Video: V marci 1942 odišiel z Popradu prvý transport s tisíckou židovských dievčat smerom do koncentračného tábora Auschwitz. Musíme hovoriť, čím si Židia prešli v období holokaustu, je to história, ktorú prežívame, pripomína riaditeľ Židovského múzea Pavol Mešťan.
Ako dôležité je pripomínať si holokaust a hrôzy vojny, fašizmu a nacizmu?
Zdá sa, že o holokauste vieme veľa a niektorí si myslia, že vieme všetko. Žijeme v súčasnosti, vnímame život viac a viac a zisťujeme, že ani antisemitizmus, ani fašizmus, ani nacizmus neskončili. Sú tu a sú medzi nami. Je nesmierne dôležité si pripomínať najväčšiu hrôzu na svete. O židovskej skúsenosti je dôležité hovoriť, mali by sme si uvedomovať a čím ďalej tým viac, že je to skúsenosť celého ľudstva, nielen Židov. A práve ich poslaním musí byť odovzdávať túto skúsenosť, hovoriť o nej. Fašizmus, nacizmus a antisemitizmus sú, žiaľ, tu všade medzi nami a je dôležité zabrániť ich ďalšiemu vzniku, narastaniu a rozmnožovaniu sa. Ak nebudeme schopní zastaviť tie trendy, budú sa nezadržateľne šíriť. Preto treba hovoriť, čím si Židia a ľudstvo prešli v období holokaustu. Nie je to vzdialená história, ale história, ktorú prežívame.
O holokauste vzniklo množstvo filmov, napísaných bolo veľa kníh, napriek tomu ho mnohí spochybňujú. Nakoniec výsledky prvého kola prezidentských volieb, konkrétne umiestnenie šéfa extrémistickej strany Mariana Kotlebu, ukázali, že príklon k fašizmu či nacizmu tu stále je. Čím si to vysvetľujete?
My všetci sme vinní za to, že sme dovolili, aby sa hŕstka niekoľko pochodujúcich na uliciach v Banskej Bystrici rozrástla tak, ako sa rozrástla a hneď sme to nezastavili. Burcujme svedomie, burcujme ľudí, aby pochopili, že sú to len začiatky a že pochodovanie je len začiatok toho, čo dnes prežívame a keď to nezastavíme včas, čo ešte budeme môcť v budúcnosti zažiť?
Problém nie je iba na Slovensku. Radikalizmus rastie naprieč Európou.
Bojím sa toho, že je to celoeurópsky fenomén a hľadajú sa formy a spôsoby, ako v rámci Európy bojovať proti demokracii, demokratickým zásadám tým, že prichádzam s inou ideológiou, s čímsi, čo je zase tak, ako kedysi pred holokaustom, niečo, čo je niečím novým a pre mladých ľudí nepoznaným. Preto hovorím, musíme stále a veľa hovoriť na túto tému.
Pamätníkov je čoraz menej. Bude mať kto holokaust priblížiť ďalším generáciám?
Teší ma, že som riaditeľ múzea a mohol som ho založiť v Seredi. Veľmi cítim potrebu hovoriť aj o tom, že máme obrovskú návštevnosť aj z radov mládeže. Nie som naivný a nemyslím si, že všetci, ktorí tam prídu so svojimi antisemitskými a inými názormi, odídu vyliečení, a že môžem povedať, že sa posunú niekde inde. Ale to, že prídu a my môžeme naštrbiť tie ich predstavy a poukázať, že holokaust bol, čo znamenal a priniesol, tak vlastne si myslím, že sme na tej ceste, kde sa nám darí a snažíme sa získavať mladých. V roku 1942 išli do transportu 16-ročné dievčatá, v akom veku sú už dnes, ak ešte vôbec žijú. Ale sú ľudia, ktorí sú schopní a ochotní hovoriť, tých ešte využívame a je tu tendencia, aby aj prostredníctvom takého múzea, ako je v Seredi, mladí lektori oslovili mladých ľudí a povedali im, o čo išlo.
Čo by ste odkázali najmä mladým ľuďom?
Želám si, aby nikdy naše deti ani deti našich detí sa nestali obeťami. Taktiež si želám, aby naše deti ani deti našich detí sa nestali vrahmi. A napokon, prajem si, aby naše deti ani deti našich detí sa nestali bočnými pozorovateľmi, lebo aj tí, čo stáli bokom, stali sa spoluúčastní na vraždách a hrôzach, ku ktorým došlo.
Prvý transport do Auschwitzu
Z Popradu vyrazil prvý vlak so židovskými dievčatami do koncentračného tábora 25. marca 1942 a mesto sa tým zapísalo do dejín tmavými písmenami. Z popradskej stanice neskôr odišlo ešte ďalších šesť vlakov. Do prvého postupne nastúpilo tisíc mladých židovských žien a dievčat. Mysleli si, že idú do pracovného tábora. Z nich do tábora dorazilo 999, keďže jedna cestou zomrela.
Týždeň pred transportom boli židovské dievčatá z celého východu Slovenska sústreďované v budove bývalých kasární na Kukučínovej ulici, kde dnes sídli gymnázium. Jedna z tých, čo prežili, Edita Grosmanová má 94 rokov a žije v Kanade. Rada by sa ešte vrátila na Slovensko na budúci rok. V koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau prežila tri roky a tri mesiace. Priamo pred jej očami zomrela sestra a musela sa vyrovnať aj s ďalšími ranami osudu.
Pietna spomienka na prvý organizovaný transport židovských žien zo Slovenska sa v Poprade koná každý rok.