„Na jednej strane máme snahu udržať Slovensko vo svetovej ekonomike, a zároveň bojujeme za jeho etnickú čistotu. Je to nereálne,“ upozorňuje odborník. Dodáva, že ak sa má krajina prepracovať od prijímania sirôt k prijímaniu väčších skupín, je potrebné zmeniť spoločenskú atmosféru. „Ak chceme zbaviť spoločnosť strachu, musíme z migrantov prestať robiť politickú tému,“ zdôraznil Vašečka.
Ako hodnotíte záujem Slovenska prijať desať sýrskych sirôt?
Rozhodnutie treba vidieť vo viacerých rovinách. Prvá je tá, že po dlhodobom odmietaní (prijímania migrantov – pozn. red.) na viacerých úrovniach vo vzťahu k Európskej komisii a voči tlaku mnohých členských štátov EÚ je toto rozhodnutie snahou o istý kompromis a ukázanie dobrej vôle. Predpokladám, že išlo aj o výsledok medzirezortného vyjednávania a istého tlaku rezortu diplomacie. Po druhé, navrhovaný počet je natoľko malý a technicky zvládnuteľný, že po dlhodobom systematickom odmietaní podieľať sa na pomoci štátom, ako je Grécko či Taliansko, so zvládaním vysokého počtu žiadateľov o azyl, ide doslova o symbolické gesto. Zároveň toto číslo nie je pre verejnú mienku provokujúce tak, ako boli v minulosti navrhované kvóty. Navyše ide o siroty, respektíve z hľadiska medzinárodného práva o maloletých bez sprievodu, teda o skupinu, ktorá by nemala vyvolávať dramatické emócie.
Výber bol teda zámerný.
Slovensko si vybralo skupinu ľudí, ktorá by mohla verejnú mienku rozrušiť najmenej. Siroty sú po utečencoch kresťanského pôvodu z Iraku ďalšou skupinou, na ktorej je možné stavať budúci konsenzus na Slovensku, čo sa týka aspoň minimálnych štandardov pomoci ohrozeným skupinám azylantov. Ak by som to mal povedať menej analyticky a viac občiansky, tak prijatie desiatich sirôt pre relatívne bohatú krajinu EÚ, akou je dnes Slovensko, je „povinná jazda“. Voči krajinám, ako je Grécko, ktoré sa premenili – obrazne povedané – na veľký utečenecký tábor, je to skutočne iba symbolické gesto spoluúčasti. Slovensko však začína byť skutočne relatívne bohatou krajinou únie, od ktorej sa istá minimálna miera solidarity voči ostatným členom EÚ a ohrozeným skupinám ľudí vo svete jednoducho prirodzene očakáva.
Dokáže sa postupne naša spoločnosť nastaviť tak, aby sme neprijímali spomedzi migrantov len kresťanov a siroty?
Neviem predpovedať budúcnosť, ale nevidím zásadný problém brániaci tomu, aby Slovensko bolo v humanitárnej a rozvojovej pomoci ešte aktívnejšie, ako je dnes. Investovanie do takejto pomoci je okrem prejavu solidarity a altruizmu aj spôsobom, ako propagovať krajinu a dokonca rozvíjať budúce dobré väzby vo svete. Podobne prepracovaná a všeobecne prijímaná migračná stratégia krajiny môže riešiť systémovo to, čo dnes náhodne a nesystémovo riešia ľudia tzv. veľkého biznisu, teda nedostatok pracovných miest. To všetko, samozrejme, vyžaduje vyššiu akceptáciu samotnej myšlienky, že na Slovensko môžu postupne prichádzať rôzne skupiny migrantov.
Kedy by k tomu mohlo dôjsť?
K tomu môže prísť iba vtedy, ak politické elity nebudú stále prilievať olej do ohňa a strašiť obyvateľov pred migráciou a jej dôsledkami. Uplynulé dni priniesli poznanie, že aj prijatie desiatich sirôt je komunikované časťou politickej elity ako ohrozenie štátu a jeho záujmov. Dovolím si pripomenúť, že začiatkom deväťdesiatych rokov sme prijali veľké množstvo tzv. odídencov z Bosny a Hercegoviny a boli umiestnení do Gabčíkova.
Prakticky všetci boli moslimovia. Slovensko v tom čase bolo krajinou, ktorá ani zďaleka nebola taká bohatá, ako je dnes, a pomoc veľkému množstvu migrantov mohla teoreticky „bolieť“ viac ako dnes. A predsa táto skutočnosť nevzbudila žiadne emócie, ľudia o tom často ani nevedeli a politická elita z toho nevytĺkala politický kapitál. Ďalšie postoje k migrácii a rôznym typom migrantov závisia od vývoja spoločenskej atmosféry. Rozhodne to nie je o technickej pripravenosti, v tomto zmysle je Slovensko krajinou, ktorá by zvládala nepomerne väčšie výzvy.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Vyhlásenie premiéra Petra Pellegriniho, že Slovensko by mohlo prijať sýrske siroty, vyvolalo kritiku v radoch opozície aj u koaličnej SNS. Strana Andreja Danka argumentuje tým, že krajina dostatočne finančne prispieva do fondov určených na pomoc pre migrantov a utečencov. Stačí to?
