Inaugurácia G. Washingtona sa konala 30. apríla 1787 v New Yorku, kde vtedy sídlil Kongres USA. Prečo tak neskoro? Americký historik Joseph Ellis v životopise prvého prezidenta približuje, že ceremóniu naplánovali na 4. marca, ale vzhľadom na zlé poveternostné podmienky – budúci prezident sa nachádzal v tom čase vo Virgínii – a zdĺhavé sčítanie hlasov sa musela odročiť takmer o dva mesiace. Správa o výsledkoch volieb totiž putovala k ich víťazovi niekoľko dní.
Vo Federal Hall položil Washington pravú ruku na bibliu a vyriekol slová z ústavy: „Slávnostne prisahám, že budem čestne vykonávať funkciu prezidenta Spojených štátov a podľa svojich síl budem zachovávať, strážiť a brániť Ústavu Spojených štátov.“ Už za seba dodal: „Tak mi Boh pomáhaj“. Odvtedy sa stalo zvykom aj pre ďalších prezidentov USA zopakovať tieto slová. Dvaja odmietli prisahať na bibliu – Chester Arthur v roku 1881 a o dvadsať rokov neskôr Theodor Roosevelt. Následky? Žiadne, lebo ústava ani iný zákon to nevyžadujú.
Zdalo by sa, že v Amerike vykonáva inauguráciu od nepamäti predseda Najvyššieho súdu USA. Avšak na samom začiatku Washington zložil prezidentský sľub do rúk starostu New Yorku! Tradíciou sa stal prezidentov prejav hneď po zložení prísahy či sľubu. Aj s tým prišiel ako prvý Washington. Ale čo by malo nasledovať po prejave – vari nie rozísť sa hneď do práce alebo domov? Thomas Jefferson po svojej druhej inaugurácii sa vracal z Kapitolu do Bieleho domu – mimochodom, na koni – s davom ľudí a kapelou. Neskôr sa z toho vyvinul slávnostný sprievod na počesť inaugurácie.
Prenesme sa do 20. storočia a do našich končín. Prvý prezident Československej republiky Tomáš G. Masaryk si na oficiality nepotrpel. Bol štyrikrát zvolený za hlavu štátu, prvýkrát dokonca v jeho neprítomnosti (bol na ceste domov z exilu).
Druhýkrát a tretíkrát (v rokoch 1920 a 1927) sa voľba prezidenta aj inaugurácia odohrávali v ten istý deň v parlamente a bez osobitných slávností. Keď v roku 1934 84-ročného Masaryka zvolili naposledy, inaugurácia sa konala vo Vladislavskej sále Pražského hradu, jej súčasťou bola už aj prehliadka čestnej stráže a stretnutie s diplomatickým zborom.
Ale T. G. Masaryk bol len mesiac po vážnej mozgovej príhode, takmer nevidel, vynechávala mu pamäť a ťažko ovládal pravú ruku. Mal problém aj s prednesením prezidentského sľubu. Podľa českého historika Antonína Klimeka sa ho musel naučiť naspamäť, ale aj tak mu museli našepkávať. Pre chorobu Masaryk nedokončil posledné funkčné obdobie.
Nasledujúci prezident ČSR Edvard Beneš založil v roku 1935 novú tradíciu, keď sa po inaugurácii vybral do zámku, kde obedoval so svojím predchodcom.
