Zatiaľ závisí výška štátneho príspevku pre cirkvi od počtu ich duchovných. Po novom by malo byť dôležité aj to, koľko veriacich sa k jednotlivým cirkvám prihlási pri sčítaní obyvateľov. Ak ich počet výraznejšie klesne, štát bude môcť dotáciu znížiť. Čo si o tom myslíte?
Vnímam to ako dobrý krok. Išlo by o spravodlivejší model s pridanou hodnotou v prvom rade pre cirkev. Žilo by sa ťažšie, ale vernejšie vlastnému poslaniu.
K rímskokatolíckej cirkvi sa v roku 2011 prihlásilo 62 percent Slovákov. Bude to podľa vás podobné aj v roku 2021, teda pri najbližšom sčítaní obyvateľov?
To číslo je teraz poriadne neaktuálne. Rapídne to klesne, za čo si môže aj samotná cirkev. Záhadné a doteraz nevysvetlené odvolanie arcibiskupa Bezáka, pamätná predvolebná kázeň arcibiskupa Jána Oroscha aj naše suspendovanie (podobne ako Lajcha dopadol aj jeho spoluautor knihy o dobrovoľnom celibáte – Peter Lucián Baláž) spôsobujú nastavenie veriacich v štýle „Boh áno, cirkev nie“. Môže to tak byť aj kvôli zlým skúsenostiam ľudí, napríklad s arogantným či povýšeneckým kňazom.
Tento rok dostala katolícka cirkev od štátu 28 miliónov eur. Okrem toho jej prispievajú samotní veriaci formou milodarov a dobrovoľných príspevkov. Sú katolíci odkázaní na štátnu dotáciu?
Nástupný plat kňaza po šiestich rokoch štúdia na vysokej škole je na úrovni minimálnej mzdy. Na druhej strane sa zabúda na ďalšie bočné príjmy vo forme milodarov, ľudovo povedané tringeltov. Bežne má kňaz takmer každý výkon istým spôsobom zaplatený, niektorí si prilepšia aj vyučovaním náboženstva v školách. Výhodou je, že štandardne si nehradia stravu, ubytovanie, energie na farskom úrade. To sa platí zo zvončeka. Náklady na mobilný telefón či auto s pohonnými hmotami, ktoré sú v ich službe nevyhnutnosťou, však musia zvládnuť zo svojho. Sú aj takí, ktorí nemajú z čoho platiť faktúry a do farnosti dávajú svoje vlastné peniaze. Mnohí to, čo dostanú, doslova rozdajú. Či sú katolíci odkázaní na štátnu dotáciu, závisí od lokality.
Rozdiely medzi farnosťami v mestách a na dedinách sú výrazné?
Niektoré sú ekonomicky sebestačné, lebo majú výnosy z lesov či nájmy z nehnuteľností, iné sú odkázané na pár eur zo zvončeka.
Dalo by sa to nejako spravodlivo vyriešiť?
V závislosti od typu finančnej odluky by bolo potrebné nájsť model prerozdeľovania prostriedkov v rámci diecéz.
Ste za odluku cirkvi od štátu?
Som jej zástancom, no ide o dosť všeobecný pojem. Vo Francúzsku je to radikálne, štát napríklad neuznáva sobáše uzatvorené katolíckou cirkvou a štátne univerzity nemôžu mať teologické fakulty. Tomu, samozrejme, „nefandím“. Som však za finančnú odluku, netreba sa jej báť. Dôležitá je pritom odborná téma, o aký model by išlo.
Čo by ste navrhovali?
Najviac sa mi pozdáva tzv. asignačná daň. Občan platiaci dane by sa mohol rozhodnúť, či určité percento z nich presmeruje cirkvi a ktorej. Môže tak nastať prípad, že ateistovi sa zapáčia charitatívne či spoločenské aktivity katolíckej cirkvi a pripíše jej časť svojich daní. Bolo by to vynikajúce zrkadlo. Spätnú väzbu potrebuje naša cirkev ako soľ.
Dlhé roky ste sa pohybovali medzi kňazmi rôznych hodností. Aká nálada pri tejto téme medzi nimi prevláda?
Niektorí majú pri téme odluky protiargument, že keby bol kňaz platený veriacimi, nedokázal by im slobodne povedať aj nepríjemnú pravdu. Zaznieva tiež téma reštitúcií, keď cirkev počas totality nespravodlivo prišla o svoje majetky a nie všetko je dotiahnuté. Štát vraj platmi duchovných akoby len splácal svoj dlh.
Vy s týmito názormi nesúhlasíte?
Som najmä za to, že keby raz k odluke došlo, štát by mal určite prispievať na sakrálne stavby, z ktorých sú mnohé kultúrnymi pamiatkami. Veď patria k spoločnému bohatstvu umenia a histórie.
Z vášho pohľadu je topproblémom katolíckej cirkvi klerikalizmus. Jeden z liekov naň je dobrovoľný celibát a ďalší odluka cirkvi od štátu. Môžete to bližšie vysvetliť?
V prípade celibátu, čiže svätenia ženatých, ide o narušenie kasty nadľudí plebsom. Ak by sviatosti vysluhoval aj biologický otec a verný manžel, narušilo by sa monopolné, neraz elitárske postavenie celibátnika. Čo sa týka odluky, ešte viac to vnímam teraz, keď sa živím civilnou prácou, ktorá je náročná fyzicky, psychicky aj časovo. Hoci som sa aj ako kňaz snažil čo najviac chápať položenie bežného človeka, predsa len je iné, v porovnaní s každodennou realitou, robiť manuálne a obliecť si montérky len rekreačne ako farár na dedine, ako keď je to nevyhnutná súčasť reality. Ktovie, ako by vyzerali kázne o tom, ako si nájsť čas na Boha a duchovný život, ako sa venovať rodine, keby kňaz, ktorý o tom rozpráva, zažíval život ako adresáti jeho kázne.
