Deti uväznené v jaskyni chcú záchranári naučiť potápať sa. Dá sa to?
Nie je možné niekoho naučiť jaskynnému potápaniu za tri-štyri mesiace, na to potrebujete roky. Myslím si, že ambícia učiť niekoho jaskynnému potápaniu je trošku skreslená, tie deti treba naučiť prekonať prekážku a v tomto prípade je tou prekážkou voda.
Majú teda šancu zvládnuť túto situáciu? Prežiť?
Som veľký optimista, pretože najťažšiu prekážku podľa môjho názoru zvládli. Kým ich našli, prežili deväť dní pod zemou v tme a nevedeli, či ich niekto zachráni. Chlapci neboli pripravení na túto situáciu, nehovoriac o zásobách jedla, o hypotermii – podchladení, ktorá sa môže stať, a najmä nevedeli, kedy a či vôbec im príde niekto pomôcť. Myslím si, že tú najťažšiu prekážku prekonali. Sú dobre mentálne vybavení – majú buď dobrého trénera, alebo sú nejakým spôsobom nastavení, majú tímového ducha a vzájomne sa podporujú… Toto je indícia, že ďalšiu prekážku prekonajú tiež.
Už sa k nim dostali elitní potápači, takže je to na dobrej ceste?
To, čo nevidím optimisticky, sú práve potápači, ktorí sa k nim dostali. Sú síce najelitnejší, ale vojaci, nie najelitnejší potápači. Nie sú trénovaní na jaskynné potápanie. Jeden z nich sa dokonca utopil… Keď si pozrieme fotografie, ako majú konfigurovanú výstroj, povedal by som, že je zázrak, že sa utopil len jeden. Klasické a jaskynné potápanie, to sú dve rôzne veci.
Kto by deti teda mohol zachrániť?
Ľudia, ktorí sú trénovaní na jaskynné potápanie. Dvaja už na mieste sú. Ak kompetentní pochopia, že tam treba naozaj zavolať ľudí, ktorí sa hýbu v jaskynnom prostredí, potom je šanca dostať ich odtiaľ von pomerne vysoká.
Čo musí záchranný tím spraviť, aby ich dostal von?
Najdôležitejšie je rozmiestniť šnúry. To je jediná možnosť, ako sa dostať z jaskyne. Je tam obmedzená viditeľnosť, čo priestor veľmi komplikuje. Ak prídete na ulicu, zapamätáte si autá na parkovisku, budovu, už máte asociácie a hľadáte pár bodov, podľa ktorých sa zorientujete. V jaskyni sú však tvary a chodby každým metrom iné, alebo sa môžu zdať iné. Inak vyzerajú z jednej strany, inak z druhej. Ak plávate jedným smerom a potom späť, je to, akoby ste plávali cez dve rôzne jaskyne. Preto potrebujete šnúru.
Niečo ako Ariadninu niť?
Áno. Je to kus lana, ktorý sa musí natiahnuť, ale nie ledabolo. Voľná a tenká šnúra je rovnakým ohrozením ako nedostatok vzduchu. Možno sa do nej zamotať, stratiť ju, alebo sa stratiť sám. Šnúry musia byť čo najviac napnuté, dobre ukotvené a vyviazané tak, aby nekolidovali so stenami, stropom či dnom, musia byť veľmi hrubé, aby mali ľudia pocit, že sú akoby na zábradlí, že majú oporu. Ak spíte, dotýkate sa postele, ak ležíte vo vode, nedotýkate sa ničoho, preto máte problém s ťažiskom. Po celý život sme zvyknutí, že máme minimálne jeden oporný bod. Vo vode však chýba, to je práve veľký problém pre ľudí, ktorí sa nikdy nepotápali, zvládnuť 3D beztiažový stav. Preto potrebujú mať perfektnú oporu.
Čo ešte považujete za dôležité?
