Na zoznam slovenských hrdinov z obdobia druhej svetovej vojny v stredu pribudli ďalší. Pozostalým po nich odovzdal medailu a diplom izraelský veľvyslanec na Slovensku Zvi A. Vapni. Ceremónia v Bratislave sa uskutočnila pár dní od Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu, ktorý si svet každoročne pripomína 27. januára v súvislosti s dátumom z roku 1945, keď nacistický koncentrák v Auschwitzi oslobodila sovietska armáda.
Vapni zdôraznil, že ocenení in memoriam boli nesmierne odvážni, keď urobili to, čo málokto – zachránili Židov pred istou smrťou. "Tieto úžasné príbehy nás nútia opäť sa zamyslieť nad povahou človeka, ktorá dokáže byť nesmierne krutá, no zároveň veľmi odvážna a dobrotivá,“ podčiarkol veľvyslanec v príhovore.
Príbehy záchrancov a zachránených vychádzajú z podkladov, ktoré denníku Pravda poskytla izraelská ambasáda.
Záchrana u richtára
Vapni spomenul ako prvého Adama Fiačana: "Bol len na krok od istej popravy,“ upozornil veľvyslanec, keď poukázal na odvahu obyvateľa z obce Galovany, ktorá sa nachádza neďaleko Liptovskej Mary.
Šľachetnosť Fiačana s najbližšími príbuznými sa spája s Wiliamom Friedmanom, jeho manželkou Zlaticou a ich piatimi deťmi. Prvému veľkému nebezpečenstvu čelili v roku 1942, keď sa začala prvá vlna deportácií Židov do nacistických koncentrákov. Friedman sa spolu s rodinou vyhol transportu, pretože získal status takpovediac hospodársky významného Žida (nedeportovali sa napríklad lekári či inžinieri).
O dva roky sa znovu zjavil prízrak smrti. V máji 1944 totiž zhromaždili posledných Židov z Liptovského Mikuláša v miestnej synagóge, aby ich odvliekli do koncentrákov. Friedmanovi sa podarilo dohodnúť sa so žandármi, aby ho s rodinou pustili preč.
Foto: IZRAELSKÉ VEĽVYSLANECTVO NA SLOVENSKU
Friedmanovci striedali skrýše, jednu mali v lese v Tatrách, kde pán Wiliam urobil bunker. Nakoniec sa rozhodli odísť do obce Galovany, kde jeho manželka poznala Máriu Hradskú a chcela ju poprosiť o pomoc. "Jej rodičom Adamovi a Márii Fiačanovcom prišlo ľúto mladej početnej rodiny.“ Ubytovali ich u seba v dome na prízemí v miestnosti, ktorá slúžila ako tzv. letná kuchyňa, odkiaľ v prípade nebezpečenstva viedli dvere do malej udiarne.
"Fiačanovci na otázky zvedavých spoluobčanov odpovedali, že poskytli dočasný domov vzdialeným príbuzným.“
Hradská, ktorá prišla o dieťa, sa zvlášť vzorne starala o židovské chlapčiatko. "Počas ukrývania Friedmanovcov bola Mária druhou matkou malému Josefovi.“ Židovská rodina pomáhala Fiačanovcom na dvore, aby nevzniklo žiadne podozrenie, že nejde o príbuzenstvo, ale o pomoc cudzím prenasledovaným.
Keď Nemci ustupujúci na fronte prišli do Galovian, rozhodli sa ubytovať u Fiačana, ktorý bol richtárom. Vedel, že Židov neutají, tak sa rozhodol pre riskantný trik. Večer povedal nemeckému dôstojníkovi, že prichýlil príbuzných, ktorí počas vojny stratili strechu nad hlavou. "Ráno zavolal celú rodinu Friedmanovcov na dvor a predstavil mu ich krstnými menami.“ Prežili do skončenia vojny u Fiačanovcoch a v apríli 1945 po oslobodení Liptovského Mikuláša sa vrátili do tohto mesta.
Statočný kňaz
Juraj Holčík pôsobil ako evanjelický kňaz na strednom Slovensku. "Neustále zachraňoval Židov v oblasti Banskej Bystrice, uvedomujúc si obrovské riziko, ktoré podstupoval,“ uviedol Vapni. Holčík pomáhal dvoma spôsobmi. Zjavne v predtuche hrôz už v roku 1939 rozdal krstné listy 111 Židom a ďalšie roky v tom pokračoval. Od roku 1944 až do skončenia vojny skrýval u seba židovských manželov Partošovcov s ich dvoma deťmi.
