Anketa: Čo vám osobne prinieslo 30 rokov po revolúcii?

Denník Pravda oslovil osobnosti spoločenského, politického, kultúrneho, hospodárskeho aj športového života.

16.11.2019 18:00
debata (63)

Juraj Marušiak, politológ a historik

Juraj Marušiak
Juraj Marušiak, anketa Juraj Marušiak

Priniesli mi definitívnu stratu ilúzie, že trhová ekonomika predstavuje garanciu slobody a demokracie. Naopak, veľmi často má dôsledky presne opačné, najmä pokiaľ demokratické inštitúcie nemajú možnosť jej dôsledky regulovať. Rozlúčil som sa s ilúziou existencie voľného trhu, keďže sme svedkami toho, ako trhové prostredie definujú najsilnejší hráči. Priniesli mi poznanie, ako ľahko sa dokážu ľudia svojej slobody vzdať a ako blízko k autoritatívnym riešeniam majú neraz aj tí, ktorí sa na formovaní demokracie po roku 1989 podieľali a ktorí z nadobudnutej slobody profitovali najviac. Zistil som, že aj v demokratických podmienkach vedie kumulácia moci a majetku k rovnakej arogancii ako pred novembrom 1989, ak sa im občania nedokážu postaviť. A napokon, v roku 1989 som nečakal, že sa bude opakovať situácia z medzivojnového obdobia, keď veľká časť občanov bude natoľko pohltená zápasom o každodennú existenciu, že výhody demokracie nebude vedieť využiť, čo vyústilo do ich odcudzenia od demokracie na konci 30. rokov i v súčasnosti.

Miroslav Tížik,sociológ

Miroslav Tížik Foto: Pravda, Robert Hüttner
Miroslav Tížik Miroslav Tížik

Tieto roky mi priniesli väčšinu mojich životných skúseností. A tiež schopnosť nezabúdať na atmosféru tesne pred novembrom 1989, počas neho a aj to, ako sa postupne menili názory, ľudia a princípy, ktoré hýbali verejnosťou. No tieto skúsenosti sú dnes balvanom, ktorý neumožňuje vzlietnuť k nadšeniu pre akúkoľvek krásnu myšlienku, ktorej cieľom je poraziť to najviditeľnejšie zlo v mene prísľubu šťastnejšej a svetlejšej budúcnosti. Nedokážem napríklad vidieť pozitívne tendencie v oblasti vedy, ale aj v umení v mene vyššieho výkonu, sledovanosti alebo zisku oslabovať slobodu bádania, vyjadrovania alebo tvorby. Nedokážem zabudnúť na pre mňa najdôležitejší odkaz novembra – na snahu o posilnenie princípov samosprávnosti, nezávislosti a spoluúčasti všetkých na možnosti formovať svoj a verejný život. No neoceniteľné sú pre mňa skúsenosti s pobytmi v USA a so štúdiom vo Francúzsku. Tieto skúsenosti mi dodali sebavedomie, že sme boli a stále sme porovnateľnou krajinou v tom, akých tu máme šikovných a vzdelaných ľudí, že sme mali a stále máme napriek množstvu problémov a nie najlepším podmienkam na prácu vynikajúcich učiteľov a vedcov. Skúsenosť so svetom mi neumožňuje podľahnúť demoralizujúcim predstavám, že sme takmer najskorumpovanejším štátom a národom na svete či v Európe.

Damas Gruska, matematik a informatik

Damas Gruska
Damas Gruska, anketa Damas Gruska

Jednoduchá odpoveď je: pocit slobody a zodpovednosti. To prvé sa ťažko vysvetlí tomu, kto je ochotný dobrovoľne nastúpiť do žltých bratislavských taxíkov s veľkým nápisom VB na dverách. Ak sme vtedy túžili po cestovaní, ani nám nenapadlo, že o 30 rokov bude jedným z našich najväčších problémov migrácia, no nie imigrácia, až tak veľa ľudí sa k nám nehrnie, čo je samo osebe vysvedčením, ale emigrácia, priam exodus mladých, talentovaných ľudí. Ak sme vtedy dychtili po konzume, netušili sme, že práve ten sa raz stane naším veľkým problémom. Ak sme vtedy čítali jemné náznaky medzi riadkami, teraz len málokedy spôsobí otras i tá najčernejšia správa o stave našej spoločnosti. Prekvapuje ma, že ak sme vtedy mali zúfalo neefektívnu ekonomiku, stále ešte bola schopná zaplatiť športové oddiely pre mládež, dopriať vzdelanie i sociálne najslabším či vo veľkom stavať verejné stavby. Ak sme si pred 89-tym mysleli, že zmeny sa dočkáme len z Moskvy, teraz vieme, že len my sme jej nositelia a v tom je ten pocit zodpovednosti, ktorý sa umocní každým ďalším zlyhaním našej stále ešte mladej demokracie.

