Foto: Martin Krno, Pravda
Pod rúškom fráz o výhradne sociálnom programe a proletárskom internacionalizme vedenie SDSU odmietalo národné požiadavky nemaďarských členov. S veľkou nevôľou sledovalo, ako spolu s Jánom Pociskom vytvorili pri robotníckom vzdelávacom spolku Vorwärts-Előre slovenskú sekciu Napred, vydávali dva mesačníky a neskôr týždenník Robotnícke noviny. V júni 1905 Lehocký založil Slovenskú sociálnodemokratické stranu (SDSS), po roku však z finančných dôvodov boli nútení vrátiť sa do SDSU.
Najprv odmietal politickú spoluprácu s klerikmi i konzervatívnym centrom SNS, no v roku 1905 vystúpil s Ferdišom Jurigom a Milanom Hodžom s rezolúciou, v ktorej odmietli zavádzanie maďarčiny ako veliacej reči v armáde a požadovali všeobecné volebné právo. Tým si Lehocký vyslúžil u maďarských socialistov nálepku – pansláv. V roku 1907 ho za článok Láska k vlasti odsúdili na dva mesiace väzenia a pokutu. Lehocký nechýbal 30. októbra 1918 medzi martinskými deklarantmi, kde ho zvolili do Výkonného výboru Slovenskej národnej rady. Čoskoro sa stal poslancom Revolučného Národného zhromaždenia.
Na 25. decembra 1918 zvolal do Mikuláša zjazd obnovenej SDSS, ktorá mala vyše 16-tisíc členov. Delegáti sa vyslovili za zjednotenie s českými sociálnymi demokratmi, čo sa zrealizovalo 27. až 30. decembra, Lehocký sa stal členom Ústredného výboru Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a predsedom jej Slovenského výkonného výboru. V prvých demokratických voľbách v roku 1920 ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. Strana získala najviac hlasov – 25 percent, na Slovensku až 38,1 percenta. Tento potenciál však ľavica nevyužila. Strana sa rozčlenila na klasickú sociálnu demokraciu a KSČ, vo voľbách v roku 1925 získala už len 8,9 percenta, na Slovensku 4,3 percenta. Lehocký v nej zostal, ale prvé husle na Slovensku prevzali povojnoví členovia strany salónneho typu – Ivan Dérer a Ivan Markovič, ktorí propagovali pražský centralizmu a čechoslovakizmus. Zomrel 24. septembra 1930 vo veku 54 rokov na zlyhanie obličiek a srdca.
Foto: Archív Pravdy
Na mieste jeho posledného odpočinku na Ondrejskom cintoríne akademický sochár Ladislav Majerský postavil impozantný náhrobný pomník – polpostavu trúchliaceho muža z travertínu, ktorá vyrastá z kamenného piliera. Socha vyzerá zachovalo, podložie sa však nakláňa, môže byť ohrozená jej statika. Nápis na mramorovej tabuli skoro vôbec nevidno.
Kto by mal tento stav napraviť? S touto otázkou sa Pravda obrátila na Mestský ústav ochrany pamiatok Bratislava. Jeho riaditeľ Ivo Štassel skonštatoval, že dôležitý je názor Krajského pamiatkového úradu, lebo Ondrejský cintorín je kultúrnou pamiatkou, a názor jeho správcu spoločnosti Marianum – Pohrebníctvo mesta Bratislavy. Úrad sa stará o cintoríny iba metodicky, správca sa zase stará len o plochy, nie o náhrobky – tie sú v súkromnom vlastníctve. „Vyplýva z toho,“ napísal Štassel, „že keď je náhrobok poškodený a hrob už nemá pozostalých, tak chátra a nik nemá právo doň zasahovať. Jednoducho, právne vákuum.“
Lýdia Filipovičová, asistentka riaditeľa organizácie Marianum, pripomenula, že vlastníkom pietneho areálu je rímskokatolícka cirkev, farnosť Bratislava – Blumentál. Marianum je len správcom cintorína. „Za hrobové a urnové miesta a ich príslušenstvo sú zodpovední nájomcovia. Problém nastáva, keď k mnohým z nich sa rodinní príslušníci nehlásia, nie sú známi, alebo sa preruší ich rodostrom. Ak nastane takáto situácia, riešenie nápravy je veľmi komplikované. Marianum nemôže investovať verejné zdroje na obnovu súkromného majetku,“ uvádza Filipovičová. V prípade hrobu Emanuela Lehockého je očividné, že sa jeho pozostalí, ak vôbec nejakí sú, o pietne miesto nestarajú. Aj v oficiálnej evidencii hrobových miest sú pod číslom III/1–5 všetky kolonky vyplnené nulou alebo slovkom „neuvedený“.