Druhé vlastné deti

, 08.10.2019 21:10, aktualizované: 09.10.2019 17:43

Chlapcov v reedukačnom zariadení sa nesnaží prevychovať, ale pomôcť a ukázať im cestu životom. Získať si dôveru tínedžerov a vybudovať autoritu nie je pre vychovávateľku Agnesu Poprockú vždy jednoduché. V čisto mužskom kolektíve kolegov a zverencov sa jej to však darí už dvadsať rokov. Preto jej rezort práce dnes udelil ocenenie Sociálny čin roka 2019.

VIDEO: Agnesa Poprocká o svojej práci v reedukačnom centre v Tornali

„Potrebujú vysvetliť, ako funguje svet, a naučiť sa praktickým zručnostiam,“ zhrnula svoje skúsenosti Agnesa Poprocká, vychovávateľka v Reedukačnom centre pre chlapcov Tornaľa. Vyštudovaná diétna sestra sa k práci vychovávateľky v zariadení dostala postupne. V zariadení začal najskôr pôsobiť jej manžel, ktorý jej po dvoch rokoch praxe navrhol, aby išla na pohovor na miesto pomocného vychovávateľa.

„Výberová komisia sa ma opýtala, či som sukňový, alebo nohavicový typ, lebo chlapci sú chlapci, majú od 15 do 18 rokov, takže sa radi pozerali pod sukne. Povedala som, že som nohavicový, športový typ, tak ma nakoniec vybrali ako dennú pomocnú vychovávateľku,“ smeje sa pri spomienke pani Poprocká.

Po odchode staršej kolegyne do dôchodku dostala ponuku stať sa hlavnou vychovávateľkou, pod podmienkou, že si doplní kvalifikáciu. „Skúsila som to, 1. októbra 2000 som nastúpila ako hlavná vychovávateľka a po roku skúseností, vo svojich 37 rokoch, som začala študovať vychovávateľstvo na Univerzite Mateja Bella v Banskej Bystrici,“ pokračuje Poprocká s tým, že škola ju naučila, ktoré z jej výchovných metód sú správne a ktoré nie.

Hrubá čiara za minulosťou

Učila sa „za pochodu“, vo výchovnej skupine mala na starosti šiestich zverencov, o mesiac ich bol už maximálny počet – dvanásť. „Bolo to náročné. Chlapci si museli zvyknúť na mňa, bola som zásadová. To ma aj podržalo, lebo títo chlapci musia poznať jasne stanovené mantinely,“ rozpráva Poprocká.

V súčasnosti v zariadení funguje šesť výchovných skupín, pričom ona sama má na starosti spolu s kolegom ôsmich chlapcov. „Skôr uznávajú autoritu mužov, navyše sú také typy, ktoré mali napríklad v minulosti zlé skúsenosti so ženami. Je ťažké dosiahnuť, aby mi vôbec začali dôverovať,“ priblížila vychovávateľka.

Chlapcom sa snaží byť mamou aj kamarátkou zároveň. „Príjemným zážitkom bolo, keď v čase, keď som absolvovala operáciu a nemohla som ísť s nimi na súťaž, na ktoré chodievame, mi manžel opísal, ako sa jeden chlapec postavil a pred svojím tanečným vystúpením povedal, že tancuje pre mňa, aby som sa čím skôr uzdravila a vrátila sa medzi nich,“ opísala Poprocká. Priznala, že pre ňu a pre manžela sú chlapci druhými vlastnými deťmi. Ich osudy a problémy preto osobne prežíva.

Za najdôležitejšie považuje vybudovanie si dobrého vzťahu s každým chlapcom – až vtedy jej začnú prezrádzať svoje problémy. „Keď už začnú, snažím sa im vysvetľovať, že nie každý to mal v živote ľahké, v centre dostanú veľa podnetov, ako majú pracovať a reagovať, ak by sa dostali do tých istých problémov. Musia si uvedomiť, že sú v zariadení na to, aby spravili hrubú čiaru za minulosťou, a keď odtiaľto odídu, budú si sami budovať svoj život,“ zdôraznila vychovávateľka. Podľa nej sa chlapci často potrebujú porozprávať.

Sama žena medzi mužmi

Tínedžeri v zariadení ostávajú podľa toho, ako im to určí súd, výchovné opatrenie alebo dohoda. „Mali sme chlapcov, ktorí tam boli tri mesiace, ale aj tri roky, čiže je to individuálne, ale zostať tam môžu len do 18 rokov,“ vysvetlila Poprocká.

Potom buď odchádzajú domov k rodine, alebo, ak to nie je možné, zariadenie im zabezpečí ubytovanie v azylovom dome či Dome na polceste. „Vždy sa teším, keď sa k nám vrátia a rozprávajú mne aj ostatným chlapcom v zariadení, ako sa ukázalo, že som mala pravdu, keď som vysvetľovala, ako funguje svet vonku, keď hovoria o tom, ako sa im darí a ako sa im podarilo úspešne začleniť do spoločnosti, ocenia našu prácu,“ hovorí vychovávateľka. Tá je potom hrdá, že zariadenie prispelo k tomu, že život mladých mužov ide správnym smerom.

Jej mužský svet dotvárajú kolegovia. V zariadení pracuje ako jediná žena. „Mám dobrých kolegov, ja však pracujem a myslím ako žena a oni tým mužským spôsobom. Občas máme rozdielne názory, ale nie je to výrazný problém,“ dodala Poprocká.

Oceneniu Sociálny čin roka sa potešila, nečakala ho však. „Úprimne, ja svoju prácu nevnímam ako niečo mimoriadne, sama som prekvapená, že je moja práca taká cenná pre spoločnosť, teší ma to veľmi,“ uzavrela skúsená vychováteľka.

Uznanie si spolu s ďalšou devätnástkou ocenených dnes prebrala z rúk ministra práce Jána Richtera (Smer) počas 16. ročníka podujatia Sociálny čin roka. Ten počas príhovoru vyzdvihol zmysel práce pre spoločnosť.

„Uznanie a obdiv patrí všetkým, ktorí neľahkú prácu s deťmi a rodinami s problémami vykonávajú. Hľadajú pritom nové možnosti, aby zabránili osobným i rodinným nešťastiam či zlyhaniam. Ich výnimočnosť spočíva vo vysokej osobnej angažovanosti i v tom, že svoju prácu považujú za svoje poslanie,“ zdôraznil Richter.

Pripomenul, že rezort sa snaží zlepšovať systém odbornej pomoci deťom a ich rodinám najmä cez úpravu zákonov. Tie by podľa premiéra Petra Pellegriniho (Smer) však nič neznamenali bez ľudí so zanietením pre prácu v prospech spoločnosti. „Slová vďaky patria preto nielen oceneným, ale všetkým, ktorí ste súčasťou veľkej a tak potrebnej komunity sociálnych pracovníkov,“ uzavrel príhovor predseda vlády.

Okrem Sociálneho činu roka Richter odovzdal ocenenia aj zamestnancom zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately či pracovníkom oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately úradov práce.

Zoznam ocenených

Kategória zamestnanci zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately

  • Beáta Fioleková (Centrum pre deti a rodiny Mlynky, zdravotná sestra)
  • Ondrej Köböl (Centrum pre deti a rodiny Jesenské, profesionálny náhradný rodič)
  • Jozef Poláš (Centrum pre deti a rodiny Pečeňady, vedúci úseku starostlivosti o dieťa v centre Pečeňady)
  • Anna Babinčáková (Centrum pre deti a rodiny Michalovce, sociálna pracovníčka)
  • Ján Knižacký (Centrum pre deti a rodiny Necpaly, jeden z prvých profesionálnych náhradných rodičov na Slovensku)
  • Zlatica Žiaková (Centrum pre deti a rodiny Tŕnie, vychovávateľka)
  • Jarmila Fejfarová (Detské krízové centrum Náruč, chyžná gazdinná)

Kategória zamestnanci oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately

  • Alica Holevová (pracovníčka na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Ružomberku)
  • Magdaléna Balintová (pracovníčka na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Rimavskej Sobote)
  • Jana Šulíková (pracovníčka na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Poprade)
  • Katarína Vašková (pracovníčka na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Nitre)
  • Světlana Štiborová (pracovníčka na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Banskej Bystrici)
  • Silvia Hrušková (pracovníčka na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Leviciach)
  • Tomáš Pápay (vedúci pracovník na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na Úrade práce v Partizánskom)

Kategória Sociálny čin roka

  • Marcel Breče (riaditeľ Strediska evanjelickej diakonie Košeca)
  • Angelika Čulíková (klientka zariadenia sociálnych služieb VINIČKY v Nitre)
  • Agnesa Poprocká (vychovávateľka v reedukačnom centre pre chlapcov Tornaľa)
  • Marta Sarköziová (náhradná matka malej Márie a za pomoc chudobným rodinám)
  • Martin Vatra (riaditeľ zariadenia DOMKO – Domov sociálnych služieb, Košice)
  • Mária Ďurčeková (koordinátorka aktivačnej činnosti v Zlatých Moravciach)

Zdroj: ministerstvo práce

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sociálny čin roka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku