Predseda SZPB: Spoločnosť aj teraz potrebuje odbojárov

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) si pripomína 73. výročie svojho založenia. Krátko po druhej svetovej vojne vzniklo niekoľko združení účastníkov druhého odboja, ktoré sa čoskoro spojili do jednej stavovskej organizácie. Môže byť užitočná pre spoločnosť i v súčasnej dobe? Na túto otázku odpovedá predseda zväzu Pavol Sečkár jednoznačne: Určite! Nejde len o pripomínanie si slávnych tradícií, ale aj o to, aby sa mladšie generácie nenechali zmanipulovať novými nebezpečnými populistami a extrémistickými názormi.

24.07.2018 14:00
Pavol Sečkár, SZPB Foto: ,
Predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Pavol Sečkár.
debata

Onedlho Slovensko oslávi 74. výročie vypuknutia protifašistického povstania. Je vaša organizácia aj po toľkých rokoch ešte stále prospešná pre našu spoločnosť?

Určite je prospešná a potrebná. Naše občianske združenie reprezentuje žijúcich účastníkov antifašistického hnutia, symbolicky aj tých, čo počas vojny položili za slobodu svoje životy. Hlavnou úlohou je zachovávať v povedomí spoločnosti pravdivú históriu toho, čo sa tu dialo pred trištvrte storočím. Túto tradíciu ďalej rozvíjame, aby i mladšie generácie pochopili, o čo išlo v národnom Povstaní a aké nebezpečenstvo predstavujú akékoľvek vojny. Dnes vystupujeme aj proti novým prejavom neofašizmu, neonacizmu a proti iným formám pravicového extrémizmu. Nepoznám inú organizáciu, ktorá by to robila tak dôsledne ako my.

Koľko ešte žije na Slovensku ľudí, ktorí sa aktívne zúčastnili v druhom odboji?

Podľa evidencie Sociálnej poisťovne osobitné príplatky k dôchodku vlani dostávalo okolo 900 osôb, plus približne 3 000 vdov, respektíve vdovcov po členoch odboja.

Koľkí z priamych účastníkov sú organizovaní vo vašom zväze?

Približne 700, mnohí sú už imobilní, vážne chorí. Veď zväčša majú 90 rokov a viac. V našej 18,5-tisícovej členskej základni teda predstavujú vzácnu menšinu, no viacerí sú naďalej aktívni. Vo svojich obciach a mestách nechýbajú pri kladení vencov na pamiatku svojich spolubojovníkov, pôsobia vo výboroch základných organizácií SZPB, chodia na besedy s mládežou. Napríklad 90-ročný Vladimír Strmeň z Banskej Bystrice vydrží debatovať so žiakmi aj pol dňa. Bol som s ním na niekoľkých takých podujatiach, vždy som obdivoval jeho elán a energiu. Deti ho už poznajú, a tak od neho požadujú aj to, aby im zaspieval niektorú z partizánskych častušiek. Až do dôchodku totiž viedol v Závodoch výpočtovej techniky dychovku.

Kto má v súčasnosti záujem o prácu v SZPB?

Roku 2000 sa naša, pôvodne stavovská organizácia otvorila každému, koho zaujmú naše humanistické hodnoty a ciele. V prvom rade oslovujeme deti a vnukov odbojárov. Nedávno sa v Kališti opäť zišlo vyše tritisíc ľudí. Celé rodiny, neraz i päť generácií, aj zo tri stovky školákov, pre ktorých sme zabezpečili osobitný program. Chceme, aby i na zájazdy po pamätných miestach, či už na Jankov vŕšok, Roh, Duklu, do Liptovského Mikuláša alebo Makova, členovia zväzu brali so sebou i svoje deti.

A kto sa k vám hlási okrem tých, čo cítia určitú pietu k svojim rodičom a starým rodičom?

Niekedy ani nevieme, čo ich vedie do našej organizácie. My sa usilujeme oslovovať predovšetkým tých, čo pracovali v školstve a štátnej správe. Lepšie vedia, ako treba vplývať na mladú generáciu a bývajú aj organizačne zdatnejší. Medzi novými členmi prevažujú ženy a generácia okolo päťdesiatky-šesťdesiatky, dôchodcovia i zamestnaní, ktorí si pri významnejších akciách vezmú dovolenku. Organizujeme však aj špeciálne zájazdy pre mládež, osobitne pre deviatakov, lebo v poslednom ročníku základnej školy sa na dejepise preberá druhá svetová vojna. Vezmeme ich do Múzea SNP v Banskej Bystrici, Múzea holokaustu v Seredi, do Mauthausenu, Auschwitzu-Birkenau, Terezína či Lidíc.

Aj vy máte v rodine niekoho, kto sa zúčastnil na protifašistic­kom hnutí?

Z maminej strany rodina Strieborných pochádzala z Mičinej a Sebedína pri Bystrici. Všetci štyria strýkovia išli do Povstania. Ujo Jano bol zranený dávkou z guľometu, no prežil. Z otcovej strany neviem o nikom. Mama sa vydala po vojne, keď som mal sedem. Až neskôr som sa dozvedel, že môj biologický otec zahynul počas nacistických represálií v Kremničke.

Po novembri 1989 sa zaznávali rozličné súťaže mládeže zamerané na odboj počas druhej svetovej vojny. Dozrel čas, aby sa táto myšlienka obnovila?

V niektorých regiónoch na ne vôbec nezabudli. Pred tromi rokmi sme začali organizovať vedomostnú súťaž Medzníky druhej svetovej vojny. Čím ďalej, tým viac učiteľov a žiakov sa do nej zapája. Tohto roku to bola tretina základných škôl na Slovensku. Po rokovaní na ministerstve školstva sa súťaž dostala do metodických pokynov pre riaditeľov škôl súčasne s odporúčaním, aby venovali pozornosť i ostatným našim podujatiam. V budúcom roku pripravujeme celoštátne kolo.

Z radov SZPB zaznelo veľa kritiky na obsah učebníc dejepisu, najmä pokiaľ išlo o vysvetľovanie udalostí v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Hovorili ste aj o tom na ministerstve?

Osnovy sa nemenia. Skôr ide o to, ako sa jednotliví učitelia pripravujú na hodiny, aké používajú učebné texty. V poslednom období sme celoplošne distribuovali do školských knižníc publikáciu Slovenské národné povstanie 1944 a knižku Oslobodenie, faktografia II. svetovej vojny.

Presadzujeme tiež, aby sa dejepisári zamerali aj na protifašistický odboj vo svojich regiónoch. Keď ten žiaci lepšie spoznajú, ľahšie pochopia jeho význam i z celoslovenského a zo svetového hľadiska.

Tak ako pre väčšinu občianskych združení, kasu so štátnymi dotáciami drží ministerstvo vnútra. Ako s ním vychádzate?

Finančné prostriedky, ktoré od neho dostávame, už vzhľadom na počet našich podujatí nestačia. Veď od roku 2014 do roku 2017 sme ich počet zdvojnásobili na takmer 1 200, čím nám náklady vzrástli o 35 percent. Na Slovensku pracuje 35 oblastných a vyše 600 základných organizácií SZPB. Vo väčších mestách ide o 20 až 30 akcií ročne, určených aj pre širokú verejnosť. Medzi ne patrí aj 6. október. Národná rada SR na základe našej iniciatívy pred dvoma rokmi schválila premenovanie tohto pamätného dňa na Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Do pôvodného názvu – Deň obetí Dukly – sa totiž mohli zahrňovať i padlí príslušníci Wehrmachtu.

Pokúsili ste sa aj o ďalšie legislatívne iniciatívy?

