A dnes ho takmer zatracujeme. Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej by však Slováci nemali na tento deň zabúdať, pretože ženy si zaslúžia pozornosť.
„Čoby som si nepamätala na Medzinárodný deň žien! Každá dostala v kvetináči kvietok, aby jej vydržal čo najdlhšie,“ spomína Irena Sedláčková (81) z Trenčína, ktorá pracovala celý život ako krajčírka v bývalom trenčianskom odevnom podniku Ozeta. Hovorí, že zamestnávateľ zvykol rozdávať nielen kvety, ale napríklad aj uteráky, osušky, obrusy, utierky do domácnosti… „Aha, ešte aj teraz mi v kuchyni visí utierka z roku 1985,“ usmieva sa dôchodkyňa. „Aj bonboniéru sme dostali, čokolády, neskončilo sa to ani po nežnej revolúcii, až kým Odevné závody nezrušili,“ pokračuje. Pracovníčky obdarovala nielen vrchnosť, ale aj samotní majstri nosili ženám klinčeky a viaceré na Medzinárodný deň žien vyznamenali. Podľa nej mal pre ženy tento deň špeciálny význam nielen pre darčeky. „To bol vždy pekný deň, pretože sme sa cítili byť výnimočné,“ uzavrela I. Sedláčková.
Jarmila Farkašová (63) pracovala tiež v niekdajšej Ozete. Ešte aj dnes pracuje ako krajčírka v závode zloženom prevažne zo žien. Vraví však, že časy sú už iné. „Kedysi nám zorganizovali posedenie, skrátili nám v ten deň pracovnú zmenu, dostali sme darčeky, každý si nás všimol, teraz sa za nami ani pes neobzrie, čo je smutné. Za posledné roky som pracovala všelikde, ale nikde nám ženám nedali nič. Výnimkou je až súčasná firma. Šéf je veľmi príjemný, sympatický, na štvrtok nám prichystal prekvapenie – raňajky zadarmo. To asi dostaneme k Medzinárodnému dňu žien,“ hovorí.
Etnologička Katarína Nádaská vraví, že tento sviatok by sme nemali zaznávať, aj keď doba sa zmenila. „Za socializmu sa dával takmer na úroveň Sviatku práce. Bol to všeobecne sviatok úcty k ženám, aj keď je pravda, že bol ideologicky poznačený. Počas jedného dňa v roku sa ženy až zbožšťovali. Boli s tým spojené aj rôzne prezenty, okrem červených klinčekov to bývali aj praktické veci do domácnosti, doplnky do kuchyne,“ vysvetľuje K. Nádaská. Ženy zvykli tento sviatok nazývať aj sviatkom mužov, pretože býval spájaný s oslavami na pracoviskách, ktoré si viac užili muži ako ženy. K. Nádaská dopĺňa, že po roku 1989 sa na Medzinárodný deň žien spomína stále menej a menej. „Je to najmä preto, že tento sviatok je socialistický, aj keď vlastne poukazuje na sociálne rozdiely, aktuálne aj v súčasnosti. Myslím si, že by sme naň nemali zabúdať. Treba poukazovať aj na to, že ženy sú v mnohých krajinách utláčané a aj v rámci Európy nie sú tak spravodlivo ohodnotené ako muži,“ dodala etnologička.
Aj sociologička Sylvia Porubänová si myslí, že ideologická nálepka socialistického sviatku by mala byť už prekonaná. „Ide o základné otázky rovnosti vo všetkých spoločných oblastiach, či už je to v slovenských podmienkach oblasť nerovnakého odmeňovania, nedostatočného počtu žien v riadiacich pozíciách, násilia páchaného na ženách,“ zdôrazňuje. Dodáva, že iné krajiny tento deň nikdy neprestali sláviť. „V západných krajinách majú zvyk priať si navzájom, oslavuje sa prácou, workshopmi, seminármi, pripomínaním si historických súvislostí. Myslím si, že u nás je to skôr generačná záležitosť a súčasná mladšia generácia nemá dôvod spájať tento sviatok s tým, čo bolo pred rokom 1989,“ myslí si sociologička.
História Medzinárodného dňa žien siaha až do roku 1908, je totiž pripomenutím štrajku 40-tisíc newyorských krajčírok. Bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam.