Ďalší rekonštruovaný barak s novou expozíciou sa nachádza v Múzeu holokaustu v Seredi. Výstavu dnes otvorili za účasti premiéra Petra Pellegriniho a ministerky kultúry Ľubice Laššákovej.
Foto: TASR, Henrich Mišovič
Sereď ako zásobáreň
Tábor v Seredi pôvodne fungoval ako pracovný, neskôr sa zmenil na koncentračný. Už od začiatku však v tom nebol zásadný rozdiel. „Židia, ktorí otročili v tábore, dúfali, že Sereď ich ochráni pred deportáciami. Neskôr sa ukázal opak. Počas prvej vlny deportácií zo Slovenska odtiaľ odišli od marca do októbra 1942 tri veľké transporty a päť menších. Dovedna v nich bolo 4 463 Židov,“ povedal Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry, ktorý je otcom myšlienky zriadiť múzeum v Seredi.
Mešťan objasnil, že tábor sa stal desivou zásobárňou deportačnej politiky slovenského štátu v hitlerovskom područí: „Každý transport mal limit deportovaných – bolo to tisíc Židov. Keď potrebovali naplniť tento počet, Sereď bola pre nich vhodné miesto, lebo tam mali dosť väzňov na jednom mieste.“
Peniaze pre štát, ani koruna Židom
Tábor v Seredi vznikol v septembri 1941 po prijatí takzvaného Židovského kódexu v Slovenskom sneme. Mimochodom, táto antisemitská právna norma bola dokonca ešte viac protižidovská ako nacistické norimberské zákony prijaté v roku 1935.
Židia museli v Seredi vyrábať najrôznejšie veci. Dreli v stolárskej, zámočníckej a klampiarskej dielni. Museli sa venovať napríklad aj hodinárstvu, kožušníctvu, garbiarstvu, výrobe kozmetických prípravkov, výrobe kufrov atď. Odmenou za drinu nebola ani koruna, dostávali iba stravu. „Títo Židia otrocky pomáhali ekonomike slovenského štátu, pričom nehľadajme ani náznak toho, že by fašistický režim Jozefa Tisa mal záujem zachrániť ich pred deportáciami do plynových komôr v zahraničí,“ podčiarkol Mešťan.
V tábore sa Židia tiesnili. V každej jednej neveľkej miestnosti ich spalo až päťdesiat. O cennosti, ktoré si priniesli, ich gardisti okamžite po príchode okradli. Židov najprv strážili príslušníci Hlinkovej gardy, neskôr ich nahradili žandári, ktorí tam pôsobili do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944.
Po nádeji prišlo peklo
Povstanie prinieslo záblesk nádeje. Žandári otvorili bránu tábora. Porážka nacistického Nemecka bola neodvratná, pretože proti nim nezadržateľne postupovali spojenecké armády z východného aj zo západného frontu. Mnohí Židia sa pridali k partizánom. Iní zostali v Seredi (pochopiteľne, že ženy s deťmi a starší ľudia). „Neodišli, pretože nemali kam ísť – štát im zhabal byty či domy, v ktorých predtým bývali,“ objasnil Mešťan s tým, že prečkajú do oslobodenia slovenského územia.
Nemci potlačili Povstanie, ale napriek tomu, že sa postupne blížila ich kapitulácia, pokračovali v takzvanom konečnom riešení židovskej otázky. Do Serede poslali Aloisa Brunnera, jedného z najfanatickejších nacistov, po ktorom zostal v Seredi veľký drevený kufor s jeho menom, ktorý sa nachádza v úvodnej časti novej expozície.
Dozor nad väzňami, ktorých sem zvážali zo všetkých častí slovenského štátu, začali vykonávať esesáci pod velením Brunnera. Týrali Židov, znásilňovali ženy, dokonca aj vraždili. Jedným z dôkazov brutality bola takzvaná bartolomejská noc. „Väzni museli nastúpiť na apelplac a esesáci ich bili palicami a bičovali,“ upozorňuje informačný panel výstavy.
Na jeseň 1944 sa deportácie obnovili. Druhá vlna výrazne prekonala tragický rozmer prvej z roku 1942. Od konca roku 1944 do jari 1945 vypravili zo Serede 11 transportov, do ktorých nahnali celkovo 11 507 Židov. „Prežilo len málo z nich,“ smutne povedal Mešťan.