V roku 2002 dostali účastníci odboja jednorazové odškodnenie, potom dlho nič, až sa nám roku 2013 podarilo presadiť zákon o protifašistickom odboji a o postavení SZPB. Podľa neho máme určité povinnosti a štát má voči nám záväzky. Pripravili sme aj legislatívny návrh o odškodnení sirôt, k čomu od vojny ešte vôbec nedošlo. Väčšina bola uspokojená, no pre určité nepresnosti v klauzule nie všetci, čo ma veľmi mrzí. Napokon poslanci schválili aj zvýšenie príplatku priamym účastníkom boja z 20 na 70 eur, hoci v Česku dostávajú raz toľko. Nie sme však spokojní, že sa vdovám pridalo iba desať eur, na dnešných dvadsať mesačne.

Akú dotáciu od ministerstva vnútra dostávate na činnosť?

Uplynulé roky to bolo 350-tisíc eur. Teraz nám vzhľadom na prípravu jubilejných osláv a odborných seminárov, venovaných neofašizmu a ďalším negatívnym javom, pridelili zo štátneho rozpočtu o 50-tisíc viac. Oblastné organizácie z toho dostávajú 70 percent. Podrobne musia refundovať faktúry v zmysle smernice o hospodárení SZPB.

A zvyšných 30 percent ide kam?

Na činnosť ústredia, lebo my organizujeme školenia, zasadania orgánov, celoslovenské podujatia, máme i bohatú medzinárodnú činnosť so susednými krajinami, sme členom medzinárodných organizácií, čo tiež niečo stojí. Platíme odvody za všetkých oblastných tajomníkov. Od roku 2010 sa nám darí byť v čiernych číslach, dodržujeme schválený rozpočet. Škoda, že nám prichádzajú peniaze z ministerstva vnútra neskoro, až koncom mája, takže prvé mesiace v roku bývajú ochudobnené o činnosť. Menej početné oblastné organizácie, ktoré majú do 500 členov, dostávajú mesačne 100 až 200 eur, preto prostriedky na mzdy ich tajomníkov sú minimálne. Viac-menej pracujú na dobrovoľníckej báze. Volení funkcionári v regiónoch nie sú vôbec platení. Keď sa nejakého oblastného predsedu spýtate na mzdu v SZPB, tak vám odpovie – dve kávy mesačne.

Ste s balíkom zo štátneho rozpočtu spokojní?

Keď nastúpila vláda Ivety Radičovej, znížili nám dotácie o tretinu – na 211-tisíc eur. Zväz sa ocitol na hranici zachovania fungovania. Mzdy ani odmeny nemôžeme našim ľuďom zásadne zvyšovať, lebo nie sme štátna správa ani lekári či učitelia, hoci robíme aj výchovno-vzdelávaciu činnosť.

Máte aj iné finančné zdroje? Sponzorov?

Skôr by som povedal – darcov. Získavame peniaze aj z prenájmu časti našej budovy v Bratislavy. Tam sme sa uskromnili, sedíme v kanceláriách po dvoch-troch. Pritom je nás dokopy na ústredí iba osem. Zdroje z prenájmu idú predovšetkým na pokrytie nákladov našich tlačovín – Ročenky odbojára a dvojtýždenníka Bojovník. Šestinu výtlačkov rozdáme partnerským organizáciám a školám. V zmysle zákona predkladáme i projekty – ministerstvu obrany či financií. Napríklad na rozšírenie našej stálej expozície v prízemných priestoroch na Štúrovej ulici 8.

Ako hodnotíte vzájomné vzťahy s verejnou správou?

Je to rôzne. Napríklad v Banskej Bystrici chystá všetky oslavy okresný alebo mestský úrad. Radi by sme to presadili na celoštátnej úrovni, kde sa nedarí stanoviť, kto bude ktoré akcie organizovať. Napríklad na výročí oslobodenia Bratislavy sa pred obedom 4. apríla uskutočňuje pietny akt na Slavíne pod kuratelou ruskej ambasády, popoludní organizuje spomienku dole v meste primátor. Taká dvojkoľajnosť pretrváva aj inde. Nepoznám však na Slovensku mesto, kde by sa v spolupráci so SZPB nekonali oslavy spojené s výročím oslobodenia. V menších obciach to už nebýva samozrejmosťou.

Máte pri tom so starostami z nejakej politickej strany problémy?