Brigita Schmögnerová, ekonómka, exministerka financií SR

Brigita Schmögnerová
Brigita Schmögnerová, foto do ankety Brigita Schmögnerová

Keby nevznikla k 1. januáru 1993 samostatná Slovenská republika, napriek zmene režimu by som zostala pracovať vo vede. Krátko po roku 1989 atmosféra v ekonomickej vede trpela politickými zásahmi nových boľševikov na jednej strane, no na strane druhej nové pomery otvorili pre vedu úplne nové smery skúmania a nové možnosti, ako napríklad publikovať v predtým nedostupnom zahraničí.Vznik SR a potreba dobudovať inštitúcie samostatného štátu boli príležitosťou pre mnohých, ktorí sa na tomto procese chceli podieľať. Bola som iba jednou z mnohých. Keby nevznikol inštitút prezidenta SR, nebola by som mohla byť vedúcou hospodárskej politiky – malého útvaru v Kancelárii prezidenta SR Michala Kováča. Keby nevznikla tzv. dočasná vláda Jozefa Moravčíka, nemohla by som v nej byť podpredsedníčkou vlády a keby sa nepodarilo poraziť v roku 1998 mečiarizmus, nebola by som sa stala ministerkou financií za SDĽ, ktorá sa aspoň čiastočne snažila zmierniť dôsledky transformačného procesu vo vláde širokej koalície.

Alena Krempaská, ľudskoprávna aktivistka

Alena Krempaská. Foto: archív A. Krempaskej
Alena Krempaská Alena Krempaská.

Čo moja generácia už berie ako samozrejmosť, je bezpečie, právnosť a sloboda slova – kritizovať aj vlastných politikov a političky. Sloboda občianskej a politickej angažovanosti je zlomová vec. Dnes sa môžem zasadzovať proti porušovaniu ľudských práv tu i vo svete bez strachu, bez rizika. Sme v historicky najslobodnejšom období, to treba využiť na zápas o to, aby nám zo slobôd a práv neubúdalo, ale naopak, aby sme ich posilňovali a rozširovali pre tých, ktorí prídu po nás. A to aj vo sfére ekonomických a sociálnych práv či splnením požiadaviek 89.-teho, ako úplná odluka cirkvi od štátu. Tridsať rokov znamenalo aj bolestnú zmenu ekonomiky. Deregulovaný trh je niečo, čo vnáša do životov mojej generácie ohromné neistoty – rastúce náklady na život a nízke mzdy, nedosiahnuteľné vlastné bývanie, meniaci sa svet práce, nútenie zamestnancov pracovať veľké nadčasy. Zmena režimu a obsadenia teda zázračne nevyriešila všetky problémy, treba neustále dávať pozor a korigovať nedostatky.

Mikuláš Huba, vedec a ochranár

Mikuláš Huba Foto: Ivan Majerský, Pravda
Mikuláš Huba, vedecký pracovník Geografického ústavu SAV. Mikuláš Huba

V osobnom živote mi tých 30 rokov prinieslo veľmi veľa. A prevažne pozitívneho. V prvom rade dve deti, vzácne priateľstvá, možnosť cestovať, uplatnenie sa vo svojom povolaní, autorstvo desiatok kníh, hosťovanie na popredných univerzitách, aktívnu účasť na svetových samitoch, zmysluplné dobrovoľnícke pôsobenie, ústavné funkcie a v neposlednom rade aj viacero ocenení, ktoré si úprimne vážim už aj preto, lebo sú pomenované po osobnostiach, ako boli Josef Vavroušek, Dominik Tatarka, Samuel Zoch či Dionýz a Ľudovít Štúrovci. Ak by som mal zhrnúť svoje „malé dejiny“ za uplynulých 30 rokov do jednej vety, mohla by znieť: Zažil som a podarilo sa mi oveľa viac, ako som si v roku 1989 čo i len dokázal predstaviť. A ešte dôvetok: Takmer nič z toho by nebolo možné, nebyť zmeny, ktorá sa začala diať 17. novembra 1989.

Povedané s filozofom Milanom Šimečkom, okrem svojich „malých“ sme konfrontovaní aj s „veľkými“ dejinami, inými slovami, s vývojom vecí verejných, ktoré presahujú náš osobný rozmer, ale napriek tomu by nám nemali byť ľahostajné. A keďže sa považujem za jedného z aktérov novembra 89, ktorý mal pred 30 rokmi pomerne konkrétnu predstavu o tom, ako by mohlo a malo vyzerať udržateľné Slovensko, cítil som za tie „veľké dejiny“ aj čosi ako spoluzodpovednosť.

Pred desiatimi rokmi, aj bez poznania Gorily, Threemy či fenoménu kotlebovcov som o tom napísal úvahu pod názvom: O nepresnosti štatistík. Vtedy, v r. 2009, bolo ponovembrové Slovensko vnímané ako jednoznačne úspešný príbeh. Vo svojej úvahe som upozorňoval na to, že štatistiky úspešnosti nemusia vyslovene klamať, ale svojím spôsobom sú zavádzajúce. Pod ich povrchom sa totiž skrývajú nielen všetky naše mentálne neduhy, vrátane sentimentu za vojnovým Slovenským štátom a údajne sociálnym štátom v r. 1948 – 1989, latentný rasizmus, ale aj obdiv k megalomansko – technokratickým projektom, nedostatok rešpektu voči prírode, neúcta ku kultúrnemu dedičstvu a čoraz viac aj holdovanie krátkozrakej, povrchnej, konzumnej mentalite v intenciách filozofie Svet na jedno použitie a Po nás potopa. A eufória z ekonomickej prosperity nebrala do úvahy unikátne príjmy z privatizácie, rastúcu zadlženosť, ani hospodársku kriminalitu, svojvoľnosť a aroganciu v pozadí toho všetkého. Nášmu hospodárstvu sa nepodarilo vymaniť z trajektórie prekonanej industriálnej éry, spojenej s energetickou i surovinovou náročnosťou a závislosťou. Životné prostredie sa nestalo jednou z priorít, ale – napriek parciálnym úspechom – zostalo v role popolušky a príroda i krajina utrpeli ďalšie obrovské straty.

Pre spomenuté a mnohé ďalšie dôvody považujem uplynulých 30 rokov v mnohých smeroch za premárnenú príležitosť. Viniť za to aktérov nežnej revolúcie mi však pripadá asi také adekvátne, ako vyčítať Pánu Bohu, že stvoril človeka. Tiež to mohol urobiť lepšie!

Anton Popovič, hudobný dirigent, tvár študentského hnutia '89

Anton Popovič. Foto: Roman Benický pre Pravdu
Anton Popovič Anton Popovič.

30 rokov po r.1989 mi v oblasti vnímania transformácie spoločnosti smerom z totalitnej na slobodnú prinieslo unikátne skúsenosti takpovediac z prvého radu. Hodnotový a etický rámec nežnej revolúcie poskytol neopakovateľný priestor na obrodu spoločnosti, osobne som veril, že takúto výnimočnú príležitosť si ľudia nenechajú ujsť. Uveril som predstave, že po zdiskreditovaných komunistických pohlavároch budú spoločnosť viesť rozhľadení ľudia. Veril som, že sa staneme svedkami toho, ako sa naša spoločnosť mení v dôslednej a premyslenej transformácii z totality na demokraciu, v ktorej sa budú zavádzať zmeny vo verejnej správe v inteligentnom diskurze – v snahe hľadať systémové opatrenia, ktorých cieľom bude najvyššia možná efektivita v mene služby verejnosti a rozvoja spoločnosti.

