Každý by chcel slovenské, ale za cenu zahraničného

Čo je jadrom aktuálnej poľskej aféry?

Podvodné konanie, ktoré sa prieči zásadám podnikania s mäsom a potravinami vôbec. Ziskuchtivosť nemá národnosť, za zámenou hovädzieho mäsa za konské, fipronilom vo vajíčkach, mäsom s dioxínmi boli vždy ziskuchtivci zo západnej, ale aj z východnej Európy. Na našom bitúnku je stála veterinárna služba, zvieratá i mäso sú kontrolované na vstupe i výstupe. Keby sa na Slovensku niečo podobné robilo po nociach ako v poľskom bitúnku, už dávno by to niekto ohlásil. To, čo ukázala poľská televízia, nasvedčuje, že podvodníci mali dobre zvládnutú logistiku. Teraz bude nejaký čas pykať za to celý poľský mäsový priemysel.

Ako môže Slovensko predísť takýmto situáciám? Len superkontrolami?

Superrežim na hraniciach, cestách, rozrábkach či skladoch nemožno držať donekonečna. Kľúčové je, aby sme konečne po rokoch úpadku razantne zvýšili vlastnú produkciu mäsa a ďalších produktov. A v obchodoch si ich musia žiadať slovenskí spotrebitelia. Všetko sa to začína a padá na ekonomike – poľnohospodárstva, potravinárstva, ale aj na príjmoch slovenských domácností. Dnes aj to málo ošípaných a dobytka, čo sa dochová na slovenských farmách, sa všetko nespracuje doma. Kvôli rozdielnym cenám jatočne zrelé zvieratá, ale aj zástavový dobytok unikajú do zahraničia po tisícoch.

Prečo to tak funguje?

Na Slovensku sa ročne zje len 4,5 kilogramu hovädzieho mäsa priemerne na hlavu. To je štvornásobne nižšia spotreba ako pred tridsiatimi rokmi. Pri takejto konzumácii by sme aj pri nízkych stavoch dobytka mali byť sebestační. Lenže zo Slovenska sa vyvezie časť tzv. zástavového dobytka. Ide o mladé býčky s hmotnosťou zhruba 300 kilogramov, ktoré nakúpia zahraniční obchodníci. Často ide o šíbrov, a vonku tieto zvieratá už iba dokŕmia. Našim farmárom však obchodníci zvonka zaplatia toľko, ako keby predali na Slovensku vykŕmené 650– či 700-kilogramové zviera. Treba obdivovať slovenských chovateľov, ktorí dobytok vychovajú do jatočnej zrelosti a predajú ho slovenským mäsiarom.

Všetci?

Nie všetci, lebo aj z toho, čo sa doma dokŕmi do jatočnej hmotnosti, vysaje veľkú časť zvierat opäť vývoz. Keby však nebolo týchto slovenských chovateľov, jedno či ošípaných alebo dobytka, nemohli by sme existovať. Toto jadro treba upevňovať, mali by si ho všímať aj naši politici, ktorí radi hovoria o sebestačnosti. Podporovať treba tých, čo ju naozaj držia ešte v ako-tak oklieštenej podobe pri živote.

Ako funguje slovenský bitúnok v ostrej konkurencii otvoreného európskeho trhu?

Nedýcha sa nám ľahko. Cena zvierat, ktoré nakupujeme od farmárov, je neraz totožná s cenou, za ktorú sa dajú nakúpiť dovezené bravčové polovičky. Každý by chcel slovenské, ale za cenu zahraničného. Pýtam sa a kde je práca bitúnku? Za čo mám zaplatiť prácu ľudí, energie a z čoho máme vôbec existovať? Netúžim byť po jednom obchode milionárom, ale chcem s mojimi zamestnancami dôstojne žiť. Minule ma pri nákupe živého dobytka predbehol poľský konkurent, lebo zaplatil viac. Keď doviezol mäso na Slovensko, ponúkol ho lacnejšie. Ako možno predať niečo lacnejšie, než sa kúpi? Len vtedy, keď do hry vstúpia dotácie, ktoré vykryjú straty.

Keď ľudia počujú dotácie, sú alergickí.

Lenže sú realitou. Do chovov, spracovania a obchodu so zvieratami vstupujú rôznymi, často skrytými kanálmi. Spotrebiteľ to nevidí, vidí len cenu na pulte.

Pýtajú sa na pôvod mäsa vaši slovenskí zákazníci?

Sme bitúnok, našimi obchodnými partnermi sú spracovateľské podniky a tzv. rozrábkárne. Sme medzičlánok medzi chovateľmi a spracovateľmi, robíme nepríjemnú, ale potrebnú prácu, o ktorej sa veľa nehovorí. Ale bez nás by neboli poctivé slovenské mäsové výrobky.

Záleží slovenským výrobcom mäsových výrobkov, aby ponúkali výrobky, ktoré sú vyrobené zo slovenskej suroviny?

Každý by chcel slovenské, ale za cenu zahraničného. Lenže ak vedia mäsiari kúpiť surovinu lacnejšie, potrebujú slovenské mäso? V obchodoch všetci súťažia cenou. My nemáme problém zvýšiť kapacity, vieme spracovať viac zvierat, a predsa musíme obmedzovať porážanie. Nie kvôli nedostatku zvierat, ale stáva sa, že ich nemáme kam umiestniť za cenu, ktorá nám vychádza.

Je slovenské mäso lepšie ako zahraničné?

Čerstvý produkt je z hľadiska výživy najhodnotnejší. Slovenské mäso nie je unavené cestou, ako to, ktoré prichádza z Európy, nieto ešte zo vzdialeného kontinentu. Nie je to mäso, ktoré zaťažuje životné prostredie tisíckilometrovou uhlíkovou stopou. Poznáme svojich partnerov, oni nás. Máme dobrú chovateľskú tradíciu. A čo vieme o tých zvonka, o mäse, ktoré prešlo cez niekoľko rúk?

Vracajú potravinové škandály spotrebiteľov k slovenským potravinám?

Zdá sa mi, že iba krátkodobo, v zásade vyhráva cena. Všetko je to o tom, čo stoja ošípané a dobytok v EÚ. Neraz je na Západe výrazne nižšia ako cena zvierat, do ktorej sa nevie zmestiť slovenský farmár. Nie preto, že je chamtivý, ale preto, že nie je rovnako dotovaný či zvýhodňovaný pri odvodoch a daniach. Aspoň doteraz. Dotácie prehovárajú do cien a tie rozhodujú o tom, čo si ľudia kúpia. Môžu byť vlastenci, ale je to peňaženka, ktorá rozhoduje, ako sa napokon rozhodnú.

VIDEO: Poľské potravinové kauzy nahrávajú slovenským potravinám, ktoré sú pod väčším drobnohľadom. Pozrite si video z poctivej výroby mäsových výrobkov na Slovensku.