Na jednej strane ho nedávno český prezident Miloš Zeman označil na zbabelca. Na druhej mu, najmä v zahraničí, stavajú sochy a pomenúvajú po ňom námestia. Stal sa dokonca hrdinom jednej z epizód amerického seriálu MacGyver. V kontexte svojej éry a vzhľadom na historické okolnosti, ktorým postupne čelil, sa však Dubček naozaj nemá za čo hanbiť. Zaslúži si skôr obdiv a rešpekt.
Nemci ho vnímajú veľmi pozitívne
Nemecká historička Susanne Schattenbergová, ktorá pri univerzite v Brémach vedie inštitút zaoberajúci sa dejinami strednej a východnej Európy, je presvedčená, že bývalý prvý tajomník ÚV KSČ Dubček, humanista a autor myšlienky o „socializme s ľudskou tvárou“, vôbec nebol zbabelec. K rozhodnutiu podpísať po okupácii Československa v auguste 1968 Moskovský protokol, obsahujúci okrem iného zoznam opatrení, ktoré mali legalizovať pobyt vojsk Varšavskej zmluvy v krajine a viesť k „upevneniu a obrane socializmu“, ho podľa historičky viedla skôr snaha zabrániť rozsiahlemu krvipreliatiu.
„Úprimne povedané, vidím ho ako hrdinu. Myslím, že aj v Nemecku je všeobecne a jednoznačne vnímaný vo veľmi pozitívnom svetle,“ vyjadrila sa Schattenbergová o Dubčekovi v rozhovore pre ČTK. „Jeho rozhodnutie nepostaviť sa do roly mučeníka, ale súhlasiť s podpisom protokolu, bolo asi správne, pretože mu bolo jasné, že inak tanky v Prahe spôsobia ešte čosi úplne iné…“ dodala historička.
Vzoprieť sa Brežnevovi by nemalo zmysel
Schattenbergovej pohľad sa teda diametrálne líši od hodnotenia, aké Dubčekovi pri vlaňajších októbrových oslavách vzniku ČSR vystavil český prezident Zeman. Podľa neho patril Dubček medzi politickú elitu, ktorá sa po okupácii Československa „podělala hrůzou“. „V Moskve si naši vtedajší vedúci predstavitelia mohli takisto vybrať medzi dvoma vecami. Stratou cti a stratou funkcií. Stratili česť a behom niekoľkých mesiacov stratili aj tie funkcie,“ povedal Zeman nepriamo aj na jeho adresu. Ocenil akurát Františka Kriegela, ktorý protokol ako jediný nepodpísal.
Nemecká expertka zdôrazňuje, že z dnešného pohľadu môže byť pre niekoho veľmi jednoduché vyniesť o Dubčekovi súd, že bol zbabelec. „No vtedy, v tej situácii povedať najprv (sovietskemu vodcovi Leonidovi) Brežnevovi, že to nepodpíšete, bolo veľmi odvážne,“ poznamenala k vyjednávaniu v Moskve v dňoch 23. až 26. augusta 1968, kde sa politik sprvu vzpieral dokument podpísať. Nakoniec však, pokračovala, začalo byť československej delegácii jasné, že okrem drobných zmien v texte nič viac nedosiahne. Sovietsky premiér Alexej Kosygin dal vtedy jasne najavo, že sú dve alternatívy – buď vojna, alebo dohoda. „Väčšina to podpísala s vedomím, že to je maximum, čo v danej situácii môžu dosiahnuť,“ zopakovala Schattenbergová.
Zdôraznila tiež, že moskovské rokovanie nebolo jediné so sovietskou stranou, kde sa Dubček a ďalší politici snažili brániť Československo. Napríklad na schôdzke šiestich krajín Varšavskej zmluvy – Bulharska, Maďarska, Poľska, Československa, NDR a ZSSR – 3. augusta v Bratislave sa im podarilo presadiť formuláciu, že vzájomná spolupráca sa bude uskutočňovať na princípoch „suverenity, národnej nezávislosti a územnej nedotknuteľnosti“. „Vlastne to bol úspech, pretože všetci potom boli šťastní. Existuje fotografia, ako Brežnev a Dubček radostne dvíhajú čaše vína a obaja si myslia, že svet je znovu v poriadku. No obaja ten dokument interpretujú úplne inak,“ vysvetlila historička, podľa ktorej sa to jasne preukázalo v noci na 21. augusta.
Laluha: Zemanove vyjadrenia sú neúctivé a nevhodné
Schattenbergovej názor zdieľa historik Ivan Laluha, osobný Dubčekov priateľ. Nad Zemanovými slovami krúti hlavou, považuje ich za neúctivé a nevhodné. „Nevyjadrujú to, čo si o Dubčekovi myslí väčšina tých, ktorí poznajú skutočnosť,“ povedal Pravde Laluha. Nesúhlasí ani s mienkou, že hrdinom 68. roku bol Kriegel. „Nemal takú zodpovednosť ako Dubček. Moskovský protokol síce podpísať odmietol, no ak by ho nepodpísal Dubček, Sovieti boli rozhodnutí nastoliť vojenskú správu. A to by u nás nastali oveľa tvrdšie podmienky, uzavreli by sa hranice, nikto by nemohol odísť, boli by veľmi tvrdé previerky,“ doplnil.
Dubček po auguste 1968 pôsobil ešte krátko vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia, neskôr ako veľvyslanec v Turecku. V roku 1970 ho vylúčili z KSČ a politicky skončil. V rokoch 1970 až 1985 ho Bratislavčania mohli stretávať bežne v meste, s vyhrnutým golierom na starom hubertuse. Pracoval totiž ako robotník – mechanizátor pre podnik Západoslovenské štátne lesy. V roku 1974 sa síce podujal napísať straníckym orgánom stručný protestný list, ten však viac-menej zostal bez ohlasu. Pred rokom 1989 sa odmietal zúčastňovať na disidentských aktivitách. V roku 1988 mu aparátnici dovolili ísť si prevziať čestný doktorát univerzity v talianskej Bologni,za zásluhy o presadzovanie ľudských práv.
Politický návrat preťala havária
Po revolúcii 1989 Dubček „vstal z popola“. Vrátil sa do politiky, stal sa opäť predsedom Federálneho zhromaždenia aj šéfom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, hovorilo sa o ňom ako o budúcom česko-slovenskom prezidentovi. Všetko však 1. septembra 1992 preťala havária, následkom ktorej prišiel o život. Dodnes je opradená tajomstvom a rôznymi konšpiráciami. „Som presvedčený, že napriek sprisahaneckým úvahám o akýchsi českých záujmoch, zomrel Dubček v dôsledku autonehody, aké sa stávajú. Práve v deň tragédie som tiež cestoval do Prahy, jeho havarované auto som pri diaľnici videl. Pamätám sa, bolo horúce leto, no v noci predtým spŕchlo. Vozovka bola mokrá, niektoré jej úseky šmykľavé. Viacerí šoféri to podcenili,“ neverí podobným mýtom historik Dušan Kováč.