Na Židov sa nebral ohľad
Tento týždeň sa v rekonštruovanom baraku dolaďovali už len detaily, aby nová expozícia bola bezchybná. Medzi robotníkmi sa pohybovala Stanislava Šikulová, zástupkyňa riaditeľa Múzea židovskej kultúry, ktorá kontrolovala, či posledná príprava na vernisáž je dokonalá. Samozrejme, že to nie je priestor, v ktorom sa človeku rozžiari tvár pri pohľade na strašnú kapitolu, čo sprevádzala holokaust, ale najprv sa Šikulová pousmeje, skôr ako začne hovoriť vážnym hlasom: „Som veľmi rada, že sa v tomto baraku podarilo sprítomniť hrozný osud nevinných obetí.“
Nová expozícia v Múzeu holokaustu v Seredi
Vzápätí už so smutným výrazom v tvári rozpráva o exponátoch a o usporiadaní novej výstavnej časti. „Mimochodom, na Židov sa nebral nijaký ohľad. Zatvárali sem aj chorých či starých ľudí,“ prízvukuje.
V baraku vystavujú aj veľa dobových fotografií. Na jednej z nich kráčajú s odpadkami dvaja Židia v dlhých kabátoch a s klobúkmi. Ktovie – možno boli bankári, možno vlastnili fabriku, možno pôsobili ako univerzitní profesori. V Seredi ich ponížili na smetiarov.
Z tábora sa zachovalo veľmi málo vecí, ale našťastie v archívoch sa nachádza veľa dobových fotografií. „Na základe nich sme mohli vytvoriť obraz o podmienkach v Seredi. Napríklad na prácu stolárov, ktorí podľa starých snímok vytvorili podobu vtedajších podmienok v tábore,“ podotkla Šikulová.
Do expozície prispeli aj tí, čo prežili holokaust. Bohužiaľ, už ich žije iba málo. Jednou z nich je aj Emília Kleinová, ktorá venovala svoje detské topánočky. Narodila sa totiž v roku 1943 v Seredi.
Mali sa vraj celkom dobre. Úplný nezmysel
Keď sa Šikulová zastavila pri drevených laviciach, povedala, že židovské deti tu mali školu. „Nijako to však nesúviselo s nejakým ľudomilstvom,“ upozornila.
Mešťan konkretizoval, že výučba plnila jedine účel, aby deti mali program, kým ich rodičia otročia: „Dozorcovia potrebovali vyplniť ich čas. Nemohli predsa dopustiť, aby pobehovali v areáli a robili hurhaj, alebo aby vyrušovali rodičov pri strojoch.“ Zdôraznil, že pohľad na učebňu môže zdanlivo vyvolať dojem, že „tí Židia sa mali celkom fajn, keďže mali dokonca aj školu“. „Bola to iba chladnokrvná vypočítavosť, aby bol pokoj od detí,“ zopakoval Mešťan.
Záver výstavy. Mená ako pripevnené na komínoch
V poslednej časti výstavy už cítiť závan smrti. Takpovediac je to predsieň pekla. „Toto je vlastne pohľad na beznádej,“ povedala Šikulová, keď ukázala na miesto, kde židovskí väzni prespali pred transportom do koncentrákov, akým bol napríklad Auschwitz s plynovými komorami.
Na podlahe sú vrecia naplnené slamou, položené na hline. Bol to posledný nocľah pred deportáciou do tovární na smrť. Druhý deň dopoludnia nahnali vybraných Židov do dobytčích vagónov, aby ich poslali do nacistického pekla.
Na konci expozície stoja panely s faksimile. Je na nich dlhý menoslov Židov. Zostavil ho istý pracovník tábora. Originál dokumentu sa nachádza v Slovenskom národnom archíve. „Je to zoznam väzňov, ktorých deportovali zo Serede od 19. novembra 1944 do 18. marca 1945," povedala Šikulová.
Mená sú zoradené v zvláštnej podobe (autorkou návrhu zobrazenia, ako aj celého výtvarno-priestorového riešenia je Nina Veselá-Cohen). Navodzuje to dojem akoby po splyňovaní v nacistickom Auschwitzi. Šikulová pritakala: „Malý labyrint s menami vyzerá ako komíny. Ako miesto, kde nacisti spaľovali mŕtvoly a odkiaľ vychádzal dym.“
Riaditeľ Múzea židovskej kultúry, ktoré je zriaďovateľom Múzea holokaustu, poukázal na to, že menoslov z posledných deportácií zo Serede je zachovaním spomienky na tieto obete holokaustu: „Život im už nevrátime. Jediné, čo môžeme spraviť, je vrátiť im ich mená. Nechcel som, aby sa nová časť expozície zakončila stručným údajom o tom, koľko Židov deportovali od jesene 1944 do konca marca 1945 zo Serede. Každá obeť mala predsa svoje meno. Pre nacistov to boli zbytočné bytosti, pre nás sú to nevinní ľudia – s menom a priezviskom,“ uzavrel Mešťan.
