Príbeh slovenskej štátnosti

Tri okrúhle výročia významných historických udalostí v nastávajúcom roku sú učebnicovou ukážkou, ako neveľký národ v srdci Európy postupne politicky a kultúrne dozrieval, až dosiahol svoju štátnosť, ktorú naďalej rozvíja.

03.01.2018 07:00
slovenská zástava, vlajka Foto:
Ilustračná snímka.
debata (2)

Rok 1918. Svet sa zmietal vo vojne, ale už sa dalo tušiť, že habsburská monarchia sa zrúti ako domček z karát. Čo však bude s Uhorskom a s jeho národnostnými menšinami? Milan R. Štefánik a ostatní predstavitelia zahraničného odboja to vedeli – a pripravovali, ale čo tí doma?

Po desaťročiach maďarizácie a nemilosrdnej perzekúcie národne uvedomelá elita zanechala politickú pasivitu a založila druhú Slovenskú národnú radu. O zrode Československa sa však rozhodlo 28. októbra v Prahe, medzi piatimi „mužmi októbra“ bol jediný Slovák – Vavro Šrobár. Ostatných Slovákov a Slovenky čakal veľký deň až 30. októbra, keď sa v Martine vyslovili za rozvod tisícročného manželstva s Maďarmi a za spoločný štát s českým národom.

Pravda, začlenenie Slovenska do nového štátu nebolo jednoduché. O začatí mierového budovania krajiny možno hovoriť až od roku 1920. To mala prvá ČSR pred sebou už iba 18 rokov… Za krátky čas sa však Slovákom podarilo odvrátiť osud obdobný Lužickým Srbom. Napriek sociálnym problémom získali vlastné školy, kultúrne inštitúcie, vyrástla nová, moderná inteligencia. Vyhlásenie Slovenského štátu pod Hitlerovým tútorstvom v marci 1939 a následný podtatranský variant holokaustu deklasifikovali tento štátny útvar na slepú uličku v dejinách.

Rok 1968. Politický odmäk na konci 60. rokov nenašiel Slovákov nepripravených. Obrodný proces sa nesprávne označuje za Pražskú jar, išlo aj o slovenskú záležitosť. Navyše, na jej čele stál rodák z Uhrovca Alexander Dubček.

Už vtedy sa medzi českými intelektuálmi nafukovala výčitka, že Slovákom ide v prvom rade o federalizáciu, a nie o demokratizáciu. Akoby sa jedna bez druhej mohli sľubne rozvíjať. Bez rovnoprávneho postavenia Slovenska v spoločnom štáte sa totiž dalo ťažko predstaviť prehlbovanie demokracie. Tanky Varšavskej zmluvy a nástup tzv. normalizácie pokus o socializmus s ľudskou tvárou definitívne zastavili. Čo sa však z neho zachovalo, bola federácia, hoci oklieštená.

Rok 1993. Osemdesiate roky priniesli dlho očakávanú zmenu až na svojom sklonku. Počiatočný entuziazmus rýchlo vystriedala realita. Väz federálnemu štátu nezlomili žabomyšie hádky o jeho názve ani hlučné demonštrácie nacionalistov, ale síce nevyhnutná, no po sociálnej stránke voluntaristicky prichystaná ekonomická reforma. Ospevovaná neviditeľná ruka trhu priniesla najmä obyvateľom Slovenska prepad životnej úrovne.

Výsledky volieb z júna 1992, keď v národných republikách zvíťazili garnitúry s odlišnými predstavami o riadení štátu, boli ranou z milosti pre zanikajúcu ČSFR. Václav Klaus a Vladimír Mečiar dohodou v brnianskej vile Tugendhat iba priznali historickú nevyhnutnosť. V súčasnosti väčšina Slovákov i Čechov tento krok hodnotí kladne.

Slovenská republika prekonala vážne detské choroby, mečiarizmus aj svetovú finančnú krízu. Dnes ju v Európe považujú za úspešný príbeh transformácie spoločnosti s plánovaným hospodárstvom na trhovú ekonomiku. Slovensko za uplynulých sto rokov dokázalo, že sa vie v peripetiách dejín zorientovať. S opatrným sebavedomím kráča do budúcnosti.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #Slovenská republika #Česko-Slovensko #18 udalostí roka 2018