Nevzdávať sa - to je najťažšia cesta

Iní by možno rezignovali, on sa k problému postavil čelom. Neľahké prekážky priniesol život iba dvadsaťdvaročnému mladíkovi Michalovi Nociarovi z Poltára.

, 13.04.2018 15:00
Michal Nociar, futbal, rozhodca Foto:
Michal Nociar (vľavo) ako futbalový rozhodca. Nezastavila ho ani mozgová príhoda.
1

Kým jeho rovesníci prežívali prvé lásky a plánovali budúcnosť, on riešil oveľa vážnejšie výzvy. Dve mozgové príhody mu zmenili život. Sympatický Poltárčan sa im však nepoddal a povedal si, že napriek okolnostiam chce žiť tak plnohodnotne, ako sa len dá.

Michal sa narodil ako úplne zdravé dieťa. Detstvo prežil v Hrnčiarskej Vsi v okrese Poltár, kde naháňal s kamarátmi na lúke futbalovú loptu. Vychovávala ho len mama, ktorá za prácou dochádzala do Poltára. Aby mala do roboty bližšie, presťahovali sa do okresného mesta. V Poltári chodil na základnú školu a aj na gymnázium. V treťom roku strednej školy sa jeho život zmenil.

„Mama vtedy pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku a ja som býval u starkých v Hrnčiarskej Vsi. V jedno ráno, bolo to 3. februára 2014, som sa prebudil a nevedel som vstať z postele. Starký ma naložil do auta a odviezol k lekárovi. Zistili, že ma postihla mozgová príhoda,“ rozvíja svoj príbeh Michal. Mozgová príhoda mu zasiahla pravú stranu tela. Mladík mal zrazu problémy s chôdzou, rečou i pamäťou. Nasledovali pobyty v nemocniciach i v kúpeľoch v Kováčovej a on sa učil žiť od začiatku.

Michal je však bojovník a s chorobou sa pasoval viac ako dobre. Dokonca tak, že stihol na diaľku pokračovať v štúdiu. Pomáhali mu najbližší, starí rodičia, mama, ktorá sa okamžite vrátila domov, kamaráti. O niekoľko mesiacov bol späť v škole. Takmer po roku sa však trauma opakovala. V tom čase už bol aj futbalovým rozhodcom. Práve počas zápasu, bolo to 29. januára 2015, dostal druhú mozgovú príhodu.

„Poučený po tej prvej som hneď vedel, o čo ide. Keď mi začali tŕpnuť končatiny, vrátil som sa rýchlo domov a povedal o tom mame. Okamžite sme išli k lekárovi a vyšetrenia potvrdili ďalšiu mozgovú príhodu,“ konštatuje. Tá mu zasiahla tentoraz ľavú stranu tela, a bola slabšia ako tá spred roka. Opäť si poležal v nemocnici, kde lekári pátrali po príčinách jeho mozgových príhod. Nič nenašli. Gymnázium napokon Michal skončil, no na plány na ďalšie štúdium musel zabudnúť.

„Musel som riešiť sám seba a svoje zdravie. Najmä po tej prvej mozgovej príhode som mal a stále mám problémy s pamäťou, učil som sa rozprávať, lebo najskôr mi nebolo veľmi rozumieť a na pravé ucho počujem len veľmi slabo,“ hovorí o následkoch. Vysoká škola sa preňho stala nesplniteľným snom.

Zmenil plány. Po škole mu pomáhala mama, nemohol ani na úrad práce. Peňazí veľa nebolo a on stále viac a viac túžil byť plnohodnotným človekom a mame pomáhať. Raz mu lekárka povedala o možnosti získania invalidného dôchodku. Skúsil to a dostal sa až pred komisiu, ktorá o tom rozhoduje. Neuznali mu však ani polovičný, nieto plný invalidný dôchodok.

Michal sa však nevzdal. Po čase ho zaevidovali na úrade práce a urobil si rekvalifikačný kurz na esbéeskára. Priateľ z Poltára pracoval v Bratislave a on chcel ako esbéeskár za ním do hlavného mesta. Možnosť sa núkala u známeho výrobcu áut. Jeho lekárka najskôr odmietala, aby podstúpil takéto riziko, no napokon mu dala zelenú.

„V Bratislave som býval u kamaráta a do roboty som dochádzal autobusom. Nezarábal som síce zle, no v práci som bol veľmi často a na byt chodil iba prespávať. Aj domov k mame som sa dostal iba po niekoľkých mesiacoch, doma som nebol ani na Štedrý deň,“ pripomína. Rodina mu chýbala stále viac a tak sa rozhodol vrátiť do Poltára. Po niekoľkých týždňoch na úrade práce sa vyskytla možnosť pracovať ako esbéeskár v mäsokombináte v Lučenci, kde pracuje aj jeho mama. Michal je tam dodnes.

Mladík zdôrazňuje, že chce byť platný v živote a aj nápomocný svojej mame, ktorá by sama financovala domácnosť len ťažko. „Som teda doma a snažím sa žiť naplno, ako sa len dá. Priateľku zatiaľ nemám, no kamarátov mám dosť. Opäť sa vraciam k rozhodovaniu futbalových zápasov.“ Michal dodáva, že ako iní mladí ľudia aj on navštevuje sociálne siete, má rád šport, rodinu, priateľov.

Priznáva, že vyrovnať sa s mozgovými príhodami v jeho veku nebolo jednoduché. Zvládol to vďaka podpore najbližších, pozitívnemu nastaveniu mysle. A ostatným, ktorých postihlo niečo podobné, odkazuje, aby sa nevzdali, lebo to je tá najjednoduchšia, ale zároveň aj najhoršia cesta.

Plány do budúcnosti? „Chcem sa usadiť, pomáhať mame a raz mať aj svoju rodinu a deti. Proste žiť plnohodnotne a dobehnúť to, čo mi choroba vzala,“ zdôrazňuje. S priateľmi spriada aj krátkodobé plány. Jeden z nich je sen o zahraničnej dovolenke. Čoskoro by sa mal stať realitou a Michal by sa mal s kamarátmi pozrieť k moru do Bulharska. Už sa nevie dočkať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #futbal #rozhodca #mozgová príhoda