Exponát sa nachádza v Múzeu holokaustu v Seredi, kam si ministerka kultúry Ľubica Laššáková prišla pozrieť nielen výstavu, ale aj obnovu pôvodných barakov a prípravu novej časti expozície. Sprevádzal ju riaditeľ bratislavského Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.
V seredskom múzeu je päť pavilónov, tri sú sprístupnené. „V jednom z ďalších sa dokončuje expozícia, ktorá návštevníkom priblíži podmienky nútených prác väzňov v tábore a ich ubytovacie jednotky až po transport do koncentrákov mimo slovenského územia,“ povedala Stanislava Šikulová z Múzea židovskej kultúry.
Dlhý zoznam mien
Človek nedokáže pochopiť, ani sa mu nechce uveriť, čo človek dokázal urobiť človeku, prízvukuje Mešťan, keď začína prechádzať s Laššákovou cez prvú časť už fungujúcej expozície. Priestory Múzea holokaustu sú budované od roku 2010. Posledný piaty barak plánujú obnoviť do konca budúceho roka.
Obaja sa pristavili pri dlhom zozname mien. „Je ich veľa, chýbajú medzi nimi ďalšie, lenže všetky by sa do baraku nezmestili,“ poznamenal Mešťan. Zo Slovenska bolo deportovaných viac ako 70-tisíc Židov, prežilo minimum. „Všetky mená by sa sem nezmestili, vybrali sme mená Židov z prvých štyroch transportov,“ dodal.
Mešťan poukázal na to, že nacistická mašinéria, ktorej pomáhal Tisov režim, mala veci dôkladne zákerne naplánované. „Každý vlak sa skladal z 25 vagónov. V každom z nich sa tiesnilo 40 Židov. Takže transport mal zakaždým tisíc väzňov, ktorých deportovali do táborov smrti.“ Jeden z autentických dobytčích vagónov sa podarilo nájsť v majetku železníc, vystavujú ho v areáli múzea pod holým nebom.
Peniaze dával Slovenský štát, lebo jeho predstavitelia sa spoliehali, že deportovaní sa už nikdy nevrátia domov.Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry
500 mariek za každého
Viaceré časti budúcej expozície sú už dokončené, inde sa ešte pracuje, aby práce boli kompletne hotové do septembra tohto roka, keď sa otvorí ďalší priestor múzea pre verejnosť. „Sem navozíme stohy slamy,“ ukazuje Mešťan v baraku. „Židia tam prespali poslednú noc pred deportáciou,“ dodáva.
Slovenský štát platil nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek za každého odvlečeného Žida. Nielen za dospelých, ale aj za deti. Laššáková sa opýtala na zvrátenosť týchto platieb. „Nie ste prvá, kto mi dáva túto otázku. Zvedaví bývajú aj mnohí zahraniční odborníci, ktorí sa venujú holokaustu,“ reagoval Mešťan. Podľa odbornej logiky by sa zdalo, že skôr Nemci mali platiť, keďže vymysleli plán takzvaného konečného riešenia židovskej otázky, čiže vyvraždenia Židov. „Peniaze dával Slovenský štát, lebo jeho predstavitelia sa spoliehali, že deportovaní sa už nikdy nevrátia domov,“ objasnil Mešťan.
Päťsto ríšskych mariek bola suma, ktorá predstavovala okolo 5 800 slovenských korún, čo znamenalo veľmi veľa. Peniaze neodchádzali do Nemecka z bežných zdrojov štátnej kasy, ale z majetku, ktorý zhabali Židom.
Múzeum holokaustu v Seredi
- Otvorili ho v januári 2016. Odvtedy si ho prezrelo už približne 35-tisíc návštevníkov. Nachádza sa v areáli bývalého pracovného a koncentračného tábora, kde je päť budov. Sprístupnené sú tri, ďalšie dve budú od jesene 2018 a od budúceho roku. V tábore bolo počas druhej svetovej vojny väznených zhruba 16-tisíc Židov. Väčšinu nakoniec počas holokaustu zavraždili.
- Vystavené sú dobové dokumenty, fotografie a predmety súvisiace s prenasledovaním Židov na území Slovenska. Jedným z exponátov je dobytčí vagón, v ktorom deportovali Židov do tábora smrti v Auschwitzi.
Misa – symbol prežitia
Jedným z exponátov, pri ktorom sa ministerka zastavila s riaditeľom, je misa na jedenie. Používala ju Šarlota Schulzová, ktorá mala šťastie, že prežila peklo v Auschwitzi. „Odvliekli ju v jednom z prvých transportov, oslobodenia sa dočkala po takmer troch rokoch utrpenia,“ poznamenala Šikulová.
Misa znamenala pre Schulzovú symbol prežitia. „Už dávnejšie zomrela, ale hovorievala, že si musela z Auschwitzu zobrať so sebou túto nádobu. Znamenala pre ňu nevyhasnutú iskierku nádeje, že zostane nažive. Ak totiž väzeň stratil svoju misu, nedostal už ani ten slabý prídel stravy,“ povedala Šikulová.
Múzeum holokaustu poukazuje na viaceré dokumenty, ktoré sa spájajú s obludnou podobou antisemitizmu počas druhej svetovej vojny. „Židovský kódex prijatý v roku 1941 v Slovenskom sneme bol tak drasticky namierený proti Židom, že predstavitelia vtedajšieho režimu sa dokonca vychvaľovali, že je prísnejší ako norimberské zákony,“ upozornil Mešťan. „Poníženie človeka… Totálna degradácia ľudskej bytosti,“ reagovala Laššáková. (Norimberské zákony položili v nacistickom Nemecku základ pre genocídu takzvaného rasovo menejcenného obyvateľstva.)
Do Serede prichádzajú hlavne školáci v rámci exkurzií. Laššáková dostala novinársku otázku s poznámkou, že hoci jej obsah nesúvisí s kompetenciami rezortu kultúry, čo si myslí o možnej finančnej podpore od ministerstva školstva na cesty žiakov do Múzea holokaustu. „Je to dobrý nápad, o ktorom určite treba pouvažovať,“ odpovedala ministerka.
