VIDEO: Krasopis Ľudovíta Štúra, nahrávka ľudovej piesne zo začiatku minulého storočia, tajné písmo Martina Kukučína… Slovenská národná knižnica v Martine odhalila svoje najväčšie tajomstvá. Pozrite sa, aké poklady skrývajú v archívoch.
Prvýkrát v histórii Slovenskej národnej knižnice v Martine otvorili pre verejnosť dvere literárneho archívu, kde si ľudia mohli vlastnými rukami ohmatať tie najvzácnejšie a najstaršie dokumenty. K najcennejším patrí tisícročný cirkevný text či stenografický zápis, ktorým Martin Kukučín napísal rozsiahle dielo Mať volá.
Sprístupniť svoje poklady sa martinská knižnica rozhodla pri príležitosti Medzinárodného dňa archívov, ktorý pripadol na 9. júna. V tento deň sa podobné podujatia konajú v archívoch celého sveta. V tom martinskom, literárnom, sa však rozhodli otvoriť dvere dokorán prvýkrát.
„Veľmi výnimočne sme z našich trezorov vybrali tie najvzácnejšie dokumenty. Uchovávame tu osobné fondy významných slovenských spisovateľov, literárnych a hudobných kritikov, vedcov, skladateľov. Nechýbajú fondy predstaviteľov, ktorí významne prispeli k našim dejinám, ale tiež etnografov, historikov, pedagógov,“ vymenovala archivárka Karin Šišmišová bohatstvo, ktoré dôkladne strážia.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Najstaršie dokumenty, z 11., 12. a 13. storočia, majú zachované na pergamene. Nechýbajú stredoveké latinské kódexy, barokové notové záznamy či originálne fotografie našich dejateľov. „Návštevníci sa mohli všetkých našich prastarých dokumentov aj dotknúť. Samozrejme, v rámci ochrany, v rukavičkách,“ vysvetlila Šišmišová.
Najstaršie literárne pamiatky ukázala odborná pracovníčka Ľubica Moncmanová. „Antifonár vznikol koncom 11. storočia. Ide o ručne písaný cirkevný text v latinčine aj s notami, pravdepodobne pochádza z benediktínskej rehole. Je to naša najstaršia pamiatka, ktorá má tisíc rokov,“ povedala odborníčka.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Ďalšou vzácnosťou sú hlaholské listy z Hlohovca, ktoré pochádzajú z 13. storočia. Vo františkánskom kláštore ich v roku 1944 objavil tamojší knihovník Jozef Vševlad Gajdoš. „Je to vlastne hlaholika chorvátskeho typu. Písali ňou žiaci Cyrila a Metoda vyhnaní z Veľkej Moravy,“ objasnila Moncmanová.
Za pozornosť však stojí aj krasopisný zošit Ľudovíta Štúra z roku 1828. Vtedy náš národný buditeľ študoval na vyššom evanjelickom lýceu v Rábe (dnes maďarský Győr). Ukážkové písmo v tom čase len trinásťročného chlapca muselo dať jeho autorovi poriadne zabrať. „Učil sa tam štyri jazyky – latinský, maďarský, grécky a nemecký. Všetky sú zaznamenané v tomto zošite, navyše je tam aj text v slovakizovanej češtine,“ podotkla odborníčka.
Hneď vedľa tohto skvostu zaujali dokumenty s tajomným písomným záznamom Martina Kukučína. V roku 1926 ním vytvoril známe dielo Mať volá. „Je to vlastne stenografia, ktorú si sám vymyslel. Začal ju používať v období, keď žil v Čile. V tom čase tam prevládali zlé politické pomery a ako lekárovi mu raz vykradli pracovňu. Zobrali mu recepty aj nejaké literárne zápisky. Preto sa svoje diela rozhodol tvoriť takouto formou. Rozlúštiť sa ich podarilo v šesťdesiatych rokoch inžinierovi Lorencovi, ktorý to celé prepísal do spisovnej slovenčiny,“ dodala Moncmanová.
Prierez dokumentami z rôznych období vývoja hudby mal pod kontrolou odborný pracovník archívu Marcel Jánošík. V expozícii pritom znel ženský spev, kedysi zaznamenaný fonografom – predchodcom gramofónu. Prístroj, ktorý v knižnici vystavili, pochádza zo začiatku 20. storočia. „Máme aj stredoveký antifonár (liturgická kniha textov a nápevov – pozn. red.) z 15. storočia, ktorý sa používal v Dóme sv. Martina v Bratislave. Je to v métsko-gotickej notácii na štvorlinajkovej osnove. Tie modernejšie sú s piatimi linajkami,“ vysvetlil Jánošík. Dodal, že v minulosti sa noty písali inak ako dnes – boli hranatejšie.
Predchodcu dnešných fotografií, teda dagerotyp, predviedla odborná pracovníčka knižnice Mária Valová. „Túto techniku vynašiel pred 180 rokmi francúzsky maliar Louis Daguerre. V našom literárnom archíve máme originál z roku 1849. Zobrazuje malého Svetozára Hurbana Vajanského s otcom Jozefom Miloslavom, mamou Aničkou Jurkovičovou a jej sestrami,“ hovorí. Obraz je zachytený na vyleštenej medenej a postriebrenej doštičke. Javí sa ako negatív či pozitív, podľa toho, ako ho nakláňame. „Ide o pomerne náročnú a drahú techniku, nedali sa vytvárať kópie,“ dodala Valová s tým, že okrem tohto unikátu majú v archíve ešte ďalších päť dagerotypov.