Potenciál nežnej revolúcie sa však postupne utápal v zneužívaní moci, korupcii a bezbrehej ziskuchtivosti. Sloboda bola v nemalej miere uplatňovaná bez zodpovednosti, len ako prostriedok na dosiahnutie cieľa za každú cenu, bez ohľadu na etiku či morálku.

Nevedel som si predstaviť, že sa politika vo veľkej miere stane arénou pre pôsobenie mocibažných patologických existencií, ktoré budú takpovediac na bežiacom páse používať zavádzanie, manipuláciu a lož ako pracovné metódy pri správe vecí verejných. Politici, ktorí s takýmto osobnostným nastavením pracovali, si napokon takýmto konaním zákonite privodili pád – ale medzitým stihli spomaliť, obmedziť, v mnohých prípadoch priam zničiť potenciál rastu krajiny, dezorientovať ľudí v nej žijúcich a premeniť tak život občanov v štáte na potácanie sa v nejasnej spoločenskej realite, v ktorej už nik ničomu nerozumie, a tak sa stará len o seba.

Za všetkým, čo sa na spoločenskej úrovni udeje, sú vždy celkom konkrétni ľudia, politickí predstavitelia – správcovia krajiny, ktorí vo významnej miere ovplyvňujú životy občanov, majú budovať štát v prospech verejného záujmu, slušne, zodpovedne a s odbornou efektívnosťou. Štátnici majú byť nositeľmi takej kvality správania a konania, aby občania mohli preniesť ich vzorce správania a konania na úroveň vzťahov vo svojom sociálnom prostredí a spolu s nimi prispievať k rozvoju slušnej a funkčnej spoločnosti.

Ako napísal Michael Ignatieff, solidarita a slušnosť závisia najmä od skutočnej vzájomnosti v medziľudských vzťahoch, od dlho sa tvoriacich a vnútorne osvojených návykov, od kultúry a spoločného občianstva a od existencie lídrov, ktorí v týchto cnostiach idú príkladom.
V novembri 1989 boli mladí ľudia presvedčení o tom, že spoločnosť majú v mene slobody a služby verejnosti viesť moderne zmýšľajúci, odborne zdatní a kompetentní ľudia, ktorí budú mať motívy svojho konania určujúco postavené na etických základoch. Je pre mňa neuveriteľné, že po roku 1989 máme za sebou už 30 rokov vývoja spoločnosti, a tento odkaz stále nie je naplnený.

Saša Uhlová, novinárka, Praha

Saša Uhlová. Foto: Andrej Barát, Pravda
Saša Uhlová Saša Uhlová.

Posledných tridsať rokov mi dalo možnosť odísť študovať na strednú školu do Francúzska a voľne cestovať po celom svete. Mohla som tiež študovať to, čo som chcela, na vysokej škole. Tie roky mi dali slobodu písať, čo chcem a vďaka tomu môžem robiť svoje povolanie: novinárstvo. Vďaka tým tridsiatim rokom už nie je nikto z mojich príbuzných vo väzení. I oni môžu slobodne hovoriť, čo chcú. Dali mi možnosť vybrať pre svoje deti lekára a miesto a spôsob, akým sa budú vzdelávať. To všetko nie je málo, ale tie roky mi tiež niečo vzali. Vzali mi moju rodnú krajinu – Československo. Vzali mi sociálne istoty a možnosť pracovať na úväzok, pokiaľ chcem robiť to, čo robím, a byť vo svojom písaní skutočne slobodná. Vzali mi istotu, že dokážem platiť nájomné, čo nie je teoretická úvaha, ale skutočná hrozba, ktorá mi pôsobí neustály stres. A pretože nežijem vo svojej krajine sama, vidím, že mnohým ľuďom vzali tie roky prácu, domovy, uvrhli ich do zadlženia a do neriešiteľných životných situácií. Celé je to o to horšie, že sa to stať nemuselo. Nemuseli sme sa inšpirovať politikou Washingtonského konsenzu, ale omnoho funkčnejšími modelmi severských štátov.

Rudolf Sikora, výtvarník, spoluzakladateľ VPN

Rudolf Sikora
Rudolf Sikora, anketa Rudolf Sikora

V československých normalizačných rokoch som patril do silného okruhu výtvarníkov, ktorí pracovali na svojom autentickom programe, ktorý sa však „nezlučoval“ s normalizačným znásilňovaním vizuálneho umenia… Nesmeli sme vystavovať doma ani v zahraničí. Stretávali sme sa teda v ateliéroch (Bratislava – Praha – Morava) a pripravovali neoficiálne, až tajné výstavy. Udržiavali sme rôznymi cestami kontakt so zahraničím, v ktorom sme informovali o svojej tvorbe. ŠtB práve tieto aktivity „znervózňovali“ najviac, a tak nás niektorých vyšetrovali od roku 1970 do roku 1989. Potom som dostal pas a mohol som vystavovať všade, kde ma pozvali! Bol som spoluzakladateľom hnutia VPN, v ktorom som pracoval do apríla 1990, revolúcia sa fakticky skončila slobodnými voľbami v júni 1990. VPN vyhralo voľby s mnohými členmi, proti ktorým sme v novembri 1989 vystupovali. Druhý, tretí sled prospechárov číhal – mečiarizmus silnel. Podarilo sa ho pribrzdiť a stali sme sa členmi NATO a EÚ! Ale v súčasnosti sa naša spoločnosť vyrovnáva s neodpustiteľnými zlyhaniami: korupcia, rozkrádanie, podplácanie, lož, chamtivosť, arogancia, agresivita, násilie, spupnosť… Bohužiaľ, živná pôda pre tieto vlastnosti sa nachádza vo vládnych „vrstvách“. Zraniteľnosťou demokracie je jej zneužitie…

Miroslav Marcelli, filozof

Miroslav Marcelli
Miroslav Marcelli, anketa Miroslav Marcelli

Nikdy som neveril na skoky do ríše slobody, nikdy som o slobode neuvažoval ako o dare. Ak sme niečo pred troma desaťročiami dostali, tak to nie je sloboda, ale právo každodenne o ňu bojovať. A ak sme niečo stratili, tak je to alibi, ktorým sme dovtedy radi ospravedlňovali svoju konformnosť, ono staré: čo my môžeme, keď nič nemôžeme! Za všetkými, kedysi nepredstaviteľnými, dnes samozrejme prijímanými možnosťami sa rozprestrela sieť zvodov a návodov, ktoré naše voľby vedú do kanálov konformizmu a konzumerizmu. V osobnom, občianskom i svetoobčianskom zmysle. Je zarážajúce, akú ľahostajnosť prejavujeme k budúcnosti, ako málo myslíme na to, čo príde po nás. Ekológovia a demografi nám pomerne presne opisujú, k akému stavu spejeme. Nie je to radostný obraz. Nevidím nijaké alibi pre našu ignoranciu. Malo by nás to znepokojovať – tým viac, že významnou zložkou spoločenského pohybu, ktorý pred tridsiatimi rokmi viedol k p

Ivan Hoffman, publicista

Ivan Hoffman
Ivan Hoffman, foto do ankety, nepoužívať Ivan Hoffman

Nevieme, samozrejme, čo by bolo keby, ale nebyť novembra '89 určite by som sa nestal novinárom, komentátorom, moderátorom… Nie je bežné, že sa o niekoho, kto sa živí dokumentárnou fotografiou a nemá žiadnu novinársku školu, uchádzajú šéfredaktori novín, týždenníkov, riaditelia rádií. Iba v časoch, keď je spoločnosť hore nohami, majú šancu selfmademani. Dnešným mladým, ktorí nepamätajú časy, keď ešte novinár mal v spoločnosti prestíž a v Hollywoode sa o nás nakrúcali romantické komédie, asi nebude dávať zmysel, že som fotoaparát zavesil na klinec. Podľa prieskumov verejnej mienky si dnes ľudia nás novinárov cenia menej než upravovačky. Pretože ma ale vždy fascinovalo slovo, vnímam šancu živiť sa tým, že rozmýšľam nahlas, hľadám ideálnu vetu a zaujímavú pointu, ako životnú výhru v lotérii. A to i v časoch, keď sa zdá, že slovo nemá žiadnu váhu a dôležité že sú iba peniaze. Keby som mal odpovedať jedným slovom, tak tých 30 rokov mi neprinieslo ani slobodu, ani sklamanie, ale skvelú prácu.

Silvia Porubänová, sociologička

Silvia Porubänová
Silvia Porubänová Silvia Porubänová

Vzhľadom na to, že väčšinu svojho „dospelého“ života som prežila až po roku 1989, je úprimné povedať, že mne osobne prinieslo uplynulých tridsať rokov VŠETKO! Silu, lásku, rodinu, priateľstvo, sklamanie, zradu, zúfalstvo, plnosť, nádej, zadosťučinenie, šťastie… Ak by som však mala vybrať to bytostne najdôležitejšie, to čo by pravdepodobne nebolo, keby nebolo roku 1989, tak by som menovala slobodu pohybu. Pretože sloboda myslenia, ducha môže prežiť kdekoľvek. A bez ohľadu na všetko ostatné, možnosť vidieť, spoznať, precítiť svet bez obmedzení a hraníc je pre mňa hodnotou, za ktorú som hlboko vďačná.

Miroslav Žbirka, spevák

Miroslav Žbirka
Miroslav Žbirka, anketa Miroslav Žbirka

Nedávno som sa vrátil z Londýna, kde som koncertoval s hudobníkmi, ktorých mená som kedysi mohol iba čítať na svojich obľúbených platniach. Keby som po roku 1989 konečne nedostal regulárny cestovný pas, tak by som s nimi nikdy nemohol nahrávať a hrať na koncertoch. 30 rokov žijem v demokracii, ktorá mi dala krídla a aj keď je vývoj veľmi zložitý a sme ďaleko od dokonalej spoločnosti, hodnotím ho pozitívne.

Eva Pavlíková, herečka

Eva Pavlíková Foto: SITA, Jozef Jakubco
Eva Pavlíková Eva Pavlíková

Čo mi dalo 30 rokov od nežnej revolúcie v novembri 1989? Poznanie, skúsenosť, vedomie, že demokracia je veľmi krehké zriadenie a potrebuje zodpovedných ľudí. Dnes už viem, že sloboda nie je samozrejmosť a treba si ju dobre chrániť. V minulých rokoch sme sa sami presvedčili, že ak je straníckosť povýšená nad odbornosť, tak to môže často mať neblahé následky na fungovanie inštitúcií. Zistila som, že pre mňa je viac žiť slušne, dobre si robiť svoju prácu, byť užitočná pre túto krajinu aspoň troškou, ako zhŕňať majetky na úkor ostatných občanov. Oveľa lepšie je zbierať zážitky a mať zopár skvelých priateľov podobného zmýšľania. Snažiť sa pomáhať tým, čo to potrebujú, v rámci mojich možností. Jednoducho žiť tak, aby som sa za seba nemusela hanbiť. Je pre mňa veľmi dôležité, aby som sa mohla slobodne rozhodovať vo všetkom tak, aby som sa pred nikým nikdy nemusela hanbiť.

Matej Tóth, olympijský víťaz v chôdzi na 50 km

Matej Tóth Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Tóth Matej Tóth

V časoch socializmu som nežil dlho, len šesť rokov. Nežnú revolúciu však rozhodne vnímam ako pozitívnu zmenu pomerov v spoločnosti. Myslím si – a podporujú to aj rôzne štatistiky, že priniesla pozitívnu zmenu napríklad z ekonomického hľadiska. Navyše, dostali sme možnosť byť slobodnejší. Málokto si vie v súčasnosti predstaviť, čo všetko museli ľudia urobiť, aby mohli vycestovať. Dnes je to samozrejmosť, bez ktorej si nevieme náš život ani len predstaviť.

Rudolf Schuster, exprezident SR

Rudolf Schuster Foto: Pravda, Ivan Majersky
Rudolf Schuster, vystava, Rudolf Schuster

Prechod pre mňa bol ťažký, pretože som stál na čele Slovenskej národnej rady. Práve 30. novembra som bol zvolený a 1. marca som mal byť odvolaný. Namiesto toho som bol znova potvrdený. V tom čase sme mali iba jednu úlohu, spolu aj s vtedajším predsedom vlády národného porozumenia Milanom Čičom, aby sme odovzdali moc novým ľuďom prvýkrát zvoleným v demokraticky v roku 1990. Našou úlohou bolo, aby sa na Slovensku nič nestalo. Aby to nebolo ako v Rumunsku, a to sa podarilo. Patril som medzi tých komunistov, ktorí zmeny podporovali, len ťažko povedať, či sme chceli presne toto, napríklad privatizáciu štátnych podnikov, pričom pri niektorých som bol proti.