V zásade nie. Možno sa nájdu dva-tri prípady, no to je pri celkovom množstve osláv nepodstatné. Buď starostu presvedčíme o našej veci, alebo ho už nabudúce nevolíme. Zvyčajne si to každý rozmyslí, lebo v mnohých obciach naši členovia tvoria pomerne veľkú skupinu aktívnych voličov.

Ako to vyzeralo v predchádzajúcom volebnom období v Banskobystrickom samosprávnom kraji?

Väčšina krajských poslancov bola „naša“, iba zo dvaja-traja niekedy Mariana Kotlebu podporili. Vlani nám odhlasovali 12-tisíc eur a župan to musel podpísať. Hoci úmyselne až 27. decembra, aby sme to nestihli do konca roka vyčerpať, no my sme tajomníkov naučili na školeniach robiť tak, aby o peniaze neprišli. Vlani sme pred regionálnymi voľbami zorganizovali protestný pochod pred sídlom župy. Vyzývali sme občanov, aby Kotlebu nevolili. Výrazne pozitívnu úlohu v súvislosti s jeho porážkou zohrala súčasná ministerka kultúry Ľubica Laššáková, ktorá bola vtedy predsedníčkou najväčšieho poslaneckého klubu.

Napriek tomu vo viacerých stredoslovenských obciach získavajú vo voľbách kotlebovci pomerne vysoké percento hlasov. Čím si to vysvetľujete?

Nielen mladší, aj tí skôr narodení nerozmýšľajú komplexne. Kotlebovci svojimi populistickými vyjadreniami nahrávajú i starším voličom, hoci nikdy nemôžu splniť to, čo nasľubujú. Úspech žnú medzi obyvateľmi, ktorých sociálna situácia je problematická.

Medzi týmito obcami sú také, ktoré boli donedávna hrdé na svoju povstaleckú minulosť…

I pre mňa je nepochopiteľné, že v Ostrom Grúni alebo Kľaku hlasuje za ĽS NS nad 20 percent voličov. Inde je to 10, 11 percent. Aj som sa raz pýtal mládencov, ktorí v Bystrici vystupovali na podporu Kotlebu – prečo ste tu? Čo ja viem – odpovedal mi jeden. A na inej demonštrácii zase na otázku zareagovali: Zaplatia nám. Nie som vyšetrovateľ, aby som skúmal, kto im potom v krčme objednáva pivo.

Nemyslíte si, že vyšetrovacie orgány sú voči prejavom pravicového extrémizmu nadmieru benevolentné?

Naši členovia sa na schôdzach vyjadrujú, že by proti neofašistom mali policajti tvrdšie zasahovať. Kritizujú, že sa iba prizerajú. Podľa mňa je väčšia chyba v prokuratúre a súdnictve, kde akoby nevedeli, o čom majú vlastne rozhodovať. Sudcovia tancujú na horúcich uhlíkoch, tak radšej pojednávania odkladajú z mesiaca na mesiac, až sa prípad zametie pod koberec. Maximálne ohodnotia tieto výčiny ako priestupok. Platí to aj voči tým, ktorí poškodzujú pamätníky. A keď sa prezident zastane takých košických „umelcov“, tak čo má robiť policajt?

Budúci rok vás okrem osláv 75. výročia Povstania čaká 17. zjazd SZPB. Chystáte sa v Poprade prijať nejaké zásadnejšie rozhodnutia do budúcnosti zväzu?

Radi by sme omladili náš funkcionársky aktív. To je zlatá niť všetkých našich opatrení a vyplýva to i z uznesenia predchádzajúceho zjazdu v Banskej Bystrici. Malo by sa to prejaviť už na oblastných konferenciách, na ktorých zvolia členov budúcej ústrednej rady. Delegáti by mali navrhnúť aj niekoho mladšieho za predsedu zväzu. Lebo ja to už ťahám desiaty rok, nech si to skúsi niekto iný.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #protifašistický odboj #Slovenský zväz protifašistických bojovníkov #Pavol Sečkár