Po páde mečiarizmu na jar 1998 sa Slovensku znovu otvorili dvere do EÚ. Spočiatku sa však hovorilo, že so vstupom do únie môžeme realisticky rátať niekedy medzi rokmi 2008 – 2010. Ako sa to podarilo dosiahnuť už v máji 2004?
Rozhodli dva faktory. Skutočnosť, že už rokovali o začlenení do EÚ iné krajiny. Nielen naši susedia Česko, Maďarsko a Poľsko, ale aj Cyprus a Malta. Motivovalo nás to, chceli sme ich doháňať. Kľúčovým faktorom bola silná politická vôľa na Slovensku, ktorá sa opierala o masívnu podporu občanov.
Volebná účasť máji 2003 v referende o slovenskom vstupe do EÚ však nebola vysoká.
Prišlo síce hlasovať len niečo viac ako 52 percent oprávnených voličov, ale spomeňte si na výsledok. Za členstvo v únii sa vyjadrilo až vyše 92 percent zúčastnených občanov, čo hovorí jasnou rečou.
Hovorilo sa, že paradoxne možno zachránil výsledok referenda nedemokratický expremiér Vladimír Mečiar, ktorý už ako opozičný politik vyzýval voličov, aby prišli hlasovať.
Lídri politických strán podporili hlasovanie za vstup do EÚ spoločným pochodom v centre Bratislavy, bol medzi nami aj Mečiar. Skončili sme v kaviarni, kde sme si objednali štrúdľu. Priznám sa aj k „inému hriechu“. Viete, čo som robil v deň referenda?
Nie.
Horúčkovito som telefonoval starostom, aby apelovali na ľudí. Nech idú hlasovať. Starostovia mali napríklad možnosť upozorňovať z reproduktorov v obchodných domoch, že je dôležité referendum. Nehanbím sa priznať, že som trpel až do poslednej minúty, ako hlasovanie dopadne.
Ktorí lídri členských štátov EÚ podporovali ambíciu Slovenska a, naopak, ktorí v zákulisí dávali najavo pochybnosti?
Vždy pomáha, keď máte žičlivého suseda. Platilo to o Česku, Maďarsku aj Poľsku. Môjho predchodcu na čele vlády Mečiara nepozvali na niektoré rokovania visegrádskej štvorky, ale stoličku pre našu krajinu položili pri stole. Symbolicky. Českí, maďarskí a poľskí lídri v takých prípadoch zdôrazňovali, že čakajú na Slovákov. Pochopiteľne, že našu túžbu dostať sa do únie držali v rukách jej hlavní hráči. Nemecko a Francúzsko. Podporovali nás, podobne to bolo zo strany britského premiéra Tonyho Blaira. Stávalo sa však, že niektorí lídri nechceli brať na vedomie, že máme vlastný názor. Narážam napríklad na udalosti, keď sa Američania a Briti rozhodli vojensky vkročiť do Iraku.
Čo v marci 2003 vyvolalo roztržku medzi európskym krajinami.
Prakticky všetky budúce nové členské štáty EÚ vrátane Slovenska podporili ozbrojený zásah proti irackému diktátorovi Saddámovi Husajnovi. Francúzsky prezident Jacques Chirac to komentoval, že krajiny, ktoré vstupujú do únie, premeškali príležitosť mlčať.
Priznám sa, že som neveril, že vydržím osem rokov vo funkcii predsedu vlády. Pretrpel som niekoľko bezsenných nocí. Mal som obavy, aby sme nezlyhali, aby sme nesklamali, aby sme vládali.
Na koaličnej rade ste zvykli búchať do stola, aby ste si presadili svoje záujmy. Správali ste tak dôrazne aj počas rokovania o vstupe do EÚ?
S búchaním do stola som bol vždy opatrný, niekedy som vedel aj nakričať. Na druhej strane som musel ukázať veľkú dávku tolerancie a trpezlivosti, mať schopnosť načúvať ostatným. Nebolo napríklad jednoduché dohodnúť sa s koaličnou Stranou demokratickej ľavice (SDĽ) na niektorých sociálnych reformách, alebo aj s tunajšími Maďarmi, keď išlo o obhajobu našich národných záujmov. Či už Pál Csáky, alebo Béla Bugár boli ťažkí spoluhráči – súperi.
Už od 1. mája 2004 Británia a Írsko otvorili svoj pracovný trh pre občanov nových členských štátov EÚ. Bolo to jedine ich pekné samostatné rozhodnutie alebo reagovali na určitý tlak kandidátskych krajín?
