Ako ste sa stali riaditeľkou výskumu simulovaného života na Mesiaci?
Pred šiestimi rokmi na Havaji vybudovali stanicu orientovanú na výskum dlhodobého pobytu ľudí na Marse. Cieľom realizovaného výskumu bolo monitorovať hlavne vplyv života v uzatvorenom priestore na psychiku jednotlivých členov posádky. Misie trvali medzi štyrmi a dvanástimi mesiacmi. Ja som bola spolu s ďalšími piatimi ľuďmi vybraná do misie číslo šesť, ktorú od začiatku sprevádzali viaceré problémy a tesne pred spustením odriekli účasť štyria ľudia. Po viacerých odkladoch sa nakoniec podarilo vybrať dvoch náhradníkov a na misiu sme nastúpili nakoniec len štyria, čo je minimálny počet ľudí. Už po niekoľkých dňoch sa vážne zranil jeden kolega a musel byť odvezený do nemocnice. Misia musela byť prerušená a pokračovať sa malo až po jeho návrate. Lenže za ten čas si to rozmyslela ďalšia kolegyňa a nakoniec organizátori museli misiu predčasne skončiť pre nízky počet účastníkov. Keďže mi ponúkli zúčastniť sa aj na misii číslo sedem, musela som ostať pracovať v Spojených štátoch amerických z vízových dôvodov a zamestnala som sa v známom observatóriu na Maunka Kea na Havaji. Pre viaceré problémy sa nakoniec NASA rozhodla nepokračovať v ďalších simulovaných misiách života na Marse. No ja som za ten čas začala spolupracovať s majiteľom stanice a ten sa rozhodol spustiť výskum simulovaného života na Mesiaci.
NASA teda nevlastní výskumnú stanicu na Havaji?
Nie, len si ju prenajíma od miliardára, ktorý zarobil veľké peniaze na obľúbenej hre Tetris a v súčasnosti je nadšeným podporovateľom výskumu života vo vesmíre. Aktuálne už kupuje obrovský pozemok, na ktorom má vyrásť simulovaná mesačná základňa, ktorú pravdepodobne vybudujú roboty. Simulovaná vesmírna kolónia vyrastie na havajskom ostrove Big island a skutočnú plánuje postaviť podobným spôsobom na Mesiaci v blízkej budúcnosti. Zároveň sa existujúca marťanská základňa bude prebudovávať na mesačnú. Veľkou výhodou je, že povrch Mesiaca aj Marsu je veľmi podobný lávovej pôde na Havaji. Obrovským rozdielom bude rýchlejšia komunikácia, keďže s Mesiacom sa zo Zeme vieme spojiť v priebehu jednej sekundy, ale s Marsom niekedy až za vyše 20 minút. Zároveň misie na simulovaných mesačných základniach budú trvať maximálne niekoľko týždňov a prvé misie povediem. Po tom, čo vyškolím svojich náhradníkov budem z vonku riadiť celý projekt. Už teraz som riaditeľkou stanice a všetkých budúcich misií či už na Mesiac alebo Mars.
Ak to nie je tajomstvo, ako sa zranil váš kolega v simulovanej misii na Mars?
Tak už to nie je tajomstvo, keďže kolegyňa, ktorá sa rozhodla odstúpiť z misie, o tom povedala médiám. Už preto o tom môžem hovoriť. K zraneniu prišlo po tom, čo sa nám naraz spojilo množstvo problémov. Nám vypadla komunikácia so Zemou, pokazila sa toaleta, ale hlavným problémom bola príliš vysoká strata energie. Spôsobilo to zlé počasie, ktoré znemožnilo dobíjanie solárnych panelov, ale pravdepodobne aj NASA spôsobila rýchlejšie míňanie energie. Batérie sa totiž rýchlo vybili napriek tomu, že sme vypli všetky prístroje a nešla nám ani chladnička. Napriek tomu sme strácali obrovské množstvo energie a ráno, ako sme sa zobudili už boli úplne vybité baterky. Jediným riešením problému bolo spustenie náhradného generátora. Ten sa nachádzal mimo základne a dvaja ľudia preto v skafandroch vyrazili do terénu. Bol inžinier a jeho úlohou bolo vykonať mechanické prepnutie, ktoré následne zabezpečí dodávanie energie do batérií z generátora a nie solárnych panelov. K zraneniu prišlo sčasti kvôli ľudskej chybe a sčasti pre zlé nástroje. Z generátora totiž trčali drôtiky, čo si inžinier nevšimol a ako sa jednou rukou oprel o stojan a druhou chytil prepínač priamo cez srdce mu prešla elektrická energia. Preto potreboval prvú pomoc a musela som ho udržiavať pri vedomí.
