Neľutujete po neúspešnom druhom kole prezidentských volieb nakoniec, že ste sa rozhodli kandidovať?
Určite nie. Účasť vo voľbách som v dobrom zmysle slova považoval za vlasteneckú povinnosť.
Prečo?
Veľmi som chcel, aby si Slovensko zachovalo obraz proeurópskeho štátu, aby nevzniklo riziko, že do Prezidentského paláca sa dostane niektorý z nesystémových kandidátov. Bolo by to nebezpečné. Som rád, že si naša krajina po týchto voľbách udržala dobrý imidž, že som prispel k tomu, že do volebného finále nepostúpil nejaký nesystémový uchádzač.
Nie je to akési alibi, aby ste zľahčili volebnú prehru?
Naozaj verím, že keď sa usadí prach, ľudia sa zamyslia nad tým, kto sa možno mohol stať novou hlavou štátu, čo by to pre nás znamenalo doma aj v zahraničí. Nie je to iba o nepríjemných titulkoch o Slovenskej republike v zahraničných novinách, ale aj o reálnych pracovných miestach.
Porazený uchádzač v druhom kole však nepochybne cíti smútok…
Išiel som do volieb s nádejou, že zvíťazím. Napriek tomu, že som nevyhral, veľmi ma povzbudil zisk 752-tisíc hlasov. Doteraz dostávam veľa správ a odkazov od ľudí, ktorí mi držia palce, aby som naďalej pracoval pre Slovensko, čo je naďalej mojím cieľom.
Smer vás nasadil do volieb ako nestraníckeho kandidáta až potom, keď šéf diplomacie Miroslav Lajčák definitívne odmietol ponuku ísť do volieb. Necítili ste sa takpovediac ako nedocenený kvalitný hráč sediaci na striedačke, ktorý dlhšie čaká na svoju príležitosť?
Určite nie. V druhej polovici minulého roka som sa v tábore európskych socialistov sústredil na kandidatúru na budúceho predsedu Európskej komisie. Smer ma v tomto úsilí podporoval. Vôbec som sa preto necítil ako nedocenený náhradník. Vnímal som to ako možnosť pomôcť Slovensku – poď do toho, tvoja krajina za tebou stála počas viacerých nominácií do zahraničia, tieto skúsenosti môžeš využiť doma. Bolo to teda aj isté splatenie dlhu, pretože vďaka Slovensku som sa ocitol na najvyšších poschodiach európskej politiky – čiže obrovská výzva, ale aj ocenenie dovtedajšej práce pre Slovensko.
Keď ste oznámili kandidatúru, stali ste sa favoritom na víťazstvo, čo, mimochodom, významne naznačovali kurzy v stávkových kanceláriách. V čom vidíte dôvody, že vám nevyšlo nasťahovanie do Prezidentského paláca?
V úvode sme sa museli popasovať s mojou poznateľnosťou naprieč Slovenskom. Napriek tomu, že som doma na Slovensku často, nebola taká vysoká, aby som mohol druhé kolo považovať za samozrejmosť. Zároveň som musel rýchlo pochopiť, že ani hlasy od stredu naľavo neboli v jednom košiari. Bolo veľké riziko, že časť voličov skončí pri antisystéme. Tomu som chcel zabrániť.
Práve táto skupina voličov napokon neprišla voliť vôbec…
Áno, nízka účasť v druhom kole, hlavne na vidieku, napokon zrejme rozhodla o výsledku. Napriek tomu, že trikrát som precestoval všetky regióny Slovenska, snažili sme sa mobilizovať. Celé politické spektrum sa musí zamyslieť nad príčinami, prečo chodí čoraz menej ľudí voliť, prečo sú pripravení voliť antisystémové politické subjekty. Tento problém nikam neodchádza.
Vidíte aj iné príčiny?
Priznám, že som omnoho viac precítil, ako veľmi je naša spoločnosť rozdelená. Voľby boli do veľkej miery práve o tejto emócii. Nepríjemne ma prekvapilo, že priveľa sa hovorilo o minulosti a naopak, oveľa menej o budúcnosti, o volebnom programe. Rovnako ma zaskočila blesková zmena prístupu niektorých médií k mojej osobe – korektný bol k Marošovi Šefčovičovi ako komisárovi a dramaticky iný k Marošovi Šefčovičovi ako kandidátovi s podporou Smeru-SD. Nejaký čas mi trvalo, než som si zvykol na veľkú mieru agresivity.
Počul som, že po druhom kole vám údajne členovia volebného štábu radili, aby ste dôrazne vystupňovali kampaň proti Čaputovej – útočiť na ňu ako na takzvanú slniečkarku, ako na súperku, ktorá podporuje homosexuálne páry. Vraj ste to kategoricky odmietli, lebo ste si nechceli pošpiniť tvár slušného človeka.
Nijaká takáto debata nebola. Ľudia v mojom volebnom tíme hneď v januári zistili, aký som človek, že chcem viesť korektnú a vecnú kampaň. Vo všeobecnosti však platí, že klásť vecné, hoci aj tvrdšie otázky, patrí k demokratickej diskusii. Nemožno automaticky hovoriť o agresívnej taktike. Naopak, ja som sa často cítil ako terč antikampane.
V čom?
Napríklad pri spochybnení môjho právnického titulu. Ale nešlo len o mňa. Spomeňte si na mediálne útoky na moju manželku. Alebo na mojich podporovateľov, ktorí mi finančne prispeli na transparentný účet. Niekedy som mal pocit, že to ide za hranu, určite za takú, čo poznám z predvolebných kampaní v štátoch západnej Európy.
Teoreticky mohlo druhé kolo volieb dopadnúť inak. Už sme spomínali, že neprišlo hlasovať veľa voličov Štefana Harabina a Mariana Kotlebu, dvoch neúspešných kandidátov z prvého kola. Existovala ponuka od Smeru, že by vám skúsil zabezpečiť ich priamu alebo nepriamu podporu, ale ste dôrazne odmietli akékoľvek prepojenie na nich dvoch?
Neviem o takej ponuke. Od začiatku kampane som sa zameral na to, aby som oslovil priamo, svojím volebným programom čo najviac voličov, čiže aj tých, ktorí mohli sympatizovať s protikandidátmi. Preto som kládol taký dôraz na program – či už pre seniorov, ktorí sa ocitajú v horšej situácii po odchode do dôchodku, alebo pre mladých, aby si spájali svoju budúcnosť so Slovenskom a nemuseli pomýšľať na odchod za lepšie platenou prácou v zahraničí. Toto je výzva aj pre všetky demokratické strany.
Čo by mali urobiť?
Neignorovať túto nezanedbateľnú časť voličov. Naopak, hľadať témy, ktoré ich oslovia a pritiahnu späť do demokratického hlavného prúdu. Aby nepoškuľovali po návrhoch rýchlych radikálnych riešení, ktoré v skutočnosti nič dobré nemôžu znamenať. Toto je pritom výzva nielen na Slovensku, ale aj inde v Európskej únii – vedieť si získať voličov v zápase proti antisystémovým politikom.
Smer, ktorý vás ako nestraníka navrhol za prezidentského kandidáta, si po voľbách takpovediac privlastnil váš zisk hlasov. Jeho vedenie vyhlásilo, že ako hlavná strana vládnej koalície si posilnila postavenie. Ak to špičky v Smere naozaj takto vidia, mali by sa vám odvďačiť, že vás vláda znovu navrhne za člena európskej exekutívy po blížiacich sa voľbách do Európskeho parlamentu. Dostali ste túto záruku od premiéra Petra Pellegriniho alebo od šéfa Smeru Roberta Fica?
Už vlani na jeseň zaznel prísľub, že Slovensko ma opäť nominuje za kandidáta do Európskej komisie. Mám o to záujem a naďalej cítim podporu zo strany Smer. Čiže nazdávam sa, že existuje obojstranný záujem, aby som pokračoval, a verím, že môžem aj takto Slovensku veľa ponúknuť. Moja práca v Európe bola vždy spätá aj s prácou pre našu krajinu.
Šíria sa však chýry, že minister Lajčák má údajne záujem o tento post. Máte od neho záruku, že sa vám nebude snažiť konkurovať?
Nerozprávali sme sa spolu o tejto téme, ale myslím si, že pán minister vie o mojom záujme a rovnako vie o podpore strany Smer, aby som pokračoval v Európskej komisii.
Nerozladil vás Lajčák tým, že príliš dlho otáľal, než definitívne odmietol ponuku Smeru kandidovať v prezidentských voľbách? Evidentne to viedlo k tomu, že do politického predvolebného ringu ste vstúpili oneskorene? Iní záujemcovia o post hlavy štátu v prvej polovici januára už boli rozbehnutí.
Keď sa obzriem dozadu, je pravda, že urobiť víťaznú kampaň za dva mesiace v mimoriadne vypätej atmosfére bolo veľmi ťažké. Navyše som štartoval s menšou mierou poznateľnosti na Slovensku, pretože dlhé roky pôsobím v zahraničí, nebol som v domácich médiách spomínaný porovnateľne s inými prezidentskými kandidátmi. Keby sa dalo, Slovensko by som precestoval minimálne ešte štvrtýkrát.
Priamo ste však neodpovedali.
Necítim žiadnu zatrpknutosť. Ponuku som dostal od Smeru začiatkom januára a podujal som sa odvďačiť Slovensku za to, že bez neho by som nikdy nemohol pracovať na najdôležitejších miestach európskej politiky. Do volieb som išiel s vnútornými prioritami.
S akými?
Pochopiteľne, mal som ambíciu vyhrať, ale v demokracii porazený musí rešpektovať víťaza. Ako športovec hovorievam, že treba vedieť vyhrávať aj prehrávať, len si na prehru netreba zvykať. Voliči ma síce nezvolili za budúceho prezidenta, ale po druhom kole volieb som sa vrátil do Európskej komisie s čistým svedomím. Už som spomenul, že by ma veľmi mrzelo, keby sa prezidentom stal niekto, kto by poškodil obraz Slovenska ako spoľahlivého partnera v rámci EÚ. Keby sme čítali alarmujúce titulky o našej krajine. Keby sa to odzrkadlilo dokonca v zmene úrokových sadzieb.
Budúca prezidentka asi mnohých zaskočila dvoma vecami v posledných dňoch. Išla na koncert Boba Dylana do Prahy, kde sa stretla na večeri s Karlom Schwarzenbergom. S politikom, ktorý v roku 2013 v druhom kole prezidentských volieb prehral s Milošom Zemanom, ku ktorému sa Čaputová chystá na prvú oficiálnu zahraničnú návštevu. Poskytla rozhovor pre stanicu BBC, ktorej neodpovedala v angličtine, ale hovorila po slovensky. Čo si o tom myslíte?
Kampaň na Slovensku sa už skončila a nemyslím si, že by som mal dávať nejaké odporúčania. Verím, že pani zvolená prezidentka sa zariadi tak, aby dostávala čo najlepšie rady od členov svojho tímu v Prezidentskom paláci. Byť hlavou štátu je obrovská zodpovednosť. Stále som presvedčený, že hlava štátu musí byť hrdá na Slovensko, musí ho v zahraničí obhajovať a hovoriť o ňom pozitívne. Takisto som presvedčený, že od prvého po posledný deň sa hlava štátu musí správať nadstranícky, aby v slovenskom prostredí prevládol celospoločenský zmier. Kto iný by to mal robiť, ak nie hlava štátu. Nádejam sa, že pani Čaputová sa s tým stotožní.
V marci uplynul jeden rok od zmeny na čele slovenskej vlády. Výborne poznáte všetkých členov Európskej komisie, podobne to platí o lídroch členských štátov EÚ. Je podľa nich premiér Peter Pellegrini lepší, konštruktívnejší, ako bol jeho predchodca Robert Fico?
Predseda vlády členskej krajiny EÚ je vždy partnerom pre kolegov – či už to sú ostatní premiéri alebo čelní predstavitelia európskych inštitúcií. S bývalým premiérom Ficom sa budú spájať významné veci, ktoré Slovensko posunuli do úplne inej ligy – ako bol vstup do Schengenu, prijatie eura, náročné rokovania o miliardách eur, ktoré naša krajina získala z európskeho rozpočtu.
A čo súčasný predseda vlády?
Premiér Pellegrini mal skvelý štart v EÚ. Vie, ako postupovať navonok, má tiež talent pre kuloárnu diplomaciu. Výborne ovláda angličtinu aj nemčinu, veľa vie pre Slovensko vybaviť v neformálnych rozhovoroch. Strana európskych socialistov ho prijala srdečne, čo je nemenej významné. Pán Pellegrini vytvára okolo seba veľmi dobrú atmosféru v Bruseli, čo je mimoriadne dôležité, aby pre svoju krajinu dosahoval to, čo je potrebné. Verím, že to prispeje k tomu, aby si naša krajina presadila svoje záujmy ohľadne budúcej finančnej perspektívy, čiže ďalšieho rozpočtu EÚ, kde bude výrazne závisieť aj od osobnej iniciatívy predsedu vlády, koľko miliárd eur a na aké projekty sa dostane na Slovensko. Verím, že pán Pellegrini bude v tomto smere zohrávať veľmi konštruktívnu a prospešnú úlohu.
Pred niekoľkými dňami sa v niektorých slovenských médiách objavilo tvrdenie, že vám ponúkal kreslo ministra financií. Môžete to potvrdiť alebo vyvrátiť?
Jednoznačne to môžem poprieť. Nijakú ministerskú ponuku som od neho nedostal. Dozvedel som sa o tom iba v médiách, ale absolútne sa to nezakladá na skutočnosti.