Koľko Židov deportovali zo Slovenského štátu a koľko z nich sa vrátilo živých z koncentrákov po skončení druhej svetovej vojny?
Do nacistických koncentračných táborov ich odvliekli vo dvoch vlnách. Prvé deportácie sa začali v roku 1942. Boli to transporty slobodných židovských dievčat v marci uvedeného roku. Slovenský štát platil Nemecku 500 ríšskych mariek za každého deportovaného Žida. V prvej vlne takto skončilo v koncentrákoch približne 58-tisíc Židov, ktorí žili na slovenskom území.
Druhá vlna pokračovala v roku 1944.
Deportácie sa obnovili po vypuknutí Slovenského národného povstania. Obeťami sa stalo necelých 13-tisíc ďalších Židov. Z prvej vlny deportácií sa vrátilo na Slovensko iba 282 Židov. Je to šialene tragický malý počet tých, čo mali šťastie prežiť. Z druhej vlny ich zostalo nažive 3 634.
Čiže len zlomok deportovaných, hlavne v prvom prípade.
…len minimum. Treba si uvedomiť, že nádej na prežitie mali tí, ktorých si nacisti vybrali na otrocké práce v koncentrákoch. Mnohé transporty viedli k rýchlej smrti. Veľa Židov žilo v týchto táboroch veľmi krátko. Pár dní alebo len niekoľko hodín, pretože ich následne zavraždili v plynových komorách.
Dokedy mali Židia šancu emigrovať zo Slovenského štátu, aby sa vyhli tragickému osudu?
Niektorým sa podarilo ujsť cez Maďarsko. Ťažko sa však dá vymedziť čas, dokedy sa to dalo. Odchádzať začali, keď vychádzali prvé protižidovské zákony, ktoré boli prijaté v septembri 1941. Lenže nikomu nenapadlo, že prenasledovanie Židov prerastie do masového vyvražďovania. Navyše Židia neočakávali, že zákony sa budú uplatňovať brutálnym spôsobom, čoho svedkami sa neskôr stali. Jednoducho mysleniu človeka bola cudzia predstava, že nenávisť môže zájsť až tak ďaleko, že sa začne zabíjanie na základe náboženského či rasového pôvodu. Budem konkrétny.
Povedzte.
Rozprával som sa so ženami, ktoré v marci 1942 boli slobodné židovské dievčatá. Ony naozaj verili, že ich kamarátky idú za prácou a ľutovali, že nejdú s nimi. Nebezpečenstvo sa dalo vnímať len na základe intuície. Opakujem a zdôrazňujem, že ťažko by si vtedy niekto pomyslel, že sa v skutočnosti začína doslova priemyselné vraždenie Židov.
Z nacistického koncentráku v Auschwitzi sa podarilo utiecť slovenským židovským väzňom Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzlerovi. Následne rozšírili svedectvo o nemeckej mašinérii smrti do sveta. Aký význam mala ich správa?
Význam spočíval v tom, že Vrba a Wetzler do najmenších detailov opísali vyvražďovací mechanizmus. Správa dosvedčila a objasnila industrializované zabíjanie v koncentrákoch. Svojím odhalením šokovali.
Mnohí, čo si to prečítali, im dokonca nechceli uveriť.
Opis nacistických zločinov bol taký, že niektorí naozaj neverili svedectvu Vrbu s Wetzlerom. Dokonca sa nazdávali, že obaja sú duševne chorí, pretože daktorí, čo to čítali, boli presvedčení, že také zákernosti ani nacisti nedokážu páchať. Jednoducho to bola nepredstaviteľná hrôza v 20. storočí. Obaja však mali úplnú pravdu. Prví sa o tom presvedčili sovietski vojaci, keď v januári 1945 oslobodili Auschwitz. Videli plynové komory, kremačné pece, našli masové hroby.
Pomohlo by, keby Spojenci bombardovali Auschwitz, alebo, naopak, znamenalo by to riziko, že zabijú veľa väzňov, ktorí mali akú-takú nádej prežiť?
Historik nevie odpovedať, keď sa povie, že čo by bolo, keby… Zostane to navždy nezodpovedaná otázka.