To je dosť nebezpečné zranenie, ktoré môže človeka pripraviť aj o život.
Bola to dosť nebezpečná situácia a naozaj mu išlo o život. Dve hodiny som mu dávala prvú pomoc až kým prišla záchranka.
Vždy som si myslel, že Američania majú takéto veci top zorganizované a v prípade potreby sú okamžite k dispozícii lekári.
To bola ďalšia zo série chýb, oni totiž o našej misií mali povedať všetkým nemocniciam v okolí a v blízkosti je aj vojenská základňa. Lenže nebolo to správne oznámene a dokonca nedali ani správne GPS súradnice. Preto v nemocnici najprv ani nevedeli, kto a prečo im volá a následne nevedeli, kam presne majú poslať záchrannú službu. Skrátka zo strany organizátora bolo príliš veľa chýb, a preto ani nemôžem viniť jednu členku tímu, že sa rozhodla odísť. V prvom rade sme misiu nikdy nemali začať len štyria, keďže optimálny počet je šesť ľudí.
Aké konflikty vznikajú medzi členmi misie, keď sú spolu zatvorení až osem mesiacov?
Medzi členmi misie vznikajú konflikty často pre drobnosti, ako že niekto žuje jedlo príliš nahlas alebo smrká či chrápe. Keď ľudia nie sú zvyknutí chodiť na expedície, tak jednoducho vedia byť na takéto veci veľmi hákliví. Samozrejme, najprv sa to snažia udržať v sebe, ale po čase to aj tak vybuchne. Potom sa stáva, že sa vybudujú vzťahy a niekedy vznikajú až štvoruholníky lásky. Jedna osoba ľúbi druhú, ale tá má rada niekoho iného a potom si navzájom robia zle. Po približne pol roku príde takmer vždy k vzbure posádky voči vedcom na Zemi. Po takejto dlhej dobe sa už ľuďom na misii nechce plniť každý jeden pokyn zadaný zo Zeme. Tesne pred koncom misie sa už posádka tak teší domov, že začne zanedbávať svoje povinnosti a výsledkom misie je celá séria takýchto zistení. Každý mesiac nám napríklad vyholili časť hlavy a následne z vlasov analyzovali vplyv stresu na organizmus. Celá misia je zameraná hlavne na analyzovanie vplyvov misie na psychiku človeka. Výskum tiež ukázal, že zlomovou dobou je obdobie pol roka a po uplynutí tohto času začínajú narastať konflikty a posádka sa zvykne vzbúriť proti plneniu príkazov posielaných zo Zeme.
Ako dlho ste boli na marťanskej misii? Žiaľ na poslednej len týždeň, keďže tam sa to naozaj veľmi rýchlo pokazilo. Takáto marťanská stanica je vybudovaná aj v americkom Utahu a práve tam som v roku 2014 absolvovala svoju prvú misiu aj druhú misiu v roku 2017. V prvej som bola vedúcou výskumu a v druhej už vedúcou celej medzinárodnej posádky. Obidve misie boli krátkodobé, trvali len 3 týždne a boli zamerané na vedecko-technický výskum. V praxi sa skúša napríklad tlač 3D tehál z miestnej pôdy a práve vďaka úspešnému absolvovaniu týchto misií ma vybrali na dlhodobú misiu na Mars.
Môjho strýka ešte babka odradila od štúdia astronómie argumentom o ťažkom uplatnení v praktickom živote. Ako sa vám podarilo preraziť vo svete?
Mne hlavne pomohlo štúdium v zahraničí. Podarilo sa mi dostať na University College v Londýne, ktorá v tom čase bola štvrtá najlepšia univerzita na svete, a práve tam som začala študovať planetárne vedy. Okrem dobrých známok mi pomohli aj rôzne aktivity, ktoré som zbierala už počas strednej školy, a napísanie presvedčivých motivačných listov. Vo Veľkej Británii som dostala viacero prospechových štipendií a bola som najlepšou vo svojom ročníku. Už počas druhého ročníka sa uskutočnil konkurz do California Institute of Technology v USA. To bola vtedy najlepšia univerzita na svete, a za celú Veľkú Britániu vybrali práve mňa a jedného študenta z Českej republiky. V USA tak Veľkú Britániu reprezentovalo Československo. Štúdium v Amerike mi otvorilo spoluprácu s NASA, aj keď najprv bol problém v tom, že zahraniční študenti nemôžu pracovať pre NASA. Nakoniec sa mi podarilo získať grant na výskum v astrobiológii a v NASA ma zamestnali ako hosťujúcu výskumníčku. Spolupracovala som napríklad aj na projekte rovera Curiosity, ktorý aktuálne skúma možnosť života priamo na Marse. Potom som mala mnoho ponúk na doktorát a rozhodla som sa pre anglický Bristol, ktorý robí najlepší výskum v oblasti života v extrémne studených podmienkach. Studené podmienky sú totiž relevantné nielen pre Mars, ale aj mesiace Jupitera, a práve tam môže existovať mimozemský mikrobakteriálny život. V Bristole som sa sústredila na skúmanie extrémneho života v Grónsku. Vďaka mojim výborným výskumným výsledkom a skúsenostiam s expedíciami do extrémnych podmienok ma vybrali do prvej britskej posádky, ktorá v americkom Utahu absolvovala simulovanú misiu na Marse.
Ako sa vám podarilo stať veliteľkou celej posádky?
Počas prvej misie jedna osoba veľmi ťažko znášala život v malom a uzatvorenom priestore. Miesto na spanie bolo veľmi malé a človek si pripadal, ako keby ležal v rakve. Celá stanica má len osem metrov v priemere a boli sme tam uzavretí siedmi ľudia. Jedna členka tímu niesla stiesnené podmienky tak ťažko, že sa rozhodla uprostred noci utiecť, čo nebol veľmi dobrý nápad, keďže sme boli v uprostred púšte a hrozilo jej niekoľko nebezpečenstiev bez možnosti rýchlej záchrany. Mne sa ju nakoniec podarilo upokojiť a prispela som k zlepšeniu vzťahov medzi jednotlivými členmi tímu do úspešného ukončenia misie. Organizátori si to zapamätali, a preto som už ďalšiu misiu viedla práve ja.
Stiesnený priestor vám osobne neprekáža?
Mne simulované misie na Marse problémy nerobili, keďže som absolvovala expedíciu v Grónsku, kde som stanovala tri mesiace na ľadovci. Tam sme boli naozaj úplne izolovaní od sveta a nebol tam žiadny telefónny signál ani internet. Zároveň tam bola extrémna zima, zásoby jedla a prístrojov ničili extrémne búrky a ohroziť nás mohol aj ľadový medveď. Každý deň som musela ísť kilometre s 30-kilovým batohom a oproti tomu bola simulovaná misia na Marse omnoho príjemnejšia. Aj tam nám síce búrky spôsobovali výpadky elektriny a zničili nám veľkú zásobu vody. Aspoň stanica a skafandre nás chránili do veľkej miery pred mrazom vonku v teréne, ale hrozilo nám napadnutie pumou.
U nás doma astronómiu spopularizovalo hlavne vypustenie prvej slovenskej družice. Následne sa po jej zlyhaní na jej konštruktérov spustila vlna kritiky. Ako ste to vnímali?
