Eugénia Vyskočilová Anoškinová, pôvodom Ruska, ktorá hrdo odmietla sovietske občianstvo i skrátenie výkonu trestu a vo väzení sa statočne zapojila do štrajku, minulý týždeň skonala vo veku 89 rokov. Posledná rozlúčka s ňou bude v pondelok 4. februára v bratislavskom krematóriu.
Po obidvoch rodičoch zdedila šľachtický pôvod. Otec, syn kniežaťa Anoškina a grófky Voroncovovej, vysoký cársky dôstojník, neskôr bielogvardejec, ktorý na Urale bojoval proti Čapajevovi a za prvej republiky emigroval do Československa. Matka, kňažná zo slávneho rodu Radziwillovcov.
Žeňa, ako ju priatelia volali, sa narodila v Sečovciach. Rodina sa veľakrát sťahovala. Po vojne sa Anoškinovci usadili na Myjave. Vo voľbách v roku 1948 však Eugénia spolu s rodičmi vhodila do urny biele lístky a komunisti sa im pomstili tak, že ich z mesta vyhnali.
Neskôr Anoškinová študovala v Bratislave na vysokej škole ruštinu a slovenčinu, bola i lektorkou, zostavovala slovník. Raz nadránom v roku 1953, keď sa práve učila na skúšku, k nej do bytu vtrhli neznámi muži. Po domovej prehliadke ju odviedli. V rovnaký deň zatkli aj jej brata Juraja. Po niekoľkomesačnom vyšetrovaní súrodencov v decembri 1953 postavili pred súd. „Ten súd bol sám osebe veľmi drastický, pretože zo skutočne nevinných študentských charakterov sa odrazu vytvorili zločinci,“ spomínal neskôr Juraj Anoškin pre neziskovku Post Bellum a doplnil: „Rozhodnutie bolo asi nasledujúce: spáchali sme velezradu, ktorá je zdôvodnená tým, že ide o inteligentných ľudí, ktorí museli predsa vedieť, že keď niekto uteká za hranicu, tak prečo uteká za hranicu. Lebo má nepriateľský vzťah k tomuto zriadeniu. Keď má nepriateľský vzťah k tomu zriadeniu, načo utekal za hranicu? No aby škodil tomuto zriadeniu. A ako mohol škodiť tomu zriadeniu? No páchaním velezrady. A keďže sme kamarátovi pomáhali ujsť do Rakúska, tak čomu sme pomáhali? Páchaniu velezrady. A bol z toho paragraf 7, odsek 78, 1/C. Napomáhanie k velezrade ako hrom! Odsúdenie bolo doplnené aj o to, že ide o politicky nemorálnych ľudí – deti bývalého vysokého cárskeho dôstojníka a aristokrata. Čo teda samo osebe ,musí svedčiť o ich pokrivenom charaktere‘. Aj toto máme v rozhodnutí. Skrátka, ja som dostal štyri roky, sestra tri.“
Záver trestu si Anoškinová odpykávala v Želiezovciach, kde pracovala na poli, čo jej do konca života pripomínali od reumy vykrútené prsty na rukách. „Robota bola pre ženy veľmi ťažká a oblečenie chatrné. S ostatnými väzenkami vyhlásili štrajk za adekvátne oblečenie, ktorý bol úspešný. Lepšie oblečenie a gumáky dostali hneď na druhý deň,“ píše o nej Ústav pamäti národa.
Keď jej na jar 1956 oznámili, že ju o štvrť roka skôr podmienečne prepustia, odmietla. „Veľmi pekne ďakujem. Keď ste si ma už uvarili, už som uvarená, tak ma môžete aj zjesť! Tie tri mesiace? Do júla? Osemnásteho? Ja už to tu vydržím, ja od vás nič, ale vôbec nič nechcem. Ja podmienku neprijímam,“ citoval z jej spomienok portál projektu Pamäť národa.
Pred piatimi rokmi, keď bola nominovaná na Cenu Pamäti národa, takto vystihla svoje životné želanie: „Aby sa už nevrátilo to, čo bolo. Aby deti nemuseli mať strach hovoriť o svojich rodičoch a aby rodičia nemuseli mať strach povedať svoj názor.“