Pri včerajšom stretnutí na redakčnej pôde sa ich ani veľmi nebolo treba pýtať. Obe sedemdesiatničky „išli ako guľomet“. Plné elánu, stále sa smejúc, navzájom sa dopĺňali. „Naša dúbravská Rada seniorov je poradný orgán starostu. A venujeme sa aktivitám pre dôchodcov, spoločenským, kultúrnym, športovým,“ začala ako prvá koordinátorka rady Zuzana Marková.
„V štyroch denných centrách pripravujeme celoročne bohatý program. V pondelok a stredu cvičíme v kultúrnom stredisku Fontána. V utorok, vo štvrtok a v sobotu sa venujeme turistike,“ pridala druhá, naša spomínaná exkolegyňa Janka Drobová. „Organizujeme celoročnú bowlingovú ligu, obľúbené turnaje v petanque, pravidelné športové hry. Čo je dôležité, podarilo sa nám k činnosti pritiahnuť aj chlapov. Oni sú takí, keď vidia, že sa kdesi čosi zaujímavé deje, tiež radi prídu,“ opäť si slovo vzala prvá.
Pospomínali aj iné celodúbravské aktivity, všetko vraj „perfektné podujatia pre ľudí od 60 po nekonečno“. Zlepšujú počítačovú gramotnosť seniorov, znalosti v cudzích jazykoch, na tieto projekty, zahrnuté v Akadémii vzdelávania, sú zvlášť pyšné. "Robíme prednášky o zdraví, výžive, o ochrane a bezpečnosti seniorov. Spolupracujeme s miestnym spolkom Slovenského Červeného kríža, Jednotou dôchodcov a ďalšími organizáciami.
Zájazdy aj galavečery
Dobrovoľní hasiči nám vždy na začiatku Mesiaca úcty k starším pomáhajú pri opekačke, robia aj vatru. Chodíme na vlakové zájazdy na Oravu, do Tatier…" pokračovala zase pani Zuzana. „Zameriavame sa aj na medzigeneračné aktivity. Celoročne spolupracujeme so školami, s miestnou základnou umeleckou školou, v dúbravskom Dome kultúry usporadúvame slávnostné galavečery s oceňovaním aktívnych seniorov. Pomaly je z toho tradícia, aj tento rok na 27. decembra chystáme s mestskou časťou vianočno-novoročný koncert v kostolíku nad Dúbravkou,“ doplnila.
Podľa pani Janky, bývalej mestskej aj miestnej poslankyne, sa to spočiatku nezaobišlo bez nevôle ľudí na miestnom úrade. „Najprv z nás priam dostávali ,koprivku'. Teraz sú úžasní, so všetkým nám pomáhajú, vrátane poslancov,“ pochválila si spoluprácu. „Zatiaľ sa nám však nepodaril prienik do mesta,“ priznala. Sama vraj vlani na sociálnej komisii mesta agitovala, že treba oživiť prijatý, no nefungujúci Program aktívneho starnutia pre Bratislavu. Vďaka tomu komisia pri rokovaní o rozpočte predložila návrh, aby sa schválilo 100-tisíc eur na granty, no v zastupiteľstve na to chýbal jediný hlas.
„Pritom podľa prognóz bude v roku 2020 len v Bratislave 100-tisíc obyvateľov v seniorskom veku. A my starší tu predsa nemôžeme iba tak, zavretí doma, čakať na Godota. Musíme ešte žiť, tvoriť, priložiť ruky k riešeniu problémov komunity!“ zdôraznila.
Výroba novín sa časom zmenila
Priestormi redakcie hostí previedla šéfredaktorka Nora Slišková. „Samý počítač! Tie noviny sa veru teraz ľahko robia,“ skonštatovala emeritná redaktorka, ktorá do starej budovy Pravdy na Štúrovej ulici prvý raz vstúpila v roku 1963. Ešte predtým ako študentka však v košickej tlačiarni novín praxovala ako typografka. „Tam sme najprv novinové strany po písmenkách sádzali do kovových rámikov. Potom prišli nové stroje a odlievali sa naraz celé riadky. Zalamovať sme začínali o šiestej popoludní, najprv dolný podval, postupne sa v blokoch pridávali články smerom nahor. Ak boli dlhé a škrtalo sa, muselo sa všetko vysádzať odznovu. V Bratislave išli noviny do rotačky o polnoci, aby sa chytil nočný rozvoz, v Žiline a Košiciach až okolo pol druhej,“ priblížila vtedajšiu výrobu novín.
Spomenula tiež, ako sa jej podaril husársky kúsok, keď krátko po nástupe stihla v službe ako technická redaktorka do novín prelomiť, že zavraždili J. F. K. Iným v ČSSR, ale vari ani v celom východnom bloku, sa to nepodarilo. „Keď som sa tú správu niečo po druhej nadránom dozvedela, zastavili sme rotačku, vymenili článok a zavolali súdruhom do Prahy, že už tlačíme. Poslali poštové lietadlo, aby si tie noviny mohli ráno prečítať aj v hlavnom meste.“
Pred Rusmi niektorí utekali cez strechu
Pre dlhoročnú redaktorku sociálnej rubriky bol osobitnou kapitolou aj rok šesťdesiaty ôsmy. „August sme prežívali v redakcii, spávali tam po stoloch. Ľudia nám nosili koše grilovaných kurčiat. Aj vodku! Keď do budovy vnikli Rusi, niektorí sme pred nimi utekali cez strechu. Istá kolegyňa, taká kultivovaná, zrazu zakričala – predsa im to tu nenecháme! Tak sme sa z tej vodky v chvate poriadne potúžili!“ opísala.
Ani v „komunistickej Pravde“ podľa nej v tom čase nerobili „žiadni mäkkýši“. „Denne sme písali – nesúhlasili sme a nesúhlasíme! Pod každou hlavičkou novín sme informovali, koľký deň trvá okupácia. Išlo to čoraz ťažšie. Pamätám sa, posledná bolo akási dvojciferná číslovka v mojej službe. Dáme ju tam? Áno, rozhodli sme sa, napriek zákazu zhora. Veď nás aj tak všetkých vyhodia,“ povedal šéf výroby, dnes by sa povedalo editor," zaspomínala si Janka Drobová. Čo sa jej týka, mala šťastie, pred vyhadzovom ju zachránila – materská. „Odvtedy ma volali ,zabudnutý oportunista',“ uzavrela s nostalgiou.