Politologička: Dôvera učiteľov v ministerstvo školstva klesá

, 01.06.2018 14:00
Viera Žúborová
Politologička Viera Žúborová Autor:

Učitelia a žiaci stále čakajú na konkrétne opatrenia, ktoré by školstvo posunuli vpred. Nedotiahnuté reformy frustrujú pedagógov aj odborníkov, ktorí volajú najmä po odvahe pri presadzovaní radikálnejších zmien. "Pokusy o reformu školstva sa vždy u nás zvrtnú len na hasenie akútnych problémov, nič nie je systematicky budované dopredu," konštatuje politologička Viera Žúborová. Veľké očakávania preto nemá ani od ministerky školstva Martiny Lubyovej (nom. SNS). Tá od októbra, keď odmietla reformný dokument Učiace sa Slovensko svojho predchodcu, pripravuje vlastnú verziu zmien. V nej hovorí o fínskom modeli.

Ministerka očakáva, že pre svoju reformu získa celospoločenský konsenzus. Argumentuje tým, že vychádza z dokumentov, ktoré už boli prerokované – Správa o stave školstva a Učiace sa Slovensko. Podarí sa ministerke získať potrebnú podporu?

Treba si uvedomiť, že uvedené dokumenty sú len vízie, ktoré môžu byť uplatniteľné, nikdy však neboli dané do praxe, a to je kameň úrazu. Absentuje ucelený dokument, ktorý sa opiera o konkrétny systém vzdelávania schopný pretaviť sa do praxe. Na Slovensku nemáme jasne ukotvené, podľa akého systému vzdelávame. Naše pokusy o reformu majú preto skôr charakter ad hoc dokumentov, teda reagujú len na to, čo trh aktuálne hovorí a požaduje.

Bola by som veľmi rada, keby ministerka získala celospoločenskú zhodu, ale bude to náročné. Už len dosiahnuť jej primárny cieľ, inklúziu, je veľmi ťažký oriešok. Inklúzia podľa fínskeho modelu sa totiž netýka len výnimočných detí, je to aj o marginalizovaných skupinách a vieme dobre, ako väčšinová spoločnosť Slovenska prihliada na túto problematiku. A to nehovorím len o rómskej menšine. Naša spoločnosť nie je veľmi inkluzívne orientovaná, preto, ako to ministerka spraví, je otázne. Jej doterajšie vyhlásenia sú skôr diplomatické, neutrálne a všeobecné a dá sa očakávať, že aj samotný koncept reformy bude ladený v podobnom duchu. Dominovať v ňom bude vágnosť, všeobecnosť. Na jednej strane je to dobré, lebo potom máte možnosť zmien a viete flexibilne reagovať. Otázka znie však inak. Potrebuje slovenské školstvo ďalší vágny dokument?

Je naše školstvo pripravené na fínsky model?

Fínsky model je založený na tom, že každý jeden žiak si môže vybrať svoju špecializáciu takmer od samého začiatku. Všetky stupne vzdelávania, základné, stredné aj vysoké, sú od seba závislé a sú poprepájané viacerými nadstavbami, ktoré sú vyprofilované smerom ku konkrétnemu typu, programu špecializácie. Každý mladý človek sa slobodne rozhodne, čo chce robiť a slobodne si volí predmety. My sme taký model nikdy nemali.

Predstavte si, že mládež by sa mala rozhodnúť už na strednej škole pri konkrétnom výbere predmetov, odboru alebo vzdelávacieho programu, v akom sektore sa uplatní v budúcnosti, v dospelosti. To je veľká zodpovednosť, a osobne sa domnievam, že na rozdiel od fínskej spoločnosti, väčšina slovenskej spoločnosti nie je na takýto typ zodpovednosti mentálne pripravená a vyspelá. Slovenské školy nie sú založené na individualizme, na individuálnom princípe. Nevnímajú žiaka ako samostatnú jednotku schopnú individuálneho rozhodovania, vnímajú žiakov cez triedy a komunity. Fínsky model v takýchto podmienkach nie je funkčný, keďže presadzuje pravý opak.

Viacerí riaditelia škôl tvrdia, že Slovensko nemá ani po 25 rokoch vytvorenú jasnú vzdelávaciu politiku. Súhlasíte?