Nazval by som to kombináciou obidvoch vecí. Briti veľmi dobre vedeli, kde nás tlačí topánka, aké je pre nás dôležité ukázať nám, že sme prijímaní v Európe. Blair bol chytrý politik – bolo mu jasné, že či už Slováci, Česi, Poliaci, alebo Maďari sú dobrou pracovnou silou; že nevzniknú kultúrne alebo iné animozity. Briti aj Íri urobili odvážne rozhodnutie, ale doplním, že znamenalo obojstrannú výhru. Výhodné pre obe strany. Napriek tomu, že ja som pravicový politik a Blair bol socialista, považoval som ho za skvelého štátnika.
Na druhej strane stáli neoblomne Nemecko a Rakúsko, ktoré neustúpili zo sedemročného prechodného obdobia ohľadne odstránenia bariér svojho pracovného trhu.
Prístupový proces do EÚ bol vyjednávaním. Museli sme vnímať či už politické, alebo ekonomické priority našich partnerov. Preto som v istom zmysle vnímal obavy niektorých krajín. Zdôverím sa, že ma to zvlášť nevyrušovalo, lebo som vedel, že táto bariéra jedného dňa určite padne. Prechodné obdobie mohlo trvať maximálne sedem rokov – rozložených podľa schémy 2 + 3 + 2. Zároveň mi bolo jasné, že sa nemôžeme spoliehať len na iných. Nikdy totiž nebolo mojím snom vyháňať ľudí za prácou do zahraničia. Presadzoval som doma štrukturálne reformy, aby sa znižovala miera nezamestnanosti, aby napríklad na Považí namiesto zbrojoviek mohol vznikať elektrotechnický a iný priemysel.
Veľa Slovákov od vstupu do EÚ opustilo krajinu, zrazu máme problém s pracovnou silou. Dalo sa urobiť niečo, aby nedošlo najmä k odlivu mozgov?
Je to politicky vyzretá otázka. Áno, vidím problém. Znepokojuje ma, že takzvaná konvergencia, čiže proces dobiehania, nenapreduje takým tempom, ako si želáme, ako je žiaduce. Toto tempo krajín visegrádskej štvorky za posledných dvadsať rokov v porovnaní s Nemeckom je len jedno percento ročne. Znamená to, že za dve desaťročia sme dobehli Nemcov iba o dvadsať percent. Malo to byť rýchlejšie, nie je to dobrá správa. Hľadajme preto riešenia, ako tempo konvergencie urýchliť. Nemôžeme sa predsa pozerať na to, že by dobehnutie malo trvať nedajbože 40 alebo 50 rokov.
Aké sú východiská?
Uskutočňovať domáce reformy a blokovať snahy niektorých európskych byrokratov, ktorí sa napríklad usilujú o zosúladenie daňových a sociálnych systémov. Keby mi niekto bránil zavádzať daňové reformy, Slovensko by v súčasnosti nemalo 80 percent priemeru hrubého domáceho produktu v rámci EÚ. Riskovali sme síce, ale vyšlo to. SDĽ možno politicky vykrvácala na reformách, vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová ma možno nemá rada, možno niektoré opatrenia boli brutálne, ale stal sa zázrak. Rozumiete, že slovenská ekonomika je zázrak? A mohli by sme byť na tom ešte lepšie.
Prečo?
Keď ma v kresle premiéra vystriedal Robert Fico, ktorý neurobil potrebné reformy napríklad v oblasti školstva a zdravotníctva. Naopak, prvé čo mu napadlo, bolo rušiť alebo okresávať niektoré zmeny. Keby uvažoval inak, tempo konvergencie mohlo byť rýchlejšie.
Veľké veci však Fico nezmenil. Dotiahol do konca to, čo vaša vláda naštartovala – vstup do schengenskej zóny voľného pohybu osôb, vstup do eurozóny.
Veď som sa o ňom vyjadril opatrne – okresával, vyhrážal sa. Varoval, že vystúpime z procesu zavedenia spoločnej európskej meny. Po dvoch hodinách školenia v Národnej banke Slovenska u guvernéra Ivana Šramka vyšiel z budovy ako nový človek. Konečne pochopil, čo bude znamenať euro pre našu krajinu.
Boli procesy približovania do EÚ a NATO takpovediac spojenými nádobami?
Samozrejme. Partneri sa nás pýtali, či naše rozhodnutie o zahraničnej orientácii a tiež naše reformy sú nezvratné. Oba prístupové procesy boli prepojené, pretože sa spájali s otázkou, či sa naozaj postkomunistické krajiny rozhodli patriť na Západ. A natrvalo?!
