Úlohu, ktorú zohral Colotka vo vývoji socialistického spoločného štátu, najmä však Slovenska, musí zhodnotiť história. V tejto chvíli sú pohľady na jeho pôsobenie značne polarizované. Prechádzajú od takmer uctievania až po nenávisť.
Komunistický politik a dlhoročný slovenský premiér Peter Colotka zomrel v sobotu 20. apríla. Na sociálnej sieti o tom informovalo Centrum pre dokumentáciu totalitných režimov na druhý deň.
Colotka sa narodil 10. januára 1925 v Sedliackej Dubovej v okrese Dolný Kubín. Po gymnáziu študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Ešte počas štúdia vstúpil do komunistickej strany.
Na fakulte pôsobil ako asistent a neskôr ako vedecký ašpirant. V rokoch 1956 až 1957 bol prodekanom, ďalšie dva roky dokonca dekanom fakulty. Potom sa stal prorektorom Univerzity Komenského. V roku 1964 ho vymenovali za profesora v odbore občianske právo. V rokoch 1962 až 1963 bol členom Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.
Podľa Ústavu pamäti národa sa v roku 1958 podieľal na vylúčení študenta len pre politické presvedčenie jeho otca. Už ako poslanec Slovenskej národnej rady bol členom tzv. Barnabitskej komisie, ktorá skúmala proces s tzv. skupinou buržoáznych nacionalistov z päťdesiatych rokov. V spisoch sa označoval Proces s Gustávom Husákom a spol. V neverejnom procese bol nakoniec Husák odsúdený na doživotie (trest mu neskôr znížili na 25 rokov), spisovateľa Ivana Horvátha odsúdili na 22 rokov, právnika Daniela Okáliho na 18 rokov, komunistického funkcionára Ladislava Holdoša na 13 rokov a Laca Novomeského na 10 rokov. Všetci boli po amnestii a rehabilitácii prepustení z väzenia skôr.
Možno aj preto, hoci patril k obdivovateľom Alexandra Dubčeka, prešiel na Husákovu stranu. Od júna 1963 do decembra 1968 bol Colotka povereníkom a predsedom komisie Slovenskej národnej rady pre spravodlivosť. V apríli 1968 sa stal aj predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR. V apríli 1968 bol vymenovaný za podpredsedu federálnej vlády, predsedom bol vtedy Oldřich Černík. V januári ďalšieho roka sa stal členom predsedníctva ÚV KSČ a zostal ním až do roku 1988.
V septembri 1969 sa vrátil na post podpredsedu federálnej vlády. Za predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky bol vymenovaný 4. mája 1969 a v kresle zostal až do 12. októbra 1988. Vtedy na znak nesúhlasu s niektorými výmenami vo vláde rezignoval na všetky funkcie. Približne pred rokom pre televíziu TA3 Colotka vysvetľoval, že mu do vlády začali „vnucovať ľudí, s ktorými som nechcel alebo nevedel spolupracovať“. Rozhodnutie odstúpiť z verejných a politických funkcií podľa jeho slov ovplyvnilo aj potlačenie sviečkovej manifestácie v marci 1988, keď okrem masového zatýkania polícia na dav v bratislavských uliciach vytiahla aj vodné delá. „Mal som rokovanie v Prahe, nevedel som, čo sa na Slovensku udeje. Najskôr od syna Petra som sa to dozvedel. Bolo to strašné,“ zaspomínal si.
Colotku sa však dotkli aj správy vo vysielaní Slobodnej Európy, že práve on nariadil tento zásah. „Minister kultúry aj minister vnútra mi tvrdili, že to bolo mierne,“ ohradil sa. Odišiel v čase, keď sa už schyľovalo k prevratu a nežnej revolúcii. „Viacej takých vecí bolo, čo ma iritovali, tak som si povedal, že sa na to vykašlem,“ povedal. Dodal, že ho prehovárali, aby vo funkciách zostal, nakoniec však prijal post veľvyslanca v Paríži. „Husák už bol starý a chorý, aj napriek tomu nahradiť Husáka Jakešom (vo funkcii generálneho tajomníka KSČ, pozn. red.) sa mi zdalo absurdné. Zdalo sa mi, že sa to všetko začína sypať. Vychodilo mi to tak, že by to už padlo tak či onak,“ zhodnotil Colotka samotnú revolúciu.
Necelé dva roky pôsobil ako veľvyslanec vo Francúzsku, odvolali ho v roku 1990. Krátko po prevrate v roku 1989 Colotku vylúčili z KSČ a vyčítali mu jeho činnosť v 70. a 80. rokoch. Bol dokonca obvinený z trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa, sprenevery a krádeže. Neskôr ho však všetkých obvinení zbavili.