Blaškovičová: Slobodu nikdy nemožno brať ako samozrejmosť

Informácie o dianí v Prahe sa manželia dozvedeli z rakúskej televízie aj od tých, ktorí mali priame informácie o dianí v hlavnom meste vtedajšieho Československa.

„Telefonoval mi Milan Kňažko, že posiela letecky po pilotovi dôležitú obálku z Prahy. Aby sme ju na letisku vyzdvihli a odniesli kolegom do divadla. Bolo to vyhlásenie Občianskeho fóra (OF) a informácie o udalostiach na Národnej triede. Už 21. novembra sa konal celodenný aktív, kde sme sa pridali k výzve OF a k ostatným divadelníkom. Rozhodnutie bolo, že do konca týždňa nehráme a namiesto toho budeme viesť dialógy s občanmi. Napokon z toho nebol týždeň, ale viac ako mesiac. Až po tom, čo prebehli všetky dôležité spoločenské zmeny, sa divadlo vrátilo do bežného režimu,“ spomína si na prvé dni Blaškovičová.

V Košiciach vzniklo Občianske fórum

V Košiciach vzniklo, na rozdiel od ostatných slovenských miest, Občianske fórum (OF), až neskôr sa premenovalo na Verejnosť proti násiliu (VPN) a pani Ľuba má dodnes preukaz s číslom 13 a so srdiečkom od Václava Havla.

Manželia v napätí očakávali, čo sa bude diať v Košiciach. Študentské protesty sa začali tichou manifestáciou, ku ktorej sa spontánne pridali. "To už bol herecký kolega Jožo Švoňavský, ktorý nás spolu s Marcelom Strýkom oslovil, spoluzakladateľom OF, z ktorého sa neskôr stal krajský koordinačný výbor. Sídlili sme na rohu terajšej Hlavnej a Alžbetinej ulice. Miestnosti sa otvorili pre verejnosť, kde nám mohli vyjadriť podporu. Bolo to spontánne,“ hovorí Blaškovičová. Prvé študentské mítingy sa konali pod balkónom vedeckej knižnice, na ktorých sa s manželom zúčastnili, ďalšie už organizovali.

„Vyzvali nás, aby sme ich moderovali ako ľudia, ktorí majú skúsenosti s vystupovaním na verejnosti,“ konštatuje Blaškovičová. Dodnes spomína, ako manžel Peter na diskusiách v divadle oslovoval ľudí, nech prídu do koordinačného centra a pomôžu pri činnosti a aktivitách.

„Mnohí sme sa v koordinačnom centre ani nepoznali, no očakávania verejnosti boli obrovské. Bolo dôležité vedieť s ľuďmi rozprávať. Volali nás do podnikov a inštitúcií z celého kraja, začali sme organizovať výjazdové rokovania. Bolo to hektické až do 10. decembra, kedy Gustáv Husák pristúpil na druhú zmenu vlády,“ priblížila Blaškovičová. Mrzí ju, že niektorí členovia opustili OF okamžite po tom, čo sa zrušil štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe strany.

„Povedali si, že majú to za sebou, ich úloha je splnená a vracajú sa do práce. Na jednej strane to bolo pochopiteľné, pretože sme tam boli celé dni a noci, robili sme to zadarmo, nechodili sme do zamestnania, nedostávali plat,“ poznamenáva Blaškovičová a jedným dychom dodáva, že vedeli, že je to iba začiatok. "Bola som vždy nesmierne zodpovedná a mala som pocit, že ak niečo začnem, musím to aj dokončiť. Obrovský problém bol, koho kým nahradiť. Chceli sme odborníkov, ale tí nerástli na stromoch, bolo ich treba nájsť, osloviť a oni tú úlohu museli prijať. Boli aj takí, ktorí si trúfli na všetko, ale takých sme sa báli. Bol to ťažký výber,“ konštatovala.

Netušili sme o odvrátenej tvári slobody

Nerozumie, prečo ju aj manžela začali ľudia neskôr obviňovať, že kto im dal mandát a delegoval ich rečniť na balkóne. „Bolo to pre nás nepochopiteľné. Spočiatku euforické nasadenie a nadšenie sa pomerne rýchlo preklopilo na závisť,“ hodnotí postoj niektorých ľudí.

Od začiatku si bola vedomá, že členovia koordinačného centra boli pod drobnohľadom vtedajšej Štátnej bezpečnosti. Spomína, ako sa báli, ale eufória toho okamihu a nádej boli väčšie ako strach.

"Aj v byte, kde sa zakladalo OF, boli eštebáci. Keď sa začali rozvíjať konšpiračné teórie, že to bolo dohodnuté, ja sa tomu bránim. Pretože my sme tam makali celé dni, noci a týždne, robili sme to z vlastného presvedčenia a na začiatku aj s veľkým strachom. Veď keby sme boli vedeli, že sa nám nič nemôže stať, pretože sa ide podľa scenára, revolúcia by predsa nemohla mať taký priebeh. Ale Ľudové milície boli pripravené, eštebáci nás sledovali, to nám vraveli susedia,“ dodala Blaškovičová, ktorej sa ťažko vyjadruje, či by opäť podstúpila rovnaké riziko a znova sa pustila po tých rokoch do podobného dobrodružstva.

„Som bojovníčka. Vtedy som to cítila ako šancu nie pre seba, ale pre všetkých. Zabudla som na nebezpečenstvo a brala to so všetkým, čo príde a naozaj prišlo. Vtedy sme netušili o odvrátenej strane slobody, na ktorú sme neboli absolútne pripravení. Že tí ľudia, ktorí vedia využiť všetko v prospech seba samého a absolútne kašlú na nejaké spoločenské hodnoty, ciele, etiku a morálku, len čakali na svoju príležitosť," zdôraznila.

To, čo podľa nej vylieza teraz na povrch, je strašné a ľudia, ktorí v novembri 1989 bojovali za zmenu, ani netušili, že aj toto so sebou demokracia a sloboda prinesú. "Zrejme aj keby som to vedela, znovu by som urobila všetko pre to, aby sa nám ten svet otvoril,“ tvrdí Blaškovičová.

Podľa nej dnes ľudia prestávajú veriť, že človek môže robiť dobro z vlastného presvedčenia, pretože väčšina ľudí je ochotná sa angažovať iba kvôli nejakému prospechu. "A toto je tá šialená zmena oproti Novembru. Vtedajšia atmosféra na námestiach bola celkovo v spoločnosti naklonená pozitívnym zmenám. Ľudia išli s nádejou, eufóriou, držali sa za ruky, usmievali sa. Teraz, keď sa ľudia vracajú opäť na námestia, tak tam tento aspekt chýba. Myslím, že aj to je dôvod, prečo radšej na mítingy nejdú, lebo tej negatívnej energie je tak veľa, že ju ľudia jednoducho nechcú nasávať,“ uzavrela Blaškovičová s tým, že aj keď máme otvorené hranice, môžeme pracovať a študovať v zahraničí, slobodu nikdy nemožno brať ako samozrejmosť.