Keď Mečiar zaspieval: S Pánom Bohom, idem od vás

, 29.09.2018 20:00

O Vladimírovi Mečiarovi sa dlho hovorilo, že má väčšie problémy moc udržať, ako ju získať. V priebehu ôsmich rokov sa trikrát stal premiérom a trikrát o túto funkciu prišiel. Naposledy po parlamentných voľbách 1998. Uplynulo presne 20 rokov, čo nám líder HZDS z televíznych obrazoviek zaspieval clivú rozlúčkovú pieseň.

Bola streda 30. septembra 1998, tri dni po prelomových voľbách do Národnej rady SR. Vyhralo v nich síce opäť HZDS, ale súdnemu občanovi bolo jasné, že Mečiarovi sa tentoraz nepodarí zostaviť vládu. Hnutie získalo 27 percent hlasov, len o šesť desatín percenta viac ako druhá SDK. Z dovtedajších Mečiarových koaličných partnerov sa Ľuptákovo ZRS nedostalo do parlamentu a Slotova SNS nezískala ani 10 percent hlasov.

Z ďalších troch politických partnerov, ktorí prekročili prah zvoliteľnosti, ani jeden nechcel ísť do spolku s hnutím autoritatívneho vodcu. Mečiar vedel, že je rozhodnuté, a v stredu večer vystúpil v pravidelnej relácii Ako ďalej, pán premiér, ktorú vysielala jemu vtedy veľmi naklonená STV.

V nedeľu 30. septembra uplynie dvadsať rokov od...
V nedeľu 30. septembra uplynie dvadsať rokov od okamihu, keď sa končiaci premiér Vladimír Mečiar lúčil s televíznymi divákmi pesničkou. Autor: TASR, Vladimír Benko

Rozhovor v štúdiu viedla šéfka spravodajstva Hana Pravdová. Mečiar musel priznať, že jeho vládna koalícia voľby prehrala. „Máme pocit krivdy v tom,“ pokračoval, „že sme sa strašne narobili. Ľudia nevedia niekedy, akú cenu sme za to zaplatili.“ Moderátorka sa potom opýtala, či chce niečo povedať na záver. Dosluhujúci premiér sa po dlhšej odmlke pozrel do kamery a pateticky vyhlásil: „Mal som rád život a mám ho rád. Žil som naplno, robil som naplno, dával som vám všetko, a čo teraz mám hovoriť? Poďme si (radšej) zaspievať.“ A spieval:
S Pánom Bohom,
idem od vás, neublížil som, neublížil som
žiadnemu z vás.
Potom ešte – na rozlúčku – zakýval divákom.

Kto za to mohol?

Novú vládu po vyše mesačných rokovaniach vytvorila široká pravo-ľavá koalícia SDK, SDĽ, SMK a SOP, ktorá v Národnej rade obsadila 93 poslaneckých kresiel a mala teda ústavnú väčšinu. Komentátori vtedy písali o „porážke mečiarizmu“, ale bola to „len“ prehra, Mečiar sa ešte nevzdával, hoci niekoľko mesiacov ho na verejnosti nebolo veľmi vidieť. Zdá sa, že analyzoval, čo sa to vlastne stalo, a pripravoval zmenu stratégie i preskupenie síl v HZDS. Pre jeho politických oponentov bolo už dávnejšie jasné, že Mečiar zaviedol Slovensko do medzinárodnej izolácie a prehĺbil polarizáciu v spoločnosti. Kritizovali jeho štýl vládnutia i spôsob privatizácie vopred dohodnutým záujemcom, spravidla blízkym vládnemu hnutiu a jeho koaličným partnerom.

On sám videl problém, ako už niekoľkokrát v minulosti, najmä vo svojom blízkom okolí. Ktosi zbabral „samoúnos“ prezidentovho syna, iný zase referendum (o vstupe do NATO), ďalší podcenil vzťahy HZDS so zahraničím a n-tý si neplnil úlohy v súvislosti s prílevom mladej krvi do hnutia. Len On, Mečiar, akoby nič nezbabral ani nepodcenil, pravda, s výnimkou výberu schopnejších ministrov do vlády, podpredsedov v politickom hnutí a pomocníkov. Na otázku novinárov, za akú cenu má minister šancu uspieť pri takom premiérovi, ako je Mečiar, Milan Kňažko svojho času odpovedal: „Za cenu, že bude poslušný a že bude hrubým spôsobom porušovať zákon a ďalšie pravidlá.“

Už pred dvadsiatimi rokmi sa našli politici, ktorí navrhovali postaviť Mečiara pred súd za veci, ktoré sa stali počas jeho vládnutia. Proti bol, na všeobecné prekvapenie, jeho dlhoročný politický rival Ján Čarnogurský. V rozhovore pre Pravdu vtedy tvrdil, že to nemožno urobiť v žiadnom prípade. A dôvod? „Mečiar, že stál pri zrode samostatného Slovenska,“ odpovedal Čarnogurský a odporúčal zriadiť osobitný fond, aby Mečiar mohol písať pamäti, ako vznikla Slovenská republika.

Až do samého konca

Ibaže v roku 1998 sa Mečiar ešte nechystal na politický dôchodok. Čakal na prešľapy vlády Mikuláša Dzurindu (niektorých sa aj dočkal) a na prezidentské voľby, ktoré sa konali po prvýkrát ako priame v nasledujúcom roku. V nich neuspel, Mečiarovo hnutie si však zachovalo silu, a tak sa ho ešte raz pokúsil zmobilizovať vo volebnom roku 2002.

HZDS znovu vyhralo voľby (pred SDKÚ a Smerom), ale na zostavenie koaličnej vlády opäť nenašlo žiadneho spojenca na politickej scéne. O dva roky neskôr Mečiar druhýkrát skúsil šťastie v prezidentských voľbách. Prvé kolo vyhral, v druhom ho porazil Ivan Gašparovič.

V parlamentných voľbách 2010 sa medzitým hnutie premenované na ĽS-HZDS už nedostalo do Národnej rady. O dva roky neskôr Mečiar oznámil odchod z vedenia strany (to už bol takmer sedemdesiatnik). A v nasledujúcom roku z nej vystúpil. Znamenalo to koniec jeho politickej kariéry. Odvtedy údajne píše pamäti.

Medzitým na Slovensku vyrástla generácia ľudí, ktorí ho nezažili ako premiéra. Čo si asi myslia, keď na internete pozerajú video so spievajúcim Mečiarom? Je dosť možné, že ďalšie pokolenia to už budú vnímať ako neodmysliteľný politický folklór, ktorý sprevádzal prvé roky po vzniku svojho štátu…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#HZDS #Vladimír Mečiar #spievanie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku