Právo na odpoveď aj pre verejných funkcionárov bolo do slovenského právneho poriadku zavedené od 1. júna 2008, teda v čase prvej vlády Roberta Fica (Smer). V roku 2011 počas kabinetu Ivety Radičovej (vtedy SDKÚ-DS) bol tento inštitút pozmenený, čím toto právo ostalo len fyzickým osobám. Jarjabek to vracia do pôvodného stavu.
„Treba zdôrazniť, že predmetom práva na odpoveď je len skutkové tvrdenie. Vylučuje sa teda odpovedať na hodnotiace úsudky. Právo na odpoveď je prvkom tlačového práva niektorých európskych krajín, napríklad Francúzska, ktorý vychádza zo zásady ‚audiatur et altera pars‘, teda ‚nech je vypočutá tiež druhá strana‘,“ argumentovali predkladatelia.
Novelou sa rozširujú možnosti uplatnenia práva na odpoveď aj pre politikov. Verejní funkcionári majú mať opäť právo žiadať o uverejnenie odpovede, „ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť“. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne, uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu.
Novela obsahuje aj možnosti, keď odpoveď uverejnená nemusí byť. Je to napríklad vtedy, ak nespĺňa zákonné náležitosti, smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede či vtedy, ak by bol uverejnením odpovede spáchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt, alebo by jej uverejnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nová legislatíva má byť účinná od 1. novembra tohto roka.
Múdry: Politici sa môžu využitím práva na odpoveď aj zosmiešniť
Pri využívaní práva na odpoveď v periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve budú musieť politici veľmi dobre zvážiť to, „aby sa aj nezosmiešnili“, uviedol to v reakcii člen Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI) a Tlačovo-digitálnej rady SR Pavol Múdry. Pochybenie médií totiž musia dokázať.
Múdry zároveň upozorňuje, že prijatím novely tlačového zákona sa „nič vážne nestalo“. Podľa pozmeňovacieho návrhu k novele tlačového zákona totiž politici podľa člena IPI a Tlačovo-digitálnej rady SR „musia dokazovať, že médiá pochybili. Tým pádom majú také isté právo, ako majú teraz všetci občania“.
V súvislosti s nedávnym výročím prijatia zákona o cenzúre 13. septembra 1968 sa k poslaneckému návrhu novelizovať tlačový zákon vyjadrila aj Anna Sámelová z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Podľa bývalej dlhoročnej novinárky a šéfredaktorky sa často mýli sloboda prejavu či sloboda slova a sloboda tlače či médií. Ide o dve rôzne slobody, na ktoré sa vzťahujú iné zákony a iná zodpovednosť. „Vyžadovať môžeme opravu iba v situácii, ak sa niekto naozaj pomýlil, úmyselne aj neúmyselne, čiže ak šíril nepravdivé informácie,“ upozornila Sámelová.
Podľa prijatej novelizácie „ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie, alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, má osoba, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, právo na primeranú peňažnú náhradu od 1 660 eur do 4 980 eur. Nárok na primeranú peňažnú náhradu možno uplatniť na súde“.