Je zaujímavé, že do Lán sa pobral po svojej voľbe v júni 1948 aj prvý komunistický prezident Klement Gottwald – pokloniť sa k hrobu T. G. Masaryka, voči ktorému mal toľko výhrad. No nielen to. Gottwald sa v deň inaugurácie zúčastnil aj na slávnostnej svätej omši Te Deum v Chráme sv. Víta. Túto tradíciu založil tretí čs. prezident a potom aj štátny prezident Protektorátu Čechy a Morava Emil Hácha. Ale prečo ho nasledoval Gottwald, ktorý do kostola nechodil a v Boha neveril? „Bolo potrebné vzbudiť dôveru veriacich spoluobčanov, ktorí by sa mohli obávať, že ich nový režim začne prenasledovať ako v Rusku,“ myslí si český historik Pavel Kosatík
Ďalšie inaugurácie prezidentov za bývalého režimu sa takmer navlas podobali, vynímala sa azda len tá v marci roku 1973, keď za vážne chorého generála Ludvika Svobodu musel prezidentský sľub predniesť podpredseda Federálneho zhromaždenia Ján Marko. Keďže bol Slovák, vo Vladislavskej sále Pražského hradu vtedy prvýkrát pri takejto príležitosti zaznela slovenčina: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Československej socialistickej republike a veci socializmu.“
Václav Havel nadviazal v mnohom na prvorepublikové inaugurácie. Pri prehliadke hradnej stráže sa však ukázal v kratších nohaviciach, ako býva obvyklé, čo vyvolalo rôzne komentáre. Havlov blízky spolupracovník Jan Šulc vysvetľoval, ako sa to stalo. Vraj prezident mal zvyk ešte z kriminálu si v stresových situáciách povytiahnuť nohavice. A nová rola mu spôsobila veľký stres, nuž ich vytiahol…
Inauguráciu prvého prezidenta SR naplánovali na 2. marca 1993, ale už týždeň po zvolení (15. februára) začal M. Kováč pracovať. A hneď sa dostal do sporu s vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom. Navštívil totiž ministerstvo zahraničných vecí, ktoré v tom čase viedol Milan Kňažko, a vyjadril s jeho prácou spokojnosť. Krátko predtým však Mečiar vyzval Kňažka odstúpiť z funkcie! Oheň bol na streche a poznamenal nielen atmosféru pri inaugurácii, ale vzťahy medzi vládou a „Hradom“ na celých päť rokov.
Už aj prvý náš prezident skladal sľub v bratislavskej Redute. Urobil tak na požiadanie vtedajšieho predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča (budúceho prezidenta) a s rukou položenou na Ústave SR. Svedkami inaugurácie boli prezidenti okolitých štátov: Česka, Maďarska, Rakúska a Poľska.
Ani tejto prvej našej prezidentskej inaugurácii – ktorá v mnohom čerpala z podobných ceremónií v bývalom Československu – nechýbali slávnostné delostrelecké salvy či omša v Dóme sv. Martina, dokonca zaznel krátky príhovor prezidenta z balkónu Bratislavského hradu, ktorý sa stal jeho sídlom v prvom období funkčného obdobia.
Úplne novú tradíciu sa pokúsil založiť v júni 1999 prvý priamo zvolený prezident Rudolf Schuster. Jeho inauguračný sprievod sa zastavil cestou do katedrály pred starou budovou SND, kde na pripravené pódium vystúpili nový prezident, predseda Národnej rady (Jozef Migaš ) a premiér (Mikuláš Dzurinda), aby pred zhromaždeným davom spojili symbolické Svätoplukove prúty na znak „perspektívnej spolupráce a hľadania jednoty v rôznosti“. Tradícia sa však z tohto alegorického výjavu nevyvinula. Vzťahy medzi najvyššími ústavnými činiteľmi bývajú na Slovensku skôr napäté.
Dlhšie trvanie nemal ani ďalší Schusterov nápad – navštíviť v inauguračný deň Bradlo, Modru, Slávičie údolie a uctiť si tak pamiatku významných osobnosti slovenských dejín: Milana R. Štefánika, Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Už Ivan Gašparovič sa odmietol pridržiavať tejto dramaturgie. „Nový prezident myslí národne, ale to ešte neznamená, že sa na spomínane miesta musí vybrať v jeden deň,“ vysvetlil jeho spolupracovník. Od roku 1999 však inauguračný deň pripadá vždy na 15. júna.
Andrej Kiska prišiel s nápadom organizovať po inaugurácii v záhrade pri Prezidentskom paláci obed pre sociálne slabších ľudí a bezdomovcov. Uvidíme, čím obohatí veľký deň prezidentov prvá žena na čele nášho štátu.