Piatkovému podujatiu v pamätnom areáli v Duklianskom priesmyku a meste Svidník predchádzali dôstojné pietne akty na poľskej strane Karpát. Pri pomníku padlým vojakom Prvého čs. armádneho zboru v Nowosielce, kde mali svobodovci poľnú nemocnicu, a na vojenských cintorínoch v Zarszyni a v mestečku Dukla.
Práve tam sa k Ludvíkovi Svobodovi pridal dnes už 94-ročný Ján Štefánik. Predtým pôsobil v partizánskej jednotke Čapajev na východnom Slovensku, ktorá pri obci Habura po ozbrojenom strete s wehrmachtom s veľkými stratami prešla na sovietsku stranu frontu. „Boli to ťažké časy,“ spomína si starý pán, „neraz sme trpeli o hlade a v mraze. A či som sa nebál postaviť sa Nemcom? A kto by sa neobával? Boli situácie, keby som sa najradšej skryl hoci aj do myšacej diery.“
Mnohí jeho druhovia padli, no on pokračoval ďalej na západ: Poprad, Liptov, vojnu skončil v Olomouci. „Odtiaľ nás mladých poslali domov. Do Prahy išli už len tí najostrieľanejší,“ dodáva. Vrátil sa do rodných Giraltoviec, kde dosiaľ býva. Ani raz však nechýbal na oslavách, často sa na nich rozprával aj s generálom Svobodom. Z Giraltoviec bojovali v jeho armáde štyridsiati, Ján Štefánik je ten posledný žijúci…
„Hrdinovia vojny boli skutoční ľudia“
Na oslavy prišli aj dve rodáčky z neďalekých Petrovian. Obe držali v rukách fotografie mužov s dátumami ich narodenia a smrti a s príslušnosťou k vojenskej jednotke. „Inšpirovala nás myšlienka Pluku nesmrteľných z Ruska,“ hovorí Anastázia Odlegová, „aj u nás by sa čosi podobné mohlo ujať. Aby ľudia, najmä mládež, vedeli, že hrdinovia vojny neboli iba dajaké imaginárne osoby, ale konkrétni ľudia. Ako tuto môj otec Andrej Amrich. Dostal sa k sovietskym partizánom už v Odese a potom s generálom Svobodom prešiel od Buzuluku až do Prahy. Stará mama o ňom roky nevedela, no vrátil sa zdravý. Pracoval v autobusovej doprave. Zomrel ako 81-ročný. Nás, svoje deti a potom aj vnukov vždy viedol k tomu, aby sme boli vlastencami a čestnými ľuďmi.“
Eva Hrabková zase ukázala zarámovanú podobizeň Petra Rozkanina z Ladomierovej. „Nebol mi príbuzný, no dobre som ho poznala a obdivovala ho. Na Dukle mu nemecký granát odtrhol ruku. Tú potom tu pochovali a jeho meno uviedli medzi padlými. Už ho doma všetci vyplakávali. No Sovieti uja Petra letecky presunuli niekde na Ukrajinu do nemocnice. Po troch mesiacoch sa hlásil opäť na front. Tam ho už nepustili, a tak v zázemí viedol výcvik nováčikov. V armáde pracoval v Prešove až do dôchodku,“ porozprávala v krátkosti príbeh vojnového hrdinu.
Vystúpil premiér Pellegrini a minister obrany Gajdoš
Na karpatských hrebeňoch sa v piatok skoro ráno prevaľovala hmla, vlhký chlad prenikal až do kostí, ale slnečné lúče postupne rozohriali areál cintorína, na ktorom sú pochované stovky padlých Slovákov, Čechov a Rusínov, a aj nálada účastníkov osláv vzápätí pookriala. S hlavným prejavom vystúpil premiér Peter Pellegrini (Smer). Vrátil sa k histórii, no zamýšľal sa predovšetkým nad súčasnosťou, varoval pred mnohými negatívnymi javmi, ako je xenofóbia, extrémizmus či nebezpečný politický populizmus. Za vládu a za armádu prehovoril minister obrany Peter Gajdoš (SNS). Keď začal citovať slová Ludvíka Svobodu, prítomní mu spontánne tlieskali.
Armádnemu generálovi a prezidentovi ČSSR bolo venované druhé podujatie v centre Svidníka pri jeho soche, ktorú odhalili začiatkom októbra 1989. Mnohých prekvapilo, že prvý rečník, námestník ministerstva obrany ČR Pavel Beran, síce vyslovoval znepokojenie, že sa komunistickou propagandou sprofanované boje o Duklu dnes v Česku veľmi nespomínajú, ale ani on sám o Svobodovi veľa nehovoril. Túto medzeru energicky vyplnil primátor Svidníka Ján Holodňák a podpredseda Čs. obce legionárskej Emil Boček, posledný žijúci príslušník československých perutí pri Kráľovskom letectve, ktorí hrdinsky bránili pred nacistickými náletmi nebo nad Veľkou Britániou. Obaja si od obyvateľov okresného mesta a okolitých dediniek vyslúžili potlesk. Svidníčania veru na svojho generála nikdy nezabudnú.
Tretí, posledný pietny akt sa včera uskutočnil na cintoríne Červenej armády. Ako povedal radca Veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku Andrej Šabunov, Karpatsko-duklianska operácia bola neplánovane spustená na žiadosť o pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Zo sovietskej strany si dokopy vyžiadala 63-tisíc obetí (občanov ČSR v nej padlo okolo 1 800). „Druhá svetová vojna, ktorej predohrou sa pred 80 rokmi stala mníchovská zrada, priniesla našim národom veľkú tragédiu a bolesť, ale bola aj naším spoločným bojom a spoločným víťazstvom nad fašizmom.“