Čiže existovali pochybnosti, či sú tieto štáty odhodlané dodržať svoje záväzky?
Netreba v tom hľadať nejaké silné geopolitické siločiary, ale bola to kľúčová otázka. Podobne bude vyzerať v budúcnosti otázka v spojitosti napríklad s Gruzínskom alebo s Ukrajinou, ak sa im podarí nádejne rozbehnúť približovanie do transatlantických štruktúr.
Slovensko zrýchlilo tempo na ceste začlenenia do EÚ, ale nemali ste niekedy obavy, že vstup do únie sa bude odďaľovať? Že druhá strana bude naťahovať rokovania, nachádzať si zámienky.
Nie. Nemal som obavy z vonkajších vplyvov. Zdôverím sa však a bude to vôbec prvý raz v médiách, že som sa na Vianoce 1998 pomodlil, aby som vydržal ako predseda vlády aspoň jeden rok. Aby sa aspoň Slovensko dočkalo pozvánky do EÚ. Keď nás o rok pozvali do únie, v Helsinkách som sa opäť pomodlil. Priznám sa, že som neveril, že vydržím osem rokov vo funkcii predsedu vlády. Bol to malý zázrak, že sa podarilo vydržať celé dve funkčné obdobia vo vláde, ktorá bola politicky veľmi rôznorodá. Pretrpel som niekoľko bezsenných nocí. Mal som obavy, aby sme nezlyhali, aby sme nesklamali, aby sme vládali. Nemenej, aby sa občania nevzbúrili v polovici procesu ťažkých reforiem.
Odhaľujete dosiaľ neznáme spomienky pre verejnosť…
Som úprimný. Môžem si to dovoliť. Neplánujem návrat do slovenskej politiky, nevidím sa v nej v horizonte, až do ktorého dovidím. Niekedy som skĺzol do populistických vyjadrení, ale v prvom rade som sa riadil tým, že treba urobiť nepopulárne opatrenia, reformy nevyhnutné pre Slovensko. Doteraz si uvedomujem, že pre mnohých občanov stelesňujem človeka, ktorému vyčítajú uťahovanie opaskov. Ak som sa však nemal spreneveriť svojmu svedomiu a politickému presvedčeniu, tak som si musel udržať líderstvo. Dodnes ďakujem Bohu, že som mal silu to vydržať.
Kritizovaným faktom bolo, že Slovensko sa zaviazalo únii zatvoriť jadrovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Bola to vážna prehra v prístupových rokovaniach?
Neboli sme jediní, kto sa musel podriadiť prísnym pravidlám. Staré reaktory museli odstaviť aj Bulhari v Kozloduji, Maďari v Paksi, podobne to platilo o Litovčanoch a Lotyšoch. Tak vyzerala skutočnosť. Samozrejme, že som sa usiloval o opak, ale nebolo to možné. Nič sme nezanedbali, aj keď jeden politik si myslel, že zachráni výrobu elektrickej energie v Jaslovských Bohuniciach.
Prečo? A o koho išlo?
Keď sa Pavol Rusko stal ministrom hospodárstva, tvrdil, že to zariadi. Býval ako uragán, ktorému sa niekedy ťažko vzdorovalo. Zavolal som si nášho veľvyslanca pri EÚ Maroša Šefčoviča, erudovaného profíka. Poprosil som ho o analýzu, aké sú možnosti. Poskytol mi ju, osobne mi všetko vysvetlil. Záver bol stručný: žiadna šanca. Pozval som potom k sebe Ruska, aby som mu povedal, ako to vyzerá. Povedal mi, že to vybaví. Tak som ho poslal do Bruselu. Keď sa o dva dni vrátil, prišiel s prázdnymi rukami.
Pred chvíľou ste sa zmienili, že odpovedáte úprimne. Platí to aj pri otázke, že keď sa obzriete dozadu, či nachádzate niečo, čo ste podcenili alebo zanedbali po vstupe do únie?
Keby som o niečom takom vedel, okamžite by som vám to s absolútnym pokojom povedal. Opakujem, že nejdem kandidovať v politike, nemám čo skrývať, cítim sa komfortne slobodne. Týmito slovami som si vytvoril predpolie, aby som odpovedal, že vašu otázku som si položil viackrát. Nenašiel som a stále nenachádzam čokoľvek, čo by som býval podcenil alebo zanedbal. Nič, čo by som oľutoval, alebo cítil potrebu niečo korigovať.
Aký význam zohráva takzvaná osobná chémia medzi európskymi lídrami pri presadzovaní štátnych záujmov?
Odpoviem konkrétne a potom možno skôr všeobecne. V máji 1999 premiéri V4 schválili vytvorenie Medzinárodného visegrádskeho fondu, bol som pri tom, a v júni 2000 sme sa oficiálne dohodli, že sídliť bude v Bratislave. Viem, že na tomto fonde nestojí a nepadá svet, len chcem ilustrovať, aké dôležité sú osobné vzťahy. O sídlo sa veľmi usilovali Budapešť aj Varšava. Zvlášť veľmi dobre som vychádzal s poľským premiérom Jerzym Buzekom, celkovo sa to dalo povedať aj o maďarskom predsedovi vlády Viktorovi Orbánovi. Ani s s vtedajším českým premiérom Milošom Zemanom som nemal problémy. Buzek nakoniec povedal, aby sídlo fondu bolo na Slovensku. Čo sa aj stalo. Osobná chémia je ťažko merateľná. Hovorieval som veľakrát medzi štyrmi očami s prezidentmi a premiérmi. Skutočnosť spoznáte pri rokovacom stole. Keď som sa prihlásil o slovo na summitoch EÚ. Ak vidíte, že ostatní lídri prestanú pozerať na mobil a, naopak, zdvihnú zrak, znamená to, že počúvajú. Bol som rád, že sa mi to darilo, pretože potom aj na základe skutočne vypočutého názoru sa formovala záverečná pozícia na summitoch.
Je niečo, čo by si vyžadovalo zmenu vo fungovaní EÚ?
Kľúčové je vniesť poriadok do toho, za čo zodpovedajú inštitúcie únie – to znamená Európska komisia, Európsky parlament a Európska rada, a zároveň ide o kompetencie národných štátov, do ktorých by sa Brusel nemal miešať.
Znamená to návrat istých kompetencií z európskej úrovne?
Je to dosť možné, ale zatiaľ som opatrný. Poviem však, že keď čítam, že na Slovensko prichádza dajaká holandská europoslankyňa za Zelených a začne nás poučovať, odkazovať Ficovi, že už nemá Smeru a slovenskej politike čo povedať, tak sa mi otvára nožík vo vrecku. Určite vás nemusím presviedčať, že pána Fica nemusím, ale čo je pani europoslankyňu do toho?! Nemusí ísť vždy o hmatateľné kompetencie, ale čo je koho do toho, čo sa na Slovensku odohráva na vnútropolitickej scéne? A aj niečo iné ma znepokojuje.
Konkrétne?
Otázky spojené s našimi tradíciami, s našou kultúrou. Sú to veci, ktoré formujú národnú identitu. Nemali by sme sa dotýkať týchto vecí. Rešpektujem, že Európa je bohato rôznorodá, že nie všetky krajiny sú rovnaké. Prešli sme rôznym historickým vývojom. Niektorý štát je konzervatívnejší, o inom sa dá povedať, že je kozmopolitnejší. Nedotýkajme sa týchto faktov.
Máte identitu Európana?
Stopercentne áno.
Aké máte identity?
Som Spišiak. Keď na diaľnici zbadám vežu katolíckeho kostola v Spišskom Štvrtku, tak cítim úžasnú emóciu, pretože viem, odkiaľ pochádzam. Potom som Slovák. My Spišiaci máme pekný dialekt, ale vďaka mojej mamičke, ktorá vyučovala slovenčinu, hovorím čistou materinskou rečou. A, samozrejme, že som Európan. Keď pozerám v televízii futbalové zápasy a vidím, ako si hráči položia ruku na srdce, keď spievajú národnú hymnu, viackrát som si položil otázku, prečo niekedy nespievame tiež európsku hymnu. Veď aj krásne znie.
VIDEO: Prečo sa podľa niekdajšieho slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu nedostali do sídla lídra Spojených štátov Donalda Trumpa expremiér Robert Fico a dosluhujúci prezident Andrej Kiska? Nielen to sa dozviete vo videu pre TV Pravda. (Vysielané 24.4.2019)
VIDEO: Čo sme premárnili počas pätnástich rokov členstva v Európskej únii? Prečo politici nevyužili všetky príležitosti? Budeme pre Brusel zaujímaví, aj keď sme vyčerpali zdroje lacnej pracovnej sily? Čo nové ponúkneme únii? Pozrite si rozhovor TV Pravda s analytikom portálu Euractiv.sk Radovanom Geistom, v ktorom sa dozviete, čím si Slovensko v EÚ prešlo a čo nás ešte čaká.