Príbeh o odvahe, statočnosti a sile povedať nie, aj keď bolo jasné, že nie znamená smrť, sa odohral na sklonku druhej svetovej vojny 5. marca 1945. Je to rozprávanie o Margite Kiškovej z Uhrovca.
„Tesne pred ukončením druhej svetovej vojny sa tu odohrala jedna z mnohých tragédií, kedy boli zavraždení nevinní ľudia,“ začína hovorca mesta Miroslav Schlesinger. Na pamätnej tabuli sú mená šiestich zavraždených ľudí, v hrobe sa ich v skutočnosti nachádzalo až osem. Odhalila to neskoršia exhumácia. Medzi zavraždenými sú aj dve šesťnásťročné dievčatá a otec jedného z nich. Kým Alicu Weissovú spoločne s otcom gestapo zastrelilo len preto, že boli Židia, v prípade Kataríny Chuťkovej (+16) a jej sestry Margity Kiškovej (+22) bol dôvod iný.
„Malo sa to stať pri výsluchu najstaršej z troch sestier (prostredná Elena vojnu prežila – pozn. red.). Jeden z gestapákov chcel, by mu Margita bola po vôli. Mladá žena sa však bránila, čo Nemca rozčúlilo. Preto dal predviesť aj jej 16-ročnú sestru Katarínu a ďalších ľudí, ktorí boli obvinení pravdepodobne z partizánstva, na okraj lesa. Tam ich všetkých popravili, doslova zavraždili. Aj šestnásťročnú Katarínu,“ pokračuje v rozprávaní Schlesinger.
A pridáva podrobnosti: obete kľačali, kat ich strelil do tyla, guľka preletela tylom a vyletela ľavou očnicou. „Margita a Katarína kľačali vedľa seba, ich guľky išli rovnakým smerom. Svedčí o tom aj pitevný nález,“ vysvetľuje Schlesinger.
Foto: ARCHÍV
Z dráhy striel vyplýva, že kat, ktorý strieľal, bol pravák. Najprv zastrelil Margitu a vzápätí aj Katku, ktorá sa sklonila k telu svojej sestry. Na mieste, kde sa tragédia odohrala, dal neskôr postaviť manžel Margity Kiškovej jednoduchý panelový pomník. Obe mladé ženy boli za svoju účasť v Povstaní po vojne vyznamenané in memoriam.
O niekoľko týždňov neskôr, už po skončení vojny, urobili exhumáciu a pitvu popravených, pri ktorej vyplávali na povrch aj desivé detaily. „Na tele sú známky po násilnom trhaní, poťažme stískaní alebo úderoch, ktoré sú zvlášť viditeľné na ľavom predlaktí,“ píše sa v dobovej pitevnej správe Margity. Z toho je jasné, že ju pri výsluchu bili a mučili.
Komisia, ktorá prípad vyšetrovala, v správe ďalej uvádza aj výpoveď upratovačky, ktorá videla, čo sa stalo pred zastrelením nevinných obetí: „Margita Kišková bola napadnutá veliteľom Heinbachom a nútená k tomu, aby s ním súložila. Táto však sa postavila hrdinsky na odpor, naliehaniu a násilnostiam nepodľahla, česť obete bola zachovaná. Upratovačka, ktorej meno nie je známe, ale pochádzala z obce Zlatníky, toto čiastočne počula a čiastočne zistila podľa rozhádzaného a rozlámaného nábytku, ktorý bol rozhádzaný po celej miestnosti veliteľskej kancelárie, čo nieslo znaky naháňania, poťažmo násilného zdržovania.“
Dobová správa ďalej hovorí, že svedkovia nesmeli zostať živí a stopy po zverstvách museli byť odstránené, aby sa verejnosť nedozvedela, ako nemecké gestapo pracovalo. Podvečer nacisti vyviedli obete z väznice a odvliekli ich do blízkeho lesa nazývaného Salaštek. Tam ich zastrelili. Niekoľko týždňov po tomto hroznom čine telá previezli a pochovali na cintoríne v Bánovciach.
Mesto Bánovce nad Bebravou teraz bojuje o to, aby ani táto história nebola zabudnutá. „Dali sme podnet na začatie legislatívneho procesu, aby bolo toto miesto vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Čakáme momentálne na rozhodnutie pamiatkarov,“ uzatvára Schlesinger. Nie všetci Bánovčania o tomto mieste vedia, ale ešte vždy žije aj niekoľko pamätníkov, ktorí sem pravidelne nosia kvety, a predstavitelia mesta pri výročí chodia tiež k pamätníku klásť vence.