Prvá slovenská družica skCUBE je projektom Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA), ktorej som predsedníčkou. Naozaj, bolo to také nepríjemné prekvapenie, lebo ten projekt rozbehli dobrovoľníci a následne sa pridali vedci, inžinieri, firmy, univerzity, a na vypustenie do vesmíru prispela aj vláda. Na družici spolupracovalo približne 30 rôznych organizácií a firiem. Desiatky ľudí odpracovali stovky hodín zadarmo a časť z nich prispela aj vlastnými peniazmi. Voči nim to teda bolo dosť nespravodlivé. Problém v družici nastal pravdepodobne po silnom zásahu vesmírneho žiarenia, na ktoré sa nedá pripraviť viac, než sme to spravili. Robili sme potrebné testy, ale na to, aby družica bola stopercentne odolná voči žiareniu, by bolo potrebné do nej investovať milióny, a tieto peniaze sme jednoducho nemali. Navyše, malé družice ako tá naša (nanosatelity) nemajú za úlohu dlho pracovať vo vesmíre a počíta sa s tým, že budú fungovať len pár rokov. Slovenská družica vo vesmíre funguje už skoro rok a pol, a to, že nemôžeme odtestovať tri experimenty z dvadsiatich, je fakt drobnosť v porovnaní s tým, čo všetko sa podarilo.
Na simulovanej misii na Mesiac má fungovať slovenské robotické vozidlo. Čo bude jeho úlohou?
Robotické vozidlo je spoluprácou firmy RoboTech Vision a SOSA. Firma začala s výrobou vozidla ovládaného mobilom. Pre túto misiu však pripravili o dosť väčšie a komplikovanejšie vozidlo, ktoré bude schopné prežiť v extrémnom prostredí simulovanej misie. Malo sa zúčastniť mojej NASA misie tento rok, preto som im dodávala podklady o teréne na Marse a aké úlohy musí vedieť vozidlo vykonať, aby bolo užitočné. Keďže teraz pripravujeme misiu Európskej vesmírnej agentúry (ESA) na simulovaný Mesiac, tak bolo treba vozidlo otestovať aj v mesačnom prostredí. Práve tento týždeň firma rover testovala v stredisku (ESA) v Holandsku. Ak všetko pôjde, ako má, tak na budúci rok sa zúčastní misie ESA na Havaji a bude mi tam pomáhať s mojím výskumom.
Ako dlho bude trvať vybudovanie ľudských základní na Mesiaci?
Všetko závisí hlavne od množstva finančných zdrojov, ale aj od politickej situácie. Preto to vesmírnym agentúram ešte asi dlho potrvá, kým súkromným firmám sa to môže podstatne skôr podariť. Ak firmy dosť zainvestujú, tak prvé základy sa môžu začať na Mesiaci stavať už o päť rokov, a samotné základne by mohli byť obývané o desať rokov. No bude treba vyriešiť ešte obrovské množstvo problémov s cestou a pobytom ľudí na Mesiaci. Bude treba značne zlepšiť technológie z čias Apollo misií, ktoré trvali len niekoľko dní. Takisto chýba ešte veľa štúdií toho, aký vplyv pobyt na Mesiaci bude mať na zdravotnú a psychickú stránku astronautov. Preto sú veľmi dôležité simulované misie, počas ktorých sa tieto veci dajú testovať, aj keď aj tie majú svoje obmedzenia. Zistilo sa, že niektorí kandidáti na astronautov na skutočné a simulované misie vedia prejsť písomnými a virtuálnymi psychologickými testami. Potom však v maličkých staniciach majú nakoniec problém zvládať stiesnené podmienky života. Náročný je aj pohyb v teréne v ťažkých skafandroch. Aktuálne sa navyše rozmýšľa, že by schválne boli o niečo ťažšie, a tak vyvažovali nižšiu príťažlivosť Mesiaca. Pri simulovaných skafandroch bol problém aj v zahmlievaní skla, a človek dobre nevidel. Na Marse a na Mesiaci je nižšia gravitácia, a tak ľudia budú musieť každý deň cvičiť. Inak im hrozí oslabenie svalov a rednutie kostí. Na vesmírnej stanici sa musí každý deň cvičiť minimálne dve hodiny. Na simulovaných misiách cvičíme približne hodinu každý deň a k dispozícií máme činky, bicyklový trenažér, bežiaci pás a iné pomôcky.
Aký je rozdiel medzi skafandrami určenými pre Mesiac a Mars?