Ako zástupca Slovenskej republiky v ECRI (Európska komisia proti rasizmu a intolerancii – pozn. red.) pri Rade Európy môžem konštatovať, že Slovensko skutočne prispieva do rôznych fondov adekvátne našim záväzkom, a zároveň sa snaží rozvíjať svoju humanitárnu i rozvojovú pomoc. Zároveň však platí, že do mnohých fondov prispievame na najnižšej vyžadovanej úrovni, nie na úrovni dnešnej ekonomickej vyspelosti a renomé krajiny. Mohli by sme dávať aj viac, mohli by sme byť ešte aktívnejší. Lenže, ako sa ukazuje, aj desať sirôt je pre niekoho veľa.
Ako možno vysvetliť našu nízku aktivitu v tejto oblasti?
Spĺňame to, čo sa od nás oficiálne očakáva. Prispievame, ako máme, plníme si povinnosti. Hovorím len, že naša krajina by už mohla robiť viac. Mnohé krajiny robia nad rámec toho, čo musia. Ak sa Slovensko v poslednom období vymedzilo spolu s ostatnými krajinami V4 voči kvótam – je to úplne legitímne, ale potom by sa mala ešte zvýšiť naša angažovanosť v rozvojovej a humanitárnej pomoci.
Okrem strachu z neznámeho je za postojom mnohých tých, ktorí odmietajú akúkoľvek migráciu do krajiny, i realistická úvaha, že v momente, ako sa v krajine začne usádzať nejaká skupina, tak prirodzene začne vytvárať enklávy, siete, a tie začnú generovať ďalšiu migráciu. V teóriách migrácie sa tzv. teória sietí považuje za najlepšie vysvetlenie ďalšieho generovania migrácie. Snahou je teda zastaviť aj samotný začiatok tohto procesu. Je to v niečom racionálna predstava, ale zároveň je to naivné.
Prečo?
Na jednej strane máme snahu udržať Slovensko v otvorenej svetovej ekonomike a využívať z toho plynúce pozitíva, a na druhej strane bojujeme za jeho etnickú homogenitu a čistotu. V každej krajine je náročné tieto veci zladiť – migráciu nie je možné zastaviť, ale vždy je ju možné manažovať. Slovensko je extrémne otvorená ekonomika, s tým však prichádza aj migrácia – do krajiny, a zároveň z krajiny. Ak to nechceme, musíme sa zmieriť s tým, že nebudeme taká otvorená ekonomika a potom sa dá efektívnejšie obmedzovať migrácia. Tieto dve veci sú prepojené.
Ako politické hádky pôsobia na spoločnosť a jej vnímanie migrantov?
Na politické hádky, poviem cynicky, sú ľudia zvyknutí. Nič iné ako mimoriadne nervóznu, emóciami nabitú politickú scénu si ani nepamätajú. Problém je v tom, že odkaz, ktorý sa vysiela do spoločnosti, je o podkurovaní pod kotlom v tom zmysle, že sa znásobuje strach z niečoho, čo ľudia nemajú zažité. A úprimne – ak hovoríme o migrácii, väčším problémom pre krajinu ako desať sýrskych sirôt je masívny odchod mladých ľudí zo Slovenska, väčšinou tých aktívnejších, vzdelanejších, s väčšími perspektívami. To je to, čím Slovensko žije, to je to, čo skutočne trápi jeho obyvateľov.
Čo by sa malo zmeniť, aby sa ľudia na otázku migrácie nepozerali s takou obavou?
Na začiatok bude úplne stačiť, aby zavládol medzi politickými a spoločenskými elitami konsenzus, že sú témy, na ktorých sa nevyrábajú politické body a nebuduje sa z nich politický kapitál. V spoločnosti je množstvo tém, pri ktorých treba byť citlivý, pretože ak sa ich chytia populisti, môžu mať výbušnú silu. Nie sú to iba témy spojené s migráciou, ale aj integrácia množstva marginalizovaných skupín, telesne a duševne postihnutých a podobne. To sú témy, na ktorých sa nerobia politické body v krajinách, ktoré kladú dôraz na ochranu ľudských práv a berú ich ako seriózny základ svojho fungovania. Aj tretina textu v našej ústave hovorí o ľudských právach, no my akoby sme si to neuvedomovali. Je síce mnoho organizácií, ktoré sa snažia strach z migrácie u nás zmenšiť, ale politické škriepky túto snahu často ničia.