Redakciu Pravdy na článok upozornil čitateľ, ktorý v texte videl propagáciu nacistických autorov a ich tvorby. V článku sudca spomína Carla Schmitta, ktorého historici považujú za „korunného právnika Tretej ríše“ alebo „pasáka moci“. Šamko v texte konštatuje, že aj napriek Schmittovmu členstvu v nacistickej strane NSDAP bola jeho tvorba veľmi zaujímavá a považuje ho za jedného z najoriginálnejších mysliteľov 20. storočia. „Som toho názoru, že dielo Carla Schmitta stojí za prečítanie, zamyslenie a prípadne aj polemizovanie s ním. Carla Schmitta treba proste čítať, a to bez ohľadu na to, že bol nacista,“ píše v príspevku Šamko.
Ďalej uvádza, že vydávanie historických kníh by sa nemalo zakazovať ani kriminalizovať „nech už je autorom ktokoľvek a obsahom čokoľvek“. Podľa jeho slov by sa preto mali vydávať aj knihy nacistov. „Napríklad vydanie knihy Mein Kampf od Adolfa Hitlera, knihy Prejavy Adolfa Hitlera, ktoré bolo sprevádzané trestným stíhaním, prípadne knihy Mýtus 20. storočia od Alfreda Rosenberga alebo vydanie denníkov Josefa Goebbelsa, či programu NSDAP s komentárom Gottfrieda Federa, experta NSDAP na hospodárske otázky,“ myslí si sudca.
Nie je prípustné, aby v demokratickej krajine, ktorá má zakotvené v ústave ľudské práva, vychádzali dokumenty, ktorých autori boli predstaviteľmi režimov porušujúcich ľudské práva.Peter Weisenbacher, ľudskoprávny aktivista
Šamko obvinenia odmietol
Šamko pre denník Pravda uviedol, že textom nechcel povedať, že by sa takéto knihy mali vydávať. „Ak sa na to nejaký vydavateľ podujme, nemal by byť za vydanie historického textu kriminalizovaný. Nemalo by sa to zakazovať tak, ako sa kedysi zakazoval Mein Kamp či Prejavy Adolfa Hitlera,“ myslí si sudca. Na svojich slovách o Carlovi Schmittovi nevidí problém. Odmietol, že by článkom propagoval nacistických autorov.
Na osobu Schmitta majú odborníci rozporuplné názory. A i keď sú niektorí kritici k nemu milosrdní, faktom je, že o jeho stotožnení s nacionálnym socializmom a obhajobe totalitného štátu nie je pochýb. Stačí spomenúť články ako Vodca ochraňuje právo či text Nemecká právna veda v boji proti židovskému duchu. Od roku 1942 cítiť v jeho tvorbe odstup od nacizmu, nikdy však nepriznal, že to bol omyl a nikdy sa za svoj príklon k nacizmu neospravedlnil.
Riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev by bol opatrný k výzve na vydávanie akýkoľvek kníh. Podľa neho by podobná literatúra mala mať komentáre historikov. „Vysvetlia súvislosti, prečo niektoré veci vznikli a k čomu viedli,“ priblížil Mičev.
Dodal, že texty bez takýchto komentárov by jednoznačne nezakázal, no uprednostňuje komentované vydania. „Nekomentované knihy sú pre mňa problém, pretože ľudia, ktorí nemajú dostatočný nadhľad a neovládajú historické súvislosti, tam môžu vidieť niečo, čo tam nie je. Napríklad Mein Kampf. Ak si ho zoberie človek, ktorý má normálne IQ, a začne ho čítať, tak to po 30 stranách zahodí. Sú tam neutriedené myšlienky, je to spleť bludov, nedá sa to čítať plynule,“ poukázal historik.
Ľudskoprávny aktivista Peter Weisenbacher poukazuje na dve strany mince. Zdôraznil, že kriminalizácia historických dokumentov nie je správna cesta. „No na druhej strane je veľmi dôležité, aby sa udávali v kontexte. Nie je prípustné, aby v demokratickej krajine, ktorá má zakotvené v ústave a vo všetkých dôležitých zákonoch ľudské práva, vychádzali dokumenty, ktorých autori boli predstaviteľmi režimov porušujúcich ľudské práva, alebo dokonca tieto dokumenty priamo nabádali k ich porušovaniu,“ mieni Weisenbacher.
Doplnil, že ak je takýto text uvedený do správneho kontextu, či už zo strany historikov alebo odborníkov na ľudské práva, a využíva sa to napríklad na vyučovanie dejepisu, politológie alebo iným vhodným spôsobom, tak jeho vydanie by malo byť umožnené.
Zatiaľ nie je známe, či sa bude výrokmi sudcu Šamka zaoberať etická komisia Súdnej rady. „Ide pre nás o novú informáciu. V tejto veci nebol Súdnej rade doručený žiadny podnet,“ reagovala kancelária rady.
