Talentovaný Marcel bol jediným dieťaťom manželov Václavekovcov. Narodil sa ako zdravý chlapec, ale osud bol k nemu nemilosrdný. Zdravotné ťažkosti sa uňho prvýkrát prejavili už ako u jedenásťročného. „Na základnej škole začal mať neurologické problémy. Neboli závažné, ale zhoršovali sa. Prejavila sa u neho dyslexia, dysgrafia, mal problémy s počtami,“ vysvetľuje otec Ladislav. Dodáva, že lekári ho napriek tomu, že sa uňho prejavili podozrivé tiky v tvári, neposlali na odborné vyšetrenia. Liečili ho ambulantne ako psychiatrického pacienta.
Foto: Archív rodiny
„My to vidíme tak, že ho liečili omylom, on nemal psychické problémy,“ konštatuje otec. Zdravotné problémy u Marcelka sa stupňovali a naplno sa prejavili v jeho štrnástich rokoch. „Stále častejšie ho bolela hlava. Tento proces trval asi rok. Chodili sme s ním na bežné vyšetrenia, ale napriek tomu, že mal dlhodobé neurologické príznaky, žiaden doktor ho neposlal na hĺbkové vyšetrenia. Jedného dňa skolaboval. Bolo to v polovici mája 2012, pamätám si to úplne presne. Lekári predpokladali, že má zažívacie ťažkosti, bolo mu aj nevoľno a vracal,“ spomína otec.
Marcelko skončil po niekoľkých dňoch, keď sa jeho zdravotný stav nezlepšoval, hospitalizovaný na oddelení gastroenterológie. „Išlo to s ním rapídne dolu vodou,“ vzdychol si otec. Až po niekoľkých dňoch lekári prišli na to, že chlapec nemá zažívacie problémy, ale rakovinu, presnejšie nádor v hlave. Potom už išlo všetko rýchlo. Chlapca na pokraji smrti hospitalizovali v Bratislave na Kramároch, kde mu zachránili život. Rakovina však už bola v takom štádiu, že nádor nebolo možné operovať. Liečba Marcelka udržala pri živote ešte približne tri roky. V roku 2015 však boj o život definitívne prehral. Po dlhom pobyte v nemocnici zomrel nakoniec doma, obklopený milujúcimi rodičmi.
Počas Marcelkovej liečby robili rodičia všetko preto, aby mu boli stále nablízku. Marcelova mama sa pre vlastné zdravotné problémy nemohla o syna starať sama, doma s ním preto zostal aj otec, a tu sa začala rodina zadlžovať. S chlapcom bolo treba chodiť každý druhý – tretí týždeň do rôznych nemocníc, často do Bratislavy. Pre jeho oslabenú imunitu nemohla rodina riskovať inú dopravu ako vlastnú – autom. Po tom, čo Marcel navždy odišiel, sa zúfalí rodičia dostali do ešte väčších dlhov. Ako pozostalým im vznikla povinnosť uhradiť kompenzácie ŤZP.
Foto: Archív rodiny
To znamená, že museli vrátiť čiastku z opatrovateľského príspevku a rovnako aj príspevok na auto, ktorý rodine poskytli na prevoz Marcela do nemocníc. „Auto sme si mohli odkúpiť za päťtisíc eur alebo ho vrátiť, ale keďže sme už doň tri tisícky dali, a navyše to bolo Marcelkovo auto… Sedel v ňom, vozili sme ho v ňom do nemocnice, mal ho rád…“ vysvetľuje otec Ladislav, prečo sa s manželkou nakoniec rozhodli auto si nechať a zadlžiť sa ešte viac. Václavekovci priznávajú, že dnes sú v mínuse minimálne desaťtisíc eur. Rodinu finančným príspevkom podporil aj denník Pravda. Marcelovým rodičom môžete pomôcť aj vy, cez stránku Ľudia ľuďom, výzva má číslo 5047.
Václavekovci dodávajú, že za života mal Marcel niekoľko snov, jedným bolo to, aby rodina zostala za každých okolností pohromade, ale jeho najväčšou túžbou bolo mať súrodenca. To sa mu síce nesplnilo, ale manželia veria, že ak sa vyhrabú z dlhov, jeho sen mu predsa len splnia. „Chceme dať domov dieťaťu, ktoré nemá rodinu, možno formou pestúnskej starostlivosti,“ uzavrela Marcela Václaveková.