Teší ma, že sa mi ako prezidentovi podarilo napraviť naše meno v zahraničí, pretože sme boli izolovaní. Z krajín V4 sme zostali pred dverami NATO. Sľúbil som vtedy, že by som bol rád, aby sme sa stali členmi NATO a EÚ. Podarilo sa to a je to najväčšia zmena u nás. Kto to nechce vidieť, nemusí. Jedno je isté, že to bol pozitívny krok.

Mladá generácia by mala oceniť slobodné cestovanie. Keď sme predtým prechádzali cez hranice, akoby sme boli nepriatelia štátu. Aj keď som bol napríklad funkcionár, rovnako si nás tam podávali na hraniciach. Druhá dôležitá vec je náboženská sloboda. Bol som veriaci. Niektorí duchovní hovoria, že komunista nemôže byť dobrý veriaci. Nemôžeme to však brať iba podľa toho, kto sa ako ukazuje v kostole a ako často tam chodí. Mám na to iné kritériá. Môj vzťah k bohu je moja osobná záležitosť a záleží, ako sa správam.

Zuzana Kusá, sociologička

Zuzana Kusá
Zuzana Kusá, foto do ankety Zuzana Kusá

Mrzí ma, ak to vyznie ako výsmech tým, čo to majú inak, ale je to šťastnejšia polovica môjho života a v dotazníku by som ju označila dokonca za veľmi šťastnú. Rozlúčila som sa síce s časťou blízkych a priateľov, ale mám deti a vnúčatá a s nimi šancu byť starou mamou. A celý ten čas v dobrom zdraví a bez bytových či iných existenčných starostí pokračujem v naplňujúcej práci v akadémii, teda v (možno skleníkovom) prostredí, kde si dokážete zachovať väčšinu ideálov a princípov, pretože tu pôsobia ľudia, pre ktorých sú hodnotami sloboda myslenia, úcta k faktom, partnerská spolupráca a samosprávnosť. Na Slovensku je asi šťastie za týchto 30 rokov nezažiť núdzu a ani situáciu, ktorá núti k etickým či morálnym kompromisom. Väčšinu času som síce nespokojná s tým, ako dokážem rozdeliť čas medzi prácu a rodinu a ako jednej krivdím na úkor druhej, ale tento zápas patrí k plnosti života a dá sa nakoniec čítať ako šťastie.

Juraj Hraško, vedec-pôdoznalec

Juraj Hraško
Juraj Hraško Juraj Hraško

Veľmi som sa tešil na zmeny, ktoré nastali. Svojim deťom aj študentom som vtedy vravel: "Dajte pozor, aby sa po vašich chrbtoch nevyšplhali darebáci.“ Syn bol počas revolúcie študent na VŠMU a maľoval s kolegami heslá, ktoré cítili vo svojom vnútri. Raz prišiel domov a hovorí: "Tato, začali prichádzať nejakí ľudia, ktorí nám diktujú, aké heslá máme písať. Ako si vedel, že nás ktosi bude chcieť využiť a zneužiť?“ Pri pohľade na uplynulých 30 rokov je mi smutno na duši z toho, čo sa stalo so slovenským poľnohospodárstvom. Nedržíme sa toho, že malé parcely nezaručujú rentabilné hospodárenie. Dokázali sme úspešne gazdovať na veľkých celkoch. O veľkosti podnikov a vôbec spôsobe hospodárenia by mali rozhodovať tí, čo na pôde aktívne hospodária. Nie tí, ktorí špekulujú, ako čo najvýhodnejšie predať niečo, čo si v podstate nezaslúžia. Nikdy na pôde nerobili a ani nechcú robiť, ale chcú sa pôdy len urýchlene zbaviť. To sú otázky, ktoré si musí každý normálne mysliaci človek klásť. Nechali sme hlboko padnúť poľnohospodárstvo, stratili spracovateľský priemysel a kupujeme šmejdy. Kedysi ma trápil žalúdok a súčasťou diéty predpísanej lekármi bolo hovädzie mäso. Dnes slovenské hovädzie končí v zahraničí a reťazce dovážajú zmrazené z druhého konca Európy. Pred tridsiatimi rokmi mi nezišlo na um, že krajina, ktorá sa vedela sama uživiť, bude odkázaná na dovozy.

Karina Habšudová Cileková, bývalá tenistka

Karin Habšudová Foto: SITA, Peter Hudec
Karin Habšudová Karin Habšudová

Mala som vtedy iba šestnásť rokov, ale napriek tomu som to vnímala ako obrovskú príležitosť. Najúspešnejší športovci boli predtým obmedzovaní a neustále sa podrobovali povoľovaciemu procesu. November '89 nám všetkým uľahčil život. Nie všetko sa však obrátilo k lepšiemu. Vzťahy na Západe boli chladnejšie ako u nás a mám pocit, že sme ich odtiaľ zbytočne prevzali. Dnešnej spoločnosti chýbajú pravidlá a vytráca sa z nej rešpekt a pokora. Veľkým pozitívom je, že naše deti majú možnosť voľby, kde chcú študovať, žiť a pracovať.

Miriam Kičiňová, dramaturgička SND

Miriam Kičiňová Foto: archív M. K.
Miriam Kičiňová Miriam Kičiňová

V novembri 1989 som mala štyri roky, takže aj samotnú revolúciu si vybavujem len letmo. Pamätám si, že v škôlke sme používali oslovenie súdružka, a keď sme prišli do školy, zrazu to neplatilo, lebo vo všetkých knižkách a šlabikároch, čo som ako dieťa videla, bolo slovo súdružka. Oslovenie sa zmenilo na pani učiteľka a ja som nechápala, čo sa stalo. V triede sme mali zrazu lego z Dánska, to bolo zvláštne, a všetci sa vyjavene pozerali na to, fíha, aké hračky. Nevybavujem si, že by sme sa o revolúcii rozprávali v škole – že by základná škola na druhom stupni prinášala poznanie ako niečo zosumarizované. Zrejme to bolo desať rokov po revolúcii príliš čerstvé, aby nám pedagógovia vedeli povedať, čo sa vlastne stalo. Dlho vládlo akési vákuum, skončil jeden režim, začal druhý a až o dosť neskôr si začali ľudia uvedomovať hodnotu slobody a možnosť užívať demokratické výsady spoločnosti, čo vlastne znamená slobodná voľba. Asi sa však strácal rozmer zodpovednosti, pretože každá slobodná voľba si vyžaduje aj zodpovednosť. O tom sa stále rozpráva veľmi málo. Skôr slávnostne spomíname, že sa to udialo, a zdôrazňuje sa zločinnosť predošlého režimu a neschopnosť naskočiť na nový systém. V demokracii sme žili tak máličko, že nie sme schopní ju zodpovedne žiť a vykonávať, a z toho pramenia všetky neduhy, v ktorých sme sa ocitli dnes, 30 rokov po revolúcii. Možno to súvisí aj s nevýmenou nomenklatúrnych kádrov, akoby tu zostalo stranícke myslenie.

Jozef Uhrík, bývalý predseda predstavenstva Volkswagen Slovakia

Jozef Uhrík Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jozef Uhrík Jozef Uhrík

Mal som možnosť pracovať na úspešnej transformácii slovenského priemyslu. Nebolo to vôbec ľahké a na začiatku nám mnohí ľudia neverili. No tak to už býva a každý projekt má svojich podporovateľov aj odporcov. Pred revolúciou sme nevyrábali takmer žiadne osobné motorové vozidlá a dnes ich vyrobíme viac ako milión za rok. Zároveň automobilový priemysel dokáže ako jeden z mála ponúknuť prácu ľuďom bez vzdelania aj špičkovým odborníkom. Ak budeme aj naďalej pracovať na jeho rozvoji, potiahne slovenskú ekonomiku dopredu aj v budúcnosti.

© Autorské práva vyhradené

63 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989