Foto: IZRAELSKÉ VEĽVYSLANECTVO NA SLOVENSKU
Neboli jediní, ktorým Holčík nezištne pomohol v dobe temna, ako dosvedčil jeho syn Ján v roku 2014: "Mal som vtedy osem rokov. Mnohí ľudia, ktorých som nepoznal, k nám prichádzali a odchádzali. Väčšinou to boli Židia, mnohí aj s deťmi. U nás konvertovali na kresťanstvo.“ S ďalšími tromi kňazmi Holčík pokrstil približne 700 Židov. "Vďaka tomu sa veľa ľudí zachránilo pred deportáciami. V našom dome sme ukrývali viacerých Židov pred slovenskou políciou a gestapom,“ dodal s tým, že otec vytvoril skrýše v kuríne a v pivnici.
Tieto úžasné príbehy nás nútia opäť sa zamyslieť nad povahou človeka, ktorá dokáže byť nesmierne krutá, no zároveň veľmi odvážna a dobrotivá.Zvi A. Vapni, izraelský veľvyslanec na Slovensku
Milosrdný žandár a dobrák na pošte
Adam Bomba bol policajt v Bardejove. "Mnohým Židom zachránil holý život,“ podčiarkol Vapni. Bomba premiestňoval miestnych Židov z jedného úkrytu do druhého, pričom niektorým poskytol strechu nad hlavou priamo u seba. Ako vášnivý poľovník poznal lesy, takže vedel, ako ľuďom ohrozeným na živote pomôcť v okolí. Jednému Židovi vybavil falošné doklady a prepašoval ho do pivnice v centre Bardejova, kde prežil až do oslobodenia mesta.
Milosrdný policajt bol zároveň takpovediac ako trezor: "Až do oslobodenia ukrýval všetky cennosti, ktoré vlastnili židovské rodiny.“ Ako žandár sa dostal k vlakom, ktoré vypravovali do koncentrákov a aj vtedy stál na strane dobra proti zlu: "Pomohol zachrániť Židov z transportov, keď im otvoril vagón a umožnil tak útek.“
Jedného zo Židov Bomba uchránil pred holokaustom, keď ho kontaktoval Jozef Kisel. Žandár našiel bezpečné miesto v jednej pivnici. "Kisel neprestajne dával Židom na známosť, aké nebezpečenstvo im hrozí,“ poznamenal Vapni o poštárovi, ktorý mal prístup k listom určeným úradom, a tak vedel, kto má byť deportovaný do Auschwitzu. "Varoval židovské rodiny, aby sa včas ukryli alebo utiekli.“
Arizátor na strane Židov
V Bardejove žil aj Štefan Tarcala. "Keď získal majetok jednej židovskej rodiny, mohol by to ako mnohí iní považovať za šťastie a jednoducho prečkať do konca vojny, ale namiesto toho sa rozhodol riskovať svoj život,“ zdôraznil veľvyslanec.
Tarcala arizoval po Mošem Neumannovi. Ten sa vyhol prvej vlne deportácií, ale v roku 1944 už išli aj po ňom. Tarcala ho ukryl v labyrintovej pivnici, ktorá sa nachádzala pod arizovaným obchodom. V nej našlo bezpečie ešte ďalších päť Židov. "V pivnici sa skrývali počas dňa, večer im ju Tarcala otváral, aby mohli vyjsť von, nadýchať sa čerstvého vzduchu, vykonať potrebu.“ Jeho chránenci sa dožili slobody v januári 1945, keď do Bardejova vstúpili sovietski vojaci.
K bardejovskému regiónu sa viaže aj meno ďalšieho oceneného. Vasiľ Kyjovský zachránil najmenej štyroch tamojších Židov. "Potvrdzuje to kronika dedinky Hrabské.“ Osobným svedectvom to podložil Abraham Grussgott, ktorý bol u Kyjovského a prežil do konca vojny napriek tomu, že v novembri 1944 niekto z dedinčanov vyzradil úkryt.
Bezpečie na chalupe
Ďalší príbeh sa spája s dvoma mužmi, z ktorých jeden žil v Prešove a druhý v Klenovci. "Ľudovít Repáš a Ján Balciar zachraňovali Židov tak, že ich brali do úkrytov,“ objasnil Vapni.
Židovské rodiny Weisbergovcov a Schonfeldovcov našli pomoc u Repáša, ktorý pracoval v štátnej správe v Prešove. Vybavil im falošné doklady totožnosti a poslal ich za baptistickým kazateľom z Klenovca, ktorý im zariadil ubytovanie. Keď nastali esesácko-gardistické represie, klenovecký obyvateľ Balciar varoval kazateľa, aby radšej s rodinou utiekol do hôr.
Balciar zobral baptistu aj manželov Weisbergovcov s ich deväťročnou dcérou Vierou do svojho príbytku v horách. (Išiel aj spolu so svojou tehotnou manželkou a s dvoma deťmi.) Na druhý deň k nim dorazili Imanuel a Johanna Schonfeldovci. "Nemeckí vojaci prehľadávali okolie čoraz častejšie a raz sa dostali až k chalupe Balciara. Ako dôvod, prečo je tam toľko ľudí, im kazateľ povedal, že sa zhromaždili na krstinách a kvôli bojom sa nemohli vrátiť domov.“ Na chalupe zostali až do skončenia vojny.
Päť Židov v domčeku
„Dokážeme si predstaviť takú odvahu, vieme si predstaviť, že v takej desivej dobe si udržíme naše morálne zásady?“ prízvukoval Vapni, keď sa na záver zmienil o Jánovi a Kataríne Ozvaldovcoch. (Medzi snímkami ocenených chýbajú, pretože ich starú fotografiu vážne poznačil zub času.)
Manželia, ktorí žili v Podunajských Biskupiciach, pomohli piatim Židom. Ocenenie pre nich sa opiera o svedectvo Davida Sivora, ktorý sa počas vojny volal Pavel Suchostaver. Detstvo striedavo trávil v Bratislave u babky a dedka zo strany otca a v Liptovskom Mikuláši u svojich starých rodičov z matkinej strany.
Pre rodinu sa začalo veľmi ťažké obdobie v máji 1942, keď ich sused v Bratislave, ktorý pracoval na polícii, varoval, aby odišli z hlavného mesta, lebo im hrozí deportácia. Vybrali sa preto do Liptovského Mikuláša. Po potlačení Povstania v roku 1944 sa obnovili transporty; Nemci boli odhodlaní zlikvidovať zvyšných Židov, ktorí ešte boli na slovenskom území.
„David so svojou starou mamou a dvoma strýkmi a sesternicou našli útočisko u rodiny Ozvaldovcov v Podunajských Biskupiciach. Bolo to koncom leta 1944. Je obdivuhodné, ako Ozvaldovci dokázali v maličkom domčeku ukrývať piatich ľudí. David sa skamarátil so synom Ozvaldovcov. Spolu chodievali na roľu zbierať uhorky alebo hnoj od kráv. Davidova mama pracovala v tom čase na falošné papiere ako kuchárka v nemocnici pri kostole sv. Alžbety.“
Jedného dňa však na dvere Ozvaldovcov zaklopali gardisti. "Pravdepodobne niekto zo susedov nahlásil, že v dome sa ukrývajú Židia. David rýchlo skočil do prasačinca medzi množstvo malých prasiatok, ktoré ihneď začali kvičať. Prasiatka začali lízať Davidovi prsty, utíšili sa a tak sa stalo, že ho gardisti nenašli. V ten deň však gardisti odviedli celú Davidovu rodinu a neskôr ju aj deportovali.
David opustil rodinu Ozvaldovcov a presunul sa postupne do dvoch iných úkrytov. "Nikdy nezabudnem na 4. apríl 1945, keď som sa naspäť vrátil do nášho bytu. Boli sme slobodní. Niekoľko rodinných príbuzných aj moja mamička sa vrátili z Terezína domov,” spomína Sivor.