Úplne sa s ich názorom stotožňujem. Prijímame reformy, ktoré sú iba ad hoc, teda podľa toho, aká je aktuálna situácia v školstve. Všetko je prijímané len za základe toho, čo sa v spoločnosti deje a nič nie je systematicky budované dopredu.

Učitelia sú z dlhého čakania unavení a frustrovaní. Čo si majú myslieť o ustavičnom odkladaní konkrétnej podoby reformy?

Problémom je, že školstvo bolo a vždy bude politickou otázkou, teda závisí od toho, do akej miery sú politické elity schopné dohodnúť sa. Sú skupiny, ktoré presadzujú viac slovenčiny či slovanstva v školách, iní sú skôr za otvorený až trhový model. Druhou stránkou veci je schopnosť politických elít ísť proti mase učiteľov najmä pri zmenách, ktoré sa spočiatku nemusia zdať pozitívne, ale do budúcna môžu pomôcť a sú celospoločensky prospešné. Dnes politici nie sú schopní prijímať aj na prvý pohľad nepopulárne opatrenia, a tak marketing a ovácie často víťazia nad zdravým rozumom a racionálnym správaním.

Chýba odvaha prijať niečo zásadné s cieľom posunúť systém dopredu, všetko sa tak odkladá. Stačí si spomenúť na Učiace sa Slovensko. Celá kampaň okolo neho bola veľmi pompézna. Je logické, že učitelia očakávali príchod skutočnej zmeny. Marketingový ťah úspech mal, myšlienka zaujala a vzbudila nádej, no výsledok z neho bol zatiaľ nulový. Je preto pochopiteľné, že dôvera učiteľov v ministerstvo klesá. Ich skepsa je taká rozsiahla, že si zakladajú vlastné odbory, už neveria tým tradičným. Vytvárajú si vlastné osnovy, ktoré idú mimo tých oficiálnych. Snažia sa sami aplikovať praktické príklady do vyučovania.

Prečo sa zmeny v školstve presadzujú tak ťažko?

Je za tým neochota zbaviť sa starého sveta, ktorý je rigidný a budovaný na sterilnom hierarchickom systéme. Školstvo je u nás taký štát v štáte, uzatvorená inštitúcia. Pokiaľ nepríde ku generačným obmenám, keď by dostali väčší priestor mladí, pôjdu zmeny ťažko. Mladí ľudia však veľmi dobre zvažujú, či ich kariéra učiteľa uživí. Uvedomujem si, že učenie nie je povolanie, ale skôr misia, ale aj misia by mala byť finančne a materiálne odmenená.

Považujete deväťmiliardový balík, ktorý plánuje ministerstvo vynaložiť na školstvo, za dostatočný?

To si netrúfam odhadnúť. Pokiaľ však budú prostriedky vynaložené tam, kde majú, tak aj menšia suma postačí. Problém je však v tom, že pod reformou školstva si často predstavujeme len technické vybavenie škôl, aby mal každý žiak svoj počítač, aby v každej triede boli interaktívne tabule a potom automaticky pôjde aj úroveň vzdelanosti hore. My však často neprihliadame na učiteľov a systém, ktorý by mal produkovať osvietených, mladých ľudí, ktorí sú schopní samostatne rozmýšľať a je im vštepený určitý súbor hodnôt. Len technická podpora nám nezaručí inteligentnejších žiakov. Aj ministerka rozpráva skôr o technickej stránke reformy, nejde do hodnotovej časti, lebo tam by narazila na politickú sféru rozdielnych hodnôt a preferencií.

Ministerka bude mať pri priaznivom vývoji dva roky na to, aby presadila opatrenia do praxe. Očakávate reálny posun v školstve?

Bude to skôr o kozmetických zmenách a hasení najakútnejších problémov. Každá politická strana chce byť vo víťaznej koalícii po voľbách, preto sa domnievam, že reforma školstva sa minimalizuje na zvýšenie platov učiteľov. Dva roky sú však málo na zreformovanie takého obrovského systému, ako je školstvo. Okrem drobných úprav a spomenutého zvyšovania platov, môže ministerka už len otvoriť diskusiu naprieč celým politickým spektrom a všetkými aktérmi, ktorí vplývajú na formovanie školstva. Má teda možnosť vytvoriť pôdu na to, aby sa postupne dopracovalo k odpovedi na otázku, kde by malo byť slovenské školstvo o pätnásť rokov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ministerstvo školstva #Martina Lubyová #reformy školstva #Viera Žúborová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku