So svojimi zamestnancami, ale najmä s malými zverencami prežil desiatky ľudských príbehov. Veselých aj veľmi smutných. Sú za ním stovky pracovných dní. Takých celkom obyčajných, venovaných bežnej domováckej rutine.
Ale aj výnimočných, akým bol napríklad ten včerajší, keď sa mu dostalo významného ocenenia. Z rúk ministra práce Jána Richtera si v bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava prevzal Zlatú medailu rezortu. Za dlhoročný a spoločensky významný podiel v oblasti skvalitňovania sociálnej práce a postavenia zamestnancov detských domovov na Slovensku.
Ako Michalides tvrdí, vďačný je za každý detský osud, ktorý sa im v domove pri zlom začiatku podarilo zvrátiť k lepšiemu. Keď chovanca nasmerovali na vysokú školu. Keď mu pomohli založiť si rodinu, uspieť v práci. „Pamätám sa, mali sme u nás dievčatko, o ktoré sa vlastná mama nedokázala postarať. Spočiatku bolo smutné, trpelo. No potom si našlo kamaráta, jedného chlapca. Vzniklo také detské priateľstvo na život a na smrť,“ spomenie jeden z tých najkrajších zvratov. "Vynaložili sme veľké úsilie, aby sme to dievča mohli vrátiť domov k matke. Aj sa nám to napokon podarilo.
Kontakt s priateľom domovákom však nikdy neprerušilo. Až ten vzťah prerástol do lásky. Keď dosiahli plnoletosť, bola svadba. Dnes spolu vychovávajú deti. A pravidelne nás všetci chodia navštevovať," opisuje.
Rezort práce vyznamenal
Zlatá medaila: Dušan Adamček (ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava), Pavel Kaňka (ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava),Mária Lešňanská (Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce), Zdenko Michalides (Detský domov, Liptovský Hrádok)
Strieborná medaila: Vladimír Sobota (ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava), Mária Marcinová (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava), Alena Mirossayová (Národný inšpektorát práce, Košice), Katarína Danišová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Prievidza), Gabriela Kuchyňárová (Sociálna poisťovňa – ústredie, Bratislava), Ján Kovár (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Senica)
Bronzová medaila: Katarína Lanáková (ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava), Želmíra Oravská (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava), Helena Struhárová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Levice), Tibor Lelkes (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Dunajská Streda), Peter Klec (Inšpektorát práce, Prešov), Martin Cibula (Inšpektorát práce, Nitra), Jana Kelemenová (Sociálna poisťovňa – ústredie, Bratislava)
Ďakovné listy: Dušan Hejduk (Inšpektorát práce, Bratislava), Valéria Hogyová (Inšpektorát práce, Košice), Júlia Dávidová (Sociálna poisťovňa, pobočka Komárno), Anna Gajdoščíková (Sociálna poisťovňa, pobočka Senica), Viera Paprancová (Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom), Marta Kovácsová (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Rimavská Sobota), Ľudmila Hvozdecká (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Humenné),Terézia Špirková (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Kežmarok), Ingrid Mildnerová (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava)
Zdroj: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Je vyštudovaný pedagóg, svoju kariéru odštartoval ako vychovávateľ v školskom internáte. „V budove, kde som pracoval, sídlil aj hrádocký detský domov. Tak som sa tam raz išiel spýtať, či by sa pre mňa nenašlo miesto. Povedali – áno. V roku 1991 som teda nastúpil,“ vráti sa úplne na začiatok. Netají, práca v zariadení vôbec nebola ideálna. Internátne priestory malo iba prenajaté, chovanci v ňom ani zďaleka nemohli žiť v prostredí aspoň trochu pripomínajúcom skutočnú rodinu.
Členka sociálnej komisia
„Postupne sme to však zmenili. Deti sme presťahovali do rodinných domov – v Liptovskom Hrádku, Liptovskom Mikuláši, Liptovskej Porúbke, Kráľovej Lehote…“ pokračuje. Vyriešili personálne otázky, zabezpečili profesionálnych rodičov, zaviedli systém „samohospodárenia“ v jednotlivých domácnostiach. „Začali sme sa intenzívne venovať aj práci s rodinami našich detí. A dosiahli sme vynikajúce výsledky v oblasti ich návratnosti domov,“ zdôrazní stále mladý muž, ktorý tiež predsedá Fóru riaditeľov a zamestnancov detských domovov, aktívne sa podieľa na tvorbe legislatívy v oblasti sociálnej práce a pozitívny obraz o nej pomáha vytvárať aj na medzinárodnej úrovni.
Pamätám sa, mali sme u nás dievčatko, o ktoré sa vlastná mama nedokázala postarať. Spočiatku bolo smutné, trpelo. No potom si našlo kamaráta, jedného chlapca. Vzniklo také detské priateľstvo na život a na smrť.Zdenko Michalides, riaditeľ Detského domova v Liptovskom Hrádku
Po rovnaké vyznamenanie si včera do Bratislavy pricestovala aj Mária Lešňanská, riaditeľka pobočky Sociálnej poisťovne v Michalovciach. „Nie, prepáčte, nerada rozprávam o sebe…“ skromne odmietla odpovedať na novinárske otázky. Ani však veľmi nebolo treba, všetko za ňu povedia skutky. V roku 1996 pomohla istému dieťaťu k zaradeniu do zoznamu čakateľov na transplantáciu pečene. Následne aj zákrok úspešne vo Viedni absolvovalo. V roku 1997 stála pri zrode Nadácie za zdravie detí postihnutých ochorením pečene. Pracuje aj v košickej župe ako členka sociálnej komisie. Samostatná, spoľahlivá, precízna. Zamestnanci na pobočke si ju nevedia vynachváliť, je im nielen šéfkou, ale tiež pracovným partnerom a priateľom, vždy ochotným vypočuť a pomôcť.
Podobné príbehy
Dušan Adamček, Pavel Kaňka, Mária Marcinová, Katarína Danišová… Za každým z ďalších vyznamenaných stojí podobný príbeh. V divadelnej sále včera postupne zaznelo 26 mien – pracovníkov ministerstva, ústredia aj úradov práce, pobočiek Sociálnej poisťovne, inšpektorátov práce či sociálnych zariadení. Šéf sociálneho rezortu im odovzdal zlaté, strieborné a bronzové medaily, ako aj ďakovné listy za celoživotnú činnosť. Podujatie sa uskutočnilo v rámci pripomienky Svetového dňa sociálnej spravodlivosti, za ktorý
OSN pred 11 rokmi vyhlásila 20. február. „Práve tento sviatok považuje ministerstvo za vhodnú príležitosť poďakovať sa zamestnancom rezortu za vynikajúce pracovné výsledky,“ vyzdvihol Richter. Poďakoval oceneným, že svojou pomocou jednotlivcom, rodinám aj komunitám pri riešení najrôznejších, neraz veľmi zložitých životných situácií prispievajú nielen k zlepšeniu ich života, ale aj k zvyšovaniu spoločenského statusu zamestnancov celého rezortu.