Nevybaviť deti štandardnou potápačskou výbavou. Existujú takzvané full face masky (plná tvár). Máte ju na hlave a nič v ústach a ste akoby v bubline a prirodzene dýchate. Ak aj človek dostane panický záchvat, v takejto maske prirodzene dýcha. Ďalšou dôležitou vecou pri návrate je, aby potápač, ktorý ich povedie, nebol deťom otočený chrbtom, ale tvárou kvôli očnému kontaktu. Ako som už povedal, čaká ich predovšetkým prekážka a na to ich musí nastaviť psychológ, ktorý rozumie tomu, ako funguje mozog. Treba ich nastaviť do situácie, že vonku ich čaká mama. Musia to brať ako dobrodružstvo, nie ako niečo nepríjemné. Ak tam budú mať šikovných psychológov, veľmi im to pomôže. V ich prospech hrá, že je tam teplá voda. My, ktorí sa potápame väčšinou v Európe, ideme do veľmi studených vôd a zima a chlad je možno najsilnejší stresový faktor. Pred niekoľkými rokmi bol v Maďarsku prípad, keď sa potápač stratil v jaskyni. Náhodou sa vynoril vo vzduchovej bubline a vyliezol na skalný výklenok. Našli ho približne za 48 hodín, ale voda a jaskyňa boli také studené, že sa dostal do zlého psychického stavu. Až tak, že už nebol schopný ponoriť sa do vody. Museli k nemu preraziť chodbu, aby ho suchou cestou dostali von. Pod vodou si siahol na smrť a bol totálne podchladený v uzučkom priestore. No a dôležitá je aj konfigurácia prístroja. Tie deti nemôžu byť vybavené ľudovo povedané potápačskými fľašami, ale tak, akoby sa išli kúpať. Všetky ďalšie veci by im iba bránili v pohybe.
Čo ich ešte môže cestou späť nepríjemne prekvapiť?
U detí býva často problém, že nevedia vyrovnať tlak. Môžu mať dokonca fyzický problém, zúžené stredoušie alebo zdurené sliznice a vtedy sa nedá zanoriť pod dva metre bez bolesti. Vyrovnať tlak sa dá pomerne ľahko, musia cvičiť potápanie najskôr v malej vode. No niekedy sú fyziologické predpoklady také, že nie je možné vyrovnať tlak. Vtedy môžu dokonca prasknúť bubienky. To vidím ako najväčší problém, že sa nebudú môcť bez bolesti zanoriť. Potom budú musieť záchranári hľadať alternatívne riešenie, preraziť tunel a dostať ich von tak.
Myslíte si, že by sa títo futbalisti mohli dostať na slobodu vodnou cestou?
Boli nepripravení, nevybavení, bez orientácie, baterky im zhasli už v prvý večer… Svedčí to o tom, že sú veľmi psychicky odolní. Sú to síce deti, ale vydržali pod zemou bez jasnej šance na záchranu, to je veľmi silná indícia, že to môžu zvládnuť.
- 23. júna sa 12 chlapcov spolu s trénerom vybralo preskúmať jaskynný komplex Tcham Luang Nang Non
- keď vošli do podzemných priestorov, spustil sa lejak, ktorý trval štyri dni
- úkryt chlapcov sa podarilo nájsť až po deviatich dňoch
- nachádzajú sa asi štyri kilometre od vstupu do komplexu
- chlapci boli hladní a vysilení, ale podľa lekára, ktorý v jaskyni kontroloval ich stav, sú mimo ohrozenia života
- sú tri možnosti, ako deti zachrániť: buď sa naučia základom potápania a vyjdú von vodnou cestou, jej prekonanie trvá elitným potápačom šesť hodín, alebo počkajú do skončenia monzúnových dažďov, kým voda v komplexe opadne, to však môže trvať až do novembra, alebo záchranári vyvŕtajú otvor do jaskyne a tak chlapcov oslobodia
Peter Kubička je inštruktor a tréner jaskynného potápania. S potápaním začal už ako 16-ročný v roku 1984. Sám sa venuje potápaniu v jaskyniach od roku 1998. Je spoluzakladateľom Slovak Technical Diving Section, iniciátor a organizátor prieskumu novoobjaveného lietadla B-17 pri chorvátskom ostrove Vis v roku 2001, projektový riaditeľ potápačského prieskumu v opálových baniach v Dubníku 2013, zakladateľ a vedúci potápačského tímu DIR-TEAM Slovensko, predseda Sekcie speleopotápania Slovenskej speleologickej spoločnosti. Vycvičil približne 200 technických potápačov a 20 inštruktorov.