Obidva typy musia byť veľmi dobre izolované a chrániť astronautov pred kozmickým žiarením. To je obrovský problém, ktorý stále nie je úplne vyriešený. Z Apollo misií sa zistilo, že materiál na Mesiaci je veľmi korozívny a strašne útočí na materiál skafandra. Dokonca astronauti sa v tom čase sťažovali, že skoro v nich mali diery. Na Mesiaci sú totiž veľmi malé a ostré častice, ktoré sa dokážu dostať aj do tej najmenšej škáry. Na Mesiaci je približne šestina zemskej gravitácie a na Marse je približne tretinová. Tiež skafandre majú byť o niečo ťažšie a majú vyvíjať väčší tlak na telo astronauta. Takto budú viac simulovať zemskú príťažlivosť. Veľa bude tiež závisieť od toho, či aj ľudia budú priamo v teréne stávať základne na Mesiaci a Marse a koľko času budú tráviť mimo stanice. Rozdiel je aj v tom, že na Mesiaci nie je takmer žiadna atmosféra, ktorá chráni pred žiarením, a na Marse predsa len trocha atmosféry je.
Ako bude vyzerať základňa na Mesiaci? Bude pod nejakým ochranným štítom?
Momentálne to vyzerá na postavenie niekoľko individuálnych budov a medzi nimi sa bude dať pohybovať len v skafandri. V samotných budovách má byť dostatočne silná ochranná vrstva, a zároveň sa uvažuje nad postavením budov pod zemou alebo v jaskyniach. Aj na Mesiaci, aj na Marse sú takzvané lávové tunely, ktoré vytvorila láva, a to isté sa nachádza aj na Havaji. Preto je relevantné robiť výskum práve tam, a do takýchto jaskýň sa postavia prvé budovy. Takže ľudí bude chrániť dvojitá izolačná vrstva. Vo vnútri v budove majú byť ľudia v poriadku aj bez skafandra, a raz v budúcnosti sa možno podarí vybudovať aj ochranný štít. Môj šéf, majiteľ simulovanej vesmírnej stanice, verí vo vesmírny turizmus, ktorý by mohol do veľkej miery podporovať vesmírny výskum. Dokonca sa uvažuje aj nad tým, že na simulovanú stanicu na zemi budú môcť prísť turisti, ktorí ale budú musieť robiť aj reálny výskum a nie ísť tam na dovolenku.
Je podľa vás vo vesmíre mimozemský život?
Ja v to veľmi verím, a veľká nádej je minimálne pri mikrobakteriálnom živote. Ak si pozrieme, v akých extrémnych podmienkach dokážu na zemi prežiť mikróby, ktoré sa nachádzajú aj v extrémne toxických prostrediach, tak nádej je naozaj veľká. Pre už komplikovanejší, prípadne inteligentný život sú už oveľa menšie šance, ale stále je nádej.
Ak existuje vo vesmíre inteligentný život, prečo nás doteraz mimozemšťania nekontaktovali?
Je celkom možné, že ešte nemáme technológie, ktoré dokážu zachytiť mimozemský signál. Zatiaľ nemáme ani pokrytú celú časť oblohy, keďže stále nemáme dostatok teleskopov, ktoré sa tým zaoberajú, a ani nie sme schopní monitorovať všetky frekvencie. Takže je možné, že už nám dávno posielajú signály, ale my sme ich doteraz nezachytili. Potom viac sci-fi teória tvrdí, že síce nás zahliadli, ale nemajú o nás záujem kvôli nízkej inteligencii. Podľa viac vedeckých teórií na to, aby sa hviezda a jej sústava planét vyvinula do takého štádia, aké je na zemi, treba splniť veľa astrofyzikálnych podmienok, a v blízkom vesmíre nie je veľa oblastí spĺňajúcich všetky podmienky. Takže inteligentný život možno existuje niekde na opačnom konci vesmíru, a nedokáže sa s nami spojiť. Ďalšia civilizácia môže byť vo vývoji aj niekoľko miliónov rokov pozadu.
Podľa Alberta Einsteina je rýchlosť svetla absolútna a obrovské vesmírne vzdialenosti tak z pohľadu života jedného človeka vôbec nie je možné prekonať. Dá sa vôbec cestovať medzi planétami vo vesmíre?
Zatiaľ nemáme dôkazy, že by to bolo možné. Technológia nám nenapredovala tak rýchlo a nepodarilo sa nám ani len priblížiť k rýchlosti svetla, čo sa týka možností cestovania. Momentálne je reálne skrátiť cestovanie na Mars z ôsmich na tri mesiace.