Spravodlivý medzi národmi
Ocenenie udeľuje Izrael Nežidom, ktorí zachránili Židov počas holokaustu. S myšlienkou prišiel v roku 1953 vtedajší izraelský premiér Ben Gurion. Parlament potom prijal návrh zákona o Spravodlivých medzi národmi. Jednotlivé návrhy, ktoré predkladajú zachránení Židia alebo ich potomkovia, posudzuje komisia pri pamätníku Jad vašem. Ocenenie pozostáva z medaily (na snímke) a z diplomu. Udeľuje sa aj in memoriam. Mená záchrancov sú vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad vašem, zasadia im tam aj strom ako symbol života. S poctou síce nie je spojená finančná odmena, ale Izrael umožnil týmto statočným ľuďom, aby sa presťahovali na jeho územie. Dostávajú dôchodok na úrovni priemernej mzdy v krajine, majú bezplatnú zdravotnú starostlivosť a úrady im pomáhajú s bývaním a opatrovníctvom.
Izrael vyznamenal už viac ako 550 Sloveniek a Slovákov. V porovnaní s ostatnými štátmi s prihliadnutím na pomer počtu obyvateľstva patrí Slovensku čelné miesto. Dovedna bolo na svete ocenených viac ako 26 500 Nežidov z 51 krajín sveta. Najviac ich pochádza z Poľska (okolo 6 600), z Holandska (zhruba 5 500), nasleduje Francúzsko (takmer 4-tisíc), Ukrajina (približne 2 500) atď. Príbehy slovenských hrdinov zaznamenáva dielo s názvom Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi. Prvý zväzok vydalo vlani Múzeum židovskej kultúry v Bratislave, tento rok pribudne druhá časť.
Viacerí záchrancovia sú považovaní vo vlasti za národných hrdinov, pretože dokázali pomôcť zostať nažive veľkému počtu Židov. Medzi statočnými zo Slovenska je známy hlavne biskup Pavel Peter Gojdič (na archívnej snímke), ktorý v máji 1942 vyzval na odstúpenie Jozefa Tisa z čela slovenského štátu alebo aby ho Vatikán zbavil kňazstva. Postavil sa nielen proti prezidentovi, ktorý bol spojencom nacistického vodcu Adolfa Hitlera v prenasledovaní Židov, ale neskôr im aj veľmi pomohol. Kňazom a do kláštorov posielal odkazy, aby ich zachraňovali. Prispel tiež priamo osobne, keď Židom vydával falošné krstné listy. Keď sa po februári 1948 po prevrate v Československu postavil proti nedemokratickému režimu, komunisti ho uväznili. Zomrel vo väzení v Leopoldove.
V zahraničí vyniká medzi ocenenými ženami príbeh Ireny Sendlerovej (na snímke z roku 2007). Poľská katolícka ošetrovateľka bola v odboji členkou detského oddelenia Rady pre pomoc Židom (Žegota). V období 1942 – 1943 odviedla z varšavského geta až 2 500 židovských detí, ktorým našla adoptívnych rodičov. V gete zomieralo na podvýživu a choroby mesačne až 5-tisíc Židov. Keď nacisti, ktorí okupovali Poľsko, vytušili, že táto sociálna pracovníčka navštevuje geto s tajnými úmyslami, v októbri 1943 ju zatkli. Mučili ju, dolámali jej kosti, ale neprezradila im adresy Nežidov, ku ktorým presunula do bezpečia židovské dievčatá a chlapcov. Nemci sa rozhodli, že ju popravia. Malým zázrakom našťastie prežila. Členovia Žegoty podplatili jedného esesáka, aby pustil Sendlerovú. Napriek hrdinstvu sa za hrdinku nepovažovala. Mimoriadne statočná a skromná žena dokonca hovorievala, že ju prenasledujú výčitky, že sa dalo urobiť ešte viac. Dožila sa krásneho veku, zomrela vo Varšave v máji 2008 vo veku 98 rokov.
Medzi vyznamenanými mužmi je svetoznámy švédsky diplomat Raoul Wallenberg (na snímke z júna 1944), ktorý pôsobil v Budapešti. Odhaduje sa, že dovedna predišiel smrti až 100-tisíc maďarských Židov. Poskytoval im pasy, ktoré im zabezpečili nedotknuteľnosť, a zároveň v januári 1945 úspešne pohrozil nemeckému hlavnému veliteľovi v Budapešti trestným stíhaním za vojnové zločiny po skončení vojny, ak vykoná plán likvidácie Židov z tamojšieho geta. Keď rovnaký mesiac Sovieti oslobodili maďarskú metropolu, zatkli Wallenberga ako údajného amerického špióna. Odvliekli ho do gulagu, kde sa jeho stopa stratila. Predpokladá sa, že zomrel v lete 1947. Mal vtedy len necelých 35 rokov.
