z občianskeho hľadiska.
Roman Hradecký, predseda Spoločnosti Prometheus
Budovanie nového štátu sa vždy spája s nádejou na krajší a lepší život. Je mi veľmi ľúto, že slovenská kultúra počas uplynulých 25 rokov nepatrila medzi priority žiadnej vlády. Pri formulovaní historických koreňov, tradícií a morálnych hodnôt v spoločnosti napriek pozitívnym všeobecným formuláciám v Ústave SR dochádza k programovej christianizácii Slovenska na úkor tolerancie a rešpektovania iných hodnôt.
Moderné Slovensko nevybudujeme presadzovaním iného fundamentalizmu. Dokážeme to len vytvorením skutočne tolerantného svetonázorovo neutrálneho štátu s reálnou rovnosťou všetkých občanov v právach a dôstojnosti. Skutočná sloboda myslenia, svedomia a vyznania sa dá realizovať jedine odlukou cirkvi od štátu.
Juraj Lukáč, náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
Som niekto, kto sa narodil v Československu. A to dosť dávno. Mojím obľúbeným spisovateľom bol Karel Čapek a obľúbeným prezidentom Masaryk.
A o Štefánikovi som sa nedozvedel na Slovensku, ale v Prahe, na Strahove, kde som býval a kde bola hvezdáreň pomenovaná po ňom. To ma mimoriadne ovplyvnilo. Takže, podľa mňa je dobré, že sa Slovensko osamostatnilo, rovnako, ako by bolo dobré, ak by sa tak nestalo. Všetko je v našich hlavách, nie v hlavách politikov, nie v hraniciach a kým si to neuvedomíme, budeme mať problém.
Kultúra a príroda nepoznajú hranice. Inými slovami: Hlupákov máme rovnakých, múdrych ľudí máme rôznych. Ak by sme sa nerozdelili, mohli sme si pomáhať. Rozmanitosť je základom stability sveta.
Boris Zala, filozof a europoslanec
Pre mňa predovšetkým vzrušujúcich 25 rokov. Otvorenosťou, možnosťami a nevyhnutnosťou sa rozhodovať. Keď to porovnám so „starým režimom“: po štúdiách som nastúpil pracovať a v podstate som od počiatku vedel o mojej práci, postupe a kariére skoro všetko. Vedel som si vyrátať, aký budem mať plat, ba aj penziu a aj to, čo si za to budem môcť dovoliť. Možno niekomu takáto situácia vyhovuje. Mne sa nepáčila. A tak keď sme vytvorili demokratickú Slovenskú republiku, vzal som to ako výzvu.
V novom otvorenom priestore som vstúpil do verejných aktivít, vždy som mal túžbu byť súčasťou formovania verejného záujmu, aj mienky a názorov. Demokratická forma našej ústavy mi dovoľovala zakladať strany, uchádzať sa o dôveru občanov, zápasiť za sociálne spravodlivejšie vzťahy, slobodne písať svoje názory, a samozrejme vyučovať na vysokej škole (čo mi bolo za komunistického režimu odopreté).
Ak by sa zdalo, že som príliš optimistický, je to len zdanie. Nehovorím o nedostatkoch našej spoločnosti a kľukatých cestách vývoja iba preto, že chcem zdôrazniť túto základnú zmenu: od uzavretosti a zákazov k otvorenosti a slobode. A práve v tejto otvorenosti je jediná záruka možnosti zápasu proti všetkému, čo nás trápi, hnevá, sužuje…
Miroslav Konôpka, automobilový pretekár
Posledných 25 rokov vnímam ako výborných, som tá šťastná generácia, ktorá mohla po roku '89 využiť potenciál a začať podnikať, čo je dnes už pre mladých prakticky nemožné. Dokázal som prežiť aj všetky turbulentné obdobia, keď sa darilo, aj keď to išlo pomalšie. Celé obdobie podnikám v tom istom – v stavebníctve, realizoval som viacero pekných projektov, venujem sa naplno aj svojej vášni – motošportu. Zdravie slúži mne aj mojej rodine, takže byť nespokojný by bolo rúhanie.
Pavol Hrušovský, bývalý predseda parlamentu a expredseda KDH
Od prvého okamihu to bol zápas o charakter štátu Stretávali sa rôzne politiky, názory a nakoniec bol 25-ročný príbeh zavŕšený úspechom aj napriek ťažkostiam. V prvých rokoch spôsob, akým sa začala spravovať Slovenská republika, nebol ani demokratický a ani dôstojný. Postupne sa spoločnosť začala spamätávať.
