„Nekomunikujem na túto tému s pánom prezidentom,“ odpovedal Drucker na otázku Pravdy, či plánuje založiť stranu s Kiskom. Do straníckej politiky sa však s najväčšou pravdepodobnosťou zapojí, čo naznačil svojim statusom, ktorý zverejnil v sobotu na sociálnej sieti. Reagoval na hroziace predčasné voľby. Podľa jeho názoru si ich voliči Smeru ani SNS zrejme neželajú, ale skôr očakávajú realizáciu plnenia programov svojich strán.
„Viem aké je to náročné byť vystavený verejnej kritike v politike, žiť bez súkromia a bolo by asi ľahšie na to už zabudnúť. Nemám ani rád “ego výlety”, ale v tejto situácii reálne uvažujem o tom, že do ďalších parlamentných volieb sa chcem zapojiť a spoluvytvoriť alternatívu pre voličov, ktorí dnes nevedia, čo majú robiť a utiekajú sa žiaľ aj k nesystémovým voľbám, lebo už dávno neveria politikom,“ napísal Drucker na Facebooku.
To, či za touto alternatívou stojí aj Kiska, samotný prezident nepotvrdil ani nevyvrátil. „K mojim rozhodnutiam nedochádza náhle na základe jedného zlomového okamihu. Rovnako je to teraz – keď vidím, ako sa veci v krajine vyvíjajú a čo sa tu kopí, keď vidím, že ani nová vláda nedokáže vrátiť dôveru ľudí v štát, vyvoláva to vo mne čoraz väčšiu chuť pustiť sa do toho, aby sa to zmenilo. Chcem spraviť všetko, čo je v mojich silách, aby nová vláda bola slušná a spravodlivá, aby sa do nej dostali schopní a poctiví ľudia,“ sprostredkoval vyjadrenie Kisku jeho hovorca Roman Krpelan.
Tomáš Drucker v roku 2012 prijal ponuku vtedajšieho ministra dopravy Jána Počiatka (Smer) stať sa generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva Slovenskej pošty. Od marca 2016 zastával funkciu ministra zdravotníctva ako nominant Smeru. Počas turbulentného obdobia po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa v zrekonštruovanej vláde stal ministrom vnútra po tom, čo Kiska odmietol vymenovať vládu. Drucker vydržal vo svojej funkcii zhruba tri týždne a abdikoval, dôvodom bol vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar, ktorého Drucker neodvolal, hoci bol naňho vyvíjaný silný tlak, aby tak urobil. Gašpar sa napokon na svojom odchode dohodol s premiérom Petrom Pellegrinim (Smer), ktorý bol dočasne poverený vedením ministerstva vnútra.
V súvislosti s Kiskovou stranou sa nespomína len Druckerovo meno. Hovorí sa aj o predsedníčke poslaneckého klubu OĽaNO Veronike Remišovej. Na margo Kiskovej strany uviedla, že sa o tom s prezidentom nikdy nerozprávala. Nevylúčila však svoju politickú budúcnosť mimo OĽaNO. Členkou hnutia nie je a zvažuje, či si podá prihlášku na členstvo.
„Človek nikdy nevie, čo prinesie politický život, ten je často veľmi búrlivý, ale momentálne som v OĽaNO, mám na starosti poslanecký klub a snažíme sa prinášať riešenia ľuďom, ktoré im zlepšia život,“ povedala Remišová.
Spomedzi horúcich kandidátov na nových spolustraníkov Kisku sa skloňuje aj meno Ivety Radičovej. Bývalá predsedníčka vlády sa priznala, že medzi ňou a prezidentom prebiehajú rozhovory o politickej budúcnosti. Konkretizovať jej podobu však nechcela. Na otázku, či dokáže jednoznačne vylúčiť svoj návrat do politiky, odpovedala stroho: „Nemám viac čo dodať, moje vyjadrenia sa nemenia a sú presné.“ Najväčším neduhom slovenskej politiky, ktorý jej bráni v návrate, je podľa nej slabá politická kultúra.
Dlho sa špekulovalo, že by sa Kiska mohol stať súčasťou dvojkoalície Progresívneho Slovenska a Spolu. Ponuku dostal od jej lídrov Miroslava Beblavého a Ivana Štefunka, ale odmietol ju. Podľa politológa Jozefa Lenča nie je veľmi rozumné ani zvyčajné, aby prezident republiky po skončení funkčného obdobia prezidenta zakladal politickú stranu, respektíve aby sa aktívne zúčastnil na straníckom politickom boji. To aj z toho dôvodu, že status prezidenta tomuto človeku zostáva aj po skončení mandátu. „Taktiež si nemyslím, že Andrej Kiska je človekom, ktorý je pripravený, schopný a možno aj zručný na vykonávanie straníckej politiky. Už len z toho dôvodu, že pred výkonom funkcie prezidenta sa politicky neaktivizoval a funkcia prezidenta a prípadné vedenie politickej strany alebo stranícka parlamentná politika sú v mojich aspektoch diametrálne odlišné od výkonu funkcie prezidenta,“ zhodnotil Lenč.
Prezident by mal verejnosti svoju politickú budúcnosť oznámiť najneskôr po skončení svojho mandátu, čo je približne deväť mesiacov do riadnych parlamentných volieb v roku 2020. Ak sa uskutočnia predčasné voľby, bude menej času na propagáciu novej strany. „Na jednej strane je to neskoro, ale sú aj príklady, keď toto neplatilo,“ uzavrel Lenč.