Prišla nová politická garnitúra a Slovensko sa stalo plnoprávnom členom EÚ a NATO. Dnes sme jedným zo štátov, ktoré vzbudzujú rešpekt a dôveru. Nechcem byť príliš osobný, ale nedá mi nepovedať, že najúspešnejším bolo obdobie prvej a druhej vlády Mikuláša Dzurindu, kedy sa totálne zmenilo nazeranie na spôsob spravovania vecí verejných a na istú víziu Slovenska vo svetovej politike. Bolo to obdobie prelomu. Som rád, že neskoršie vlády v tomto trende pokračovali.
Eduard Kukan, europoslanec, bývalý šéf slovenskej diplomacie
U mňa prevládajú pozitívne pocity z toho, že sme sa stali nezávislou republikou. Získali sme miesto pod slnkom ako samostatný štát a túto skvelú príležitosť zapojiť sa do medzinárodného života ako jeden z jeho aktérov sme využili dobre.
Boli, samozrejme, aj tienisté stránky, bola to vnútropolitická situácia u nás doma. Dôležité je, že sme problémy vedeli vždy vyriešiť. Naše členstvo v EÚ, NATO a v OECD znamená, že sme sa stali normálnymi a aktívnymi členmi medzinárodného spoločenstva. Myslím si, že prekonáme aj určitú zlú politickú situáciu na Slovensku a vyriešime si svoje otázky tak, aby sme si nepokazili dobré renomé vo svete.
Stanislav Mičev, generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici
Vznik Slovenskej republiky som vnímal najmä ako politické rozhodnutie dvoch nadmieru ambicióznych politikov. Ale ako to už býva, po rokoch si myslím, že nič lepšie sa Čechom a Slovákom nemohlo stať. V Európe by sme sotva našli takú spolupatričnosť medzi dvoma národmi. Možno, že v Česku je znalosť slovenských realít menšia, než by som si predstavoval, no Slováci sú pre Čechov vždy najprijateľnejším bezprostredným susedom, aj pokiaľ ide o konkrétne bývanie.
Slovensko po roku 1993 napriek tomu, že prekonalo búrlivé obdobie, napreduje ekonomicky, spoločensky i kultúrne. Ak sa nám podarí mať aj dostatok sebareflexie, empatie a vzájomného porozumenia, vidím perspektívu veľmi pozitívne.
Vladimír Bajan, starosta Petržalky, exposlanec parlamentu
Som veľmi rád, že som mohol byť pri tom, keď Slovenská republika vznikala. Bola to veľká eufória, ale aj šanca začať riešiť svoje záležitosti po svojom, prevziať zodpovednosť a kompetencie, po akých sme dlho volali.
Ako člen finančného výboru NR SR som bol aj členom delegácie, ktorá sa podieľala na delení majetku po zániku spoločnej republiky. Neboli to jednoduché rokovania, ale pre mňa bolo podstatné, že som mohol byť pri tom, že som mohol aj tieto udalosti nejako ovplyvniť.
O následnom vývoji republiky si môžeme myslieť čokoľvek, ale na tú dobu prevládajú predovšetkým pozitívne spomienky. Pre mňa je totiž najdôležitejšie to, že sa nám podarilo mať vlastnú republiku, môcť si spravovať vlastné záležitosti.
A že po počiatočnej eufórii prišla realita so všetkými chybami, ale aj úspechmi, to sú skúsenosti, z ktorých sa môžeme poučiť.
Oliver Bakoš, filozof
Zrod Slovenskej republiky som privítal s radosťou. Dokonca v kruhu neznámych spoluobčanov na Námestí SNP v Bratislave, kam som zobral pár fliaš slovenského sektu a rozlieval som ho naokolo. Za to som dostával makové či orechové koláčiky, v dojímavej, úsmevnej a prekvapivo pokojnej atmosfére. Potom nasledovali roky ťažkej práce a húževnatej nezlomnosti našich ľudí.
Ale aj úcta k odhodlaniu a pochopeniu nášho úsilia v zahraničí, k otvoreným hraniciam, k umeleckým úspechom a mnohým iným pozitívnym zmenám. Azda nič na tej ceste nebolo jednoduché a pre väčšinu ani ľahké, no mladá republika odvtedy podrástla a svojím spôsobom dozrela.
Ján Čarnogurský, bývalý premiér a expredseda KDH
V princípe išlo o dobré roky Slovenskej republiky. Vlastnými silami sme porazili Mečiarovu vládu, ktorej predstava o demokracii bola odlišná od európskej. A to sme tú vládu zdolali vlastnými silami, nie za pomoci zahraničia. Slovenské politické strany a aj občianska spoločnosť boli schopné sa zorganizovať natoľko, že dosiahli porážku Vladimíra Mečiara a nastolili demokratické vlády. Slovensku sa popri Českej republike nedávali až také veľké šance, dokázalo sa však prepracovať medzi najúspešnejšie krajiny Európskej únie. Rozhodnutie rozdeliť bývalé Československo bolo správne. Ďalšiu perspektívu Slovenska vidím v podstate úspešne.
Peter Weisenbacher, Inštitút ľudských práv
Nebyť vojnovej Slovenskej republiky roky mečiarizmu by asi boli najhorším obdobím našej štátnosti. Veľa dobrého však neprinieslo ani nasledujúce obdobie, neoliberálne reformy pravicových vlád M. Dzurindu zhoršili sociálnu situáciu.
Vstup do EÚ prezentovaný iba na vlne antimečiarizmu väčšina obyvateľov ako veľké plus nepociťovala. Vlády R. Fica síce korigovali viaceré zlé rozhodnutia, no smerom k sociálnej demokracii sa posunuli nedostatočne. Namiesto posilňovania právneho štátu sme sa dočkali homofóbnej novely Ústavy SR. Budúcnosť bude taká, akú si ju spravíme. Príležitosť na zlepšenie máme.
Miroslav Tižík, sociológ
Žiaľ, aj samostatný štát ostal skôr nástrojom na uplatňovanie záujmov určitých kruhov ako spoločným ideálom, ktorého zhmotnenú formu treba kultivovať. Napriek tomu sa podarilo v krátkom čase vybudovať pomerne kvalitné, plnohodnotné a stabilné inštitúcie, ktoré odolávajú rozličným nedemokratickým tlakom, silnejúcim najmä po vypuknutí finančnej krízy roku 2008.
Našťastie sme stále parlamentnou demokraciou, napriek spochybňovaniu rozličnými skupinami, ktoré trpia pocitmi vyššej legitimity, ako sú výsledky volieb. Oháňame sa ukazovateľmi, kam sme to dosiahli v porovnaní s Čechmi, no reálnu situáciu v oboch štátoch ilustruje to, kam odchádzajú najtalentovanejší mladí ľudia zo Slovenska.
Karol Moravčík, teológ, katolícky kňaz
Na začiatku bol spor, čomu dať prednosť, či demokratickému alebo samostatnému Slovensku. Ten protiklad bol falošný. Prvú dekádu samostatnej SR poznačil zápas medzi mečiarovským a európskym Slovenskom. Ten zápas bol vážny, zostal však nedokončený. V druhej dekáde sme objavili možný spor medzi ekonomicky napredujúcim a sociálnym, kultúrnym Slovenskom. Zápas o pochopenie tohto sporu sme ešte poriadne nezačali. V tretej dekáde sa nástojčivo ohlásil svetový kontext. Malému Slovensku sa oplatí pripomenúť starú múdrosť, že veľké krajiny nemajú spojencov, iba vlastné záujmy. A že malé krajiny okrem poznania svojej pozície vo svete, majú uvažovať aj o svojej úlohe pre svet. V zásade pokladám za zisk, že existencia samostatného Slovenska nás núti spoznávať a viesť spomenuté zápasy a stávať sa zodpovednejšími.
Pavol Sečkár, predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
Náš zväz sa s hrdosťou hlási k tomuto medzníku našej štátnosti. Veď Slovenská republika vznikla pred 25 rokmi na demokratických základoch, ktoré nám zanechala generácia účastníkov SNP. Pre nich boli neprijateľné pseudovedecké názory historikov Vnuka a Ďuricu, ale aj rozvíjajúce sa neoľudácke aktivity.
Politickí predstavitelia zvádzali boj o smerovanie našej štátnosti. Verím, že naša republika bude i naďalej domovom vyspelých a humanisticky zmýšľajúcich ľudí. My odbojári chránime česť a pamiatku tých, ktorí nezaváhali a postavili sa počas druhej svetovej vojny proti zlu. Ich odkaz o nebezpečenstve fašizmu je trvalé platný i pre súčasnosť.
Juraj Tarr, rýchlostný kanoista
Za 25 rokov sa mohla naša krajina pýšiť mnohými medailami z olympijských hier, nehovoriac o tituloch z majstrovstiev sveta či Európy. Sme malá krajina, ale máme množstvo vynikajúcich športovcov. V mene nás všetkých si trúfam povedať, že Slovensku rozhodne nerobíme vo svete hanbu. Ako malý chlapec som pozeral olympiádu len v televízii, ale odvtedy som prispel k dobrému menu Slovenska dvoma medailami z OH, na čo som nesmierne pyšný. Z roka na rok sa s výsledkami zlepšovali aj podmienky pre športovcov.
Viem, že to ide pomaly, ale verím, že raz bude mať každý šport u nás perfektné zázemie na prípravu. Chybu vidím v tom, že aj úspešní športovci majú po skončení kariéry hendikep voči ostatným, čo by mohla riešiť doživotná renta, ako to funguje